Zo zákulisia Kostola sv. Martina

Tajomnú históriu kostola osvetľujú výsledky archeologicko-historických výskumov, ktoré prebehli počase jesene 2016 a 2018. Výskum v oboch prípadoch realizoval Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre. Okrem archeológov sa pod dohľadom pamiatkarov do bádania zapojili historici umenia, reštaurátori, architekti, geológovia, geodeti a mnohé ďalšie profesie.

Tajomný hrad Bana

Je viac ako pravdepodobné, že na terase, na ktorej v ranej gotike vyrástol Kostol sv. Martina, stál predtým kráľovský hrad Bana. Vznikol pravdepodobne už v časoch Veľkej Moravy, teda v 9. storočí, keď boli pánmi územia Slovania. S veľkou pravdepodobnosťou to bol drevený staroslovanský hrad alebo skôr staroslovanské hradisko ohraničené opevneným valom s palisádami.

Hrad Bana mal administratívnu a obrannú funkciu. Spravoval okolité obce (Piešťany, Ratnovce či Veľké Orvište) a zároveň chránil región pred vpádmi cudzích vojsk. Strategický význam hradu sa začal strácať v 13. storočí, keď bol nad obcou Lúka postavený kamenný hrad Tematín, ktorý napokon prebral vedúcu úlohu hradu Bana.

V záhradách domov neďaleko kostola sa v minulosti narazilo na zvyšky dávnej stavebnej činnosti – išlo napr. o základy až dva a pol metra hrubého kamenného múru.

Pôvodný kostol

Vďaka vyššie spomínaným výskumom sme sa dozvedeli, ako vyzeral pôvodný bananský kostol. Ten vznikol najneskôr v 13. storočí, teda oveľa skôr, ako sa dovtedy predpokladalo. Bol to malý ranogotický kostolík dlhý zhruba desať metrov. Pozostával zo štvorcovej lode a polkruhovej svätyne.

V tom čase kostol nemal vežu ani sakristiu. Podlahu tvorila len tenká vrstva malty a ušliapanej hliny. Archeológom sa podarilo odkryť časť kamenného prahu a tiež bol objavený náznak apsidy, teda polkruhovitý výklenok, ktorý je typický pre románske kostolíky. Práve tento nález neoficiálne posúva datovanie existencie kostola ešte do skoršieho obdobia.

V dobových záznamoch z rokov 1332 až 1337 sa uvádza Kostol sv. Martina a farár Benedikt, ktorý zaplatil pápežským decimátorom 3 groše pápežskeho desiatku. Z toho sa dá odvodiť, že išlo o malú faru s asi šesťdesiatimi či sedemdesiatimi obyvateľmi.

Niekedy na prelome 13. a 14. storočia pôvodnú svätyňu zbúrali a postavili novú. Súčasne s ňou pristavili aj sakristiu.

Stredovek

Vzhľad kostola sa v stredoveku veľmi nemenil – len z vonkajšej strany pribudli viaceré kamenné oporné múry. Kostol totiž neustále sadal, steny praskali a od podlahy k stropu sa vytvorila až dvadsaťcentimetrov široká trhlina.

Svätostánok plnil v stredoveku funkciu farského kostola. Pochovávalo sa na cintoríne vôkol kostola, ale aj v jeho interiéri.

V lodi by sa mala nachádzať krypta, v ktorej boli pochovávaní významní a bohatí členovia farnosti, väčšinou kňazi a príslušníci šľachty. Zatiaľ sa túto kryptu nepodarilo odhaliť. Podarilo sa však objaviť viacero hrobov stredovekých obyvateľov Banky. Odkrytý bol aj stredoveký hrob niekoľkotýždňového novorodenca, ktorý bol pochovaný tesne pri vonkajšej stene kostola.

Novovek

Kostol zrejme na sklonku 16. storočia vypálili počas nájazdov Turci. Kapacitne nepostačujúci kostol po opravách rozšírili smerom na západ a pristavili k nemu vežu. Neskôr pribudla baroková klenba i nová tehlová podlaha. Areál kostola bol opevnený kamenným múrom, ktorý bol zbúraný pri prístavbe nového kostola v roku 1931. Časť múru sa zachovala. Je v nej osadených niekoľko náhrobných tabúľ s latinskými nápismi z 1. polovice 17. storočia.

Kostol slúžil väčšinu svojej éry katolíkom s výnimkou rokov približne 1581 až 1647, keď ho užívali evanjelici.

Už prvé dni výskumu v roku 2018 priniesli nečakaný nález masívneho náhrobného kameňa z konca 17. storočia. Našiel sa počas rozoberania oltára z roku 1931. Pätnásť centimetrov hrubý náhrobok z miestneho pieskovca bol takmer 180 cm vysoký a viac ako meter široký. Slúžil ako menza (vrchná časť oltára).

V dolnej časti náhrobku je v šiestich riadkoch vytesaný latinský nápis, ktorý môžeme doslova preložiť nasledovne: „Pamätník pána Bernarda Iuliniho, kamenára, jeho dvoch detí, ako aj ďalších potomkov. On zomrel vo svojom 45. roku 9. apríla 1682.“

Ide o jeden z najstarších náhrobkov kamenára na území Slovenska. Ilustruje narastajúci význam remeselníkov vo vtedajšej spoločnosti.
Po zriadení rímskokatolíckej farnosti v Moravanoch v roku 1706 spadala Banka do tejto farnosti.

V roku 1779 bol pri kostole postavený kamenný kríž, o ktorý sa postaral zeman Alexander Sluka. Kríž bol renovovaný v roku 1854. Dnes už nestojí na pôvodnom mieste

Počas prvej svetovej vojny boli oba zvony zrekvírované. Kov bol použitý na výrobu zbraní.

1. Československá republika

Všetky prestavby mali za následok značný nárast terénu v okolí kostola a podláh v jeho vnútri. Najstaršia podlaha z čias vzniku kostola leží zhruba tri metre pod najmladšou podlahou. Takéto mohutné navážky spôsobili, že kostol neustále vlhol a jeho technický stav sa zhoršoval. Problém s vlhkosťou v kostole pretrváva dodnes.

V 20. rokoch minulého storočia bol už kostol v dezolátnom stave. Omše sa neslúžili a vstup dnu bol zakázaný. Nechýbalo veľa a z kostola by zostala len kopa sutiny. Piešťanský staviteľ Alexander Pflüger vtedy vo svojom posudku napísal: „Starobylý kostol je v najhoršom poriadku, takže dokonca ohrožuje životnú bezpečnosť. Menovite múry sú dopukané, hnilé, klenba tiež je dopukaná, krov úplne hnilý, strecha krytá šindlom chybná, takže stále prší do stavania.“

Napokon však stavitelia dali hlavy dokopy a problém vyriešili vcelku zaujímavo. V roku 1930 a 1931 k starému kostolu z južnej strany pristavili nový, čím vznikol dvojkostol. Z tzv. starého kostola do nového sa dá dodnes prechádzať tromi arkádami (priechody).

Stavbu realizovala piešťanská firma Alexander Pflüger. Nový kostol vysvätil biskup, prvý administrátor trnavský Mons. Dr. Pavol Jantausch. Na výstavbu kostola prispel aj nájomca piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter, jeho zať a miestny barón Anton von Leonhardi aj mnohí Bananci.

Nový kostol má jednoloďový ranogotický pôdorys so štvorcovým presbytériom. Exteriér kostola je hladký s oknami v tvare poloblúkov. Na priečelí je predstavaná veža s murovanou ihlanovou strechou. Na priečelí kostola sa nachádza kamenný reliéf Panny Márie s Ježišom od akademického sochára Ladislava Ľudovíta Polláka.

Nad prepojením starého a nového kostola sa nachádza triptych – tri veľké nástenné maľby zobrazujúce Krista padajúceho pod krížom, Krista zjavujúceho sa apoštolom a veriacim a narodenie Pána Ježiša. Obrazy namaľoval v roku 1933 kňaz a maliar Alexander Buzna. Pôvodný je aj obraz sv. Martina na koni so žobrákom, ktorý má podobu Ježiša. Traduje sa, že svätý Martin dal svoj plášť uzimenému žobrákovi.
Aby výškový rozdiel medzi starým a novým kostolom nebol taký výrazný, terén v starom kostole bol navyýšený zhruba metrovovou vrstvou sutiny, kameniva a hliny. Aby sa odborní bádatelia dostali na tehlovú podlahu, ktorá sa používala v 18. až 20. storočí, bolo potrebné ručne odstrániť viac ako sto ton navážky.

V kostolnej veži sa v tom čase nachádzali už dva nové zvony z roku 1927. Na oboch sú rovnaké nápisy „Z milodarov rímsko-katolíckych veriacich, Banka, roku 1927“.

V 30. rokoch 20. storočia sa v dobových novinách písalo o bananskom kostole ako o najstaršom kostole v Československu. Podľa autora článku by mal mať až 1 300 rokov. Dosiaľ sa to nepodarilo dokázať.

Povojnové obdobie

V roku 1948 pribudol v novom kostole organ, na ktorý prispeli obyvatelia, miestny barón, spolky a finančná podpora prišla dokonca až z Ameriky.

V rovnakom roku bol v kostolnej veži nainštalovaný rapkáč. Rapkať zvykli deti z dediny. Rapkalo sa najskôr ručne, elektrický pohon pribudol až v 70. rokoch. Malo by ísť o jediný funkčný rapkáč v trnavskom kraji. Rapkáč na Banke sa používa len počas Veľkej noci. Počas Bielej soboty sa kedysi ulicami obce ozýval pojazdný rapkáč.

V roku 1989 zreštauroval Jozef Medo maliarsku výzdobu v interiéri.

spracoval: Viktor Vrábel

zdroj informácií: Ing. Alexander Murín, Viktor Vrábel (obecná kronika),
RNDr. Marián Samuel (AÚ SAV v Nitre),
Marián Klčo, Vladimír Krupa (História Banky, 1. – Od praveku do roku 1918)