V 1. polovici 20. storočia do života vo svete i na Banke zásadne zasiahli dva vojnové konflikty, aké sa v histórii ešte nevyskytli. 1. a 2. svetová vojna priniesli utrpenie, straty a chudobu.
V roku 1908 vznikla na Banke prvá dychová hudba. Medzi jej zakladateľov patria: V. Klampár, J. Stolárik, bratia Dubovskí, M. Rusnák, J. Samuhel a ďalší.
Začiatkom 20. storočia bolo na Banke rozšírené maľovanie stien v pitvore pod komínom. Obľúbené boli vinuté rastlinné motívy. Biely ornament sa nanášal prstom a handričkou na steny omazané hlinkou. Tento ornament sa používal aj na tunajších výšivkách.
V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna. Narukovali aj viacerí mladí muži z Banky. Niektorí z nich zahynuli, iní sa vrátili domov zranení či zmrzačení. Ich odchod na vojnu spôsobil nedostatok pracovných síl v obci. Zvony z kostolnej veže boli zrekvírované a kov bol použitý na výrobu zbraní. Na sklonku Rakúsko-Uhorska bol bananským richtárom Gubala.
1. svetová vojna sa skončila v roku 1918 porážkou Nemecka a Rakúsko-Uhorska, ktoré sa následne rozpadlo. Vznikli nové štáty – Rakúsko, Maďarsko, Československo a Juhoslávia. Zároveň sa skončilo takmer tisícročné „manželstvo“ Slovákov s Maďarmi. O vytvorenie Československa, spoločného štátu Čechov a Slovákov, sa zaslúžili predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš.
Obyvatelia Slovenska zažili v roku 1918 dvojnásobnú radosť – radosť z ukončenia vojny a tiež z nadobudnutia národnej slobody. Výnimkou nebola ani Banka. Štátny prevrat sa tu oslavoval svojráznym spôsobom. Československá republika bola vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Následne 30. októbra Slovenská národná rada v Martine potvrdila spojenie Slovenska s Českom.
29. októbra 1918 poobede otvárali zväčša mladí Bananci vínne pivnice pod cintorínom. Na križovatke pred domom kováča Jána Strechaya pristavovali okoloidúcich a pýtali sa ich na ich národnosť – kto odpovedal, že je Slovák, musel sa napiť z ponúknutého vína. Kto náhodou išiel po vodu, musel si namiesto nej nabrať plnú nádobu vína. Celý deň i noc bol inak v obci pokoj.
30. októbra 1918 prepukla otvorená radosť obyvateľstva. Ľudia vychádzali do ulíc a tešili sa, akoby boli Vianoce. Bolo počuť nadšené výkriky ako „Sme slobodní!“ či „Máme slobodu!“ Jeden druhému vysvetľoval pojem národnej slobody podľa seba. Z Piešťan prichádzali ľudia prinášajúci radostné chýry. Na Banku zavítali aj ľudia z okolitých obcí, ktorí chceli vedieť, čo sa deje.
Niektorí si však predstavovali slobodu nielen ako národné oslobodenie, ale aj ako svojvoľné konanie, napr. ako úplnú voľnosť v získavaní potravín. Rabovanie sa vyskytovalo najmä v Piešťanoch, ale nevyhla sa mu ani Banka a priľahlé obce.
31. októbra 1918 doobeda vynášali rabujúci z obchodu Felixa Löwyho na ulicu rozličný tovar – múku, lekvár, cukor, petrolej, tabak a pod. Išlo najmä o obyvateľov okolitých obcí. Lup si medzi sebou porozdeľovali. Vlámali sa aj do ďalších súkromných domov (okrem iného aj do domu notára), kde tiež hľadali potraviny. Títo obyvatelia boli postupne vyhnaní.
Na Banke sa chystalo založenie potravného družstva. V roku 1920 sa vyostrili vzťahy medzi tunajšími robotníkmi a roľníkmi. V tom čase bol v obci iba jeden obchod a súčasne i hostinec Jozefa Štuchalu, ktorý robotníci považovali za svoj. Príslušníci roľníckych rodín boli v hostinci neustále napádaní.
1. októbra 1920 došlo na slávnostnom otvorení Potravného družstva v Banke k incidentu zo strany robotníkov. Moraviansky farár František Novák bol počas cirkevného obradu vyhnaný z miestnosti cez hnojisko na dvore. Odvtedy sa dlhšie obdobie nekonali v kostole sväté omše ani cirkevné obrady – boli cirkevnou vrchnosťou zakázané. Napriek prekážkam kladeným zo strany robotníkov sa činnosť Potravného družstva v Banke podarilo rozbehnúť.
V roku 1921 žilo na Banke 940 obyvateľov v 133 domoch. Niektorí sa rozhodli riešiť svoju ťažkú hospodársku situáciu odchodom za prácou do zámoria. Z Banky vtedy do Argentíny odišli: Sylvester Rybárik (neskôr sa vrátil a bol richtárom Banky), Gašpar Macko, Imrich Vetrík, Kamil Polák, Antal Hrudka (natrvalo zostal v Argentíne) a ďalší.
Obce Banka a Piešťany po 1. svetovej vojne spájal pontónov most. Začínal sa pri hoteli Thermia Palace a končil vedľa dnešného penziónu Benátky (pod Bananským vŕškom).
Pri pontónovom moste sa v roku 1925 stala tragédia. Keď sa začal topiť mladý chlapec Rudolf Strechay, zachrániť sa ho odhodlal bananský hasič Štefan Javorka. Zaborili sa však do blata a obaja sa utopili. Sú pochovaní v spoločnom hrobe na bananskom cintoríne. Pontónový most existoval do roku 1933, keď ho nahradil Krajinský most.
V 20. rokoch 20. storočia sa v Kostole sv. Martina neslúžili omše. Kostol bol v dezolátnom stave, pod ktorý sa podpísala najmä vysoká vlhkosť. „Starobylý kostol je v najhoršom poriadku, takže dokonca ohrožuje životnú bezpečnosť. Menovite múry sú dopukané, hnilé, klenba tiež je dopukaná, krov úplne hnilý, strecha krytá šindlom chybná, takže stále prší do stavania,“ uviedol vo svojom posudku Alexander Pflüger. V rovnakom duchu sa vyjadril architekt Jindřich Merganc.
Kostol nevyhovoval po stránke bezpečnosti, hygieny ani kapacitne. O estetične taktiež nemôže byť reč. Ranogotickému kostolu z 13. storočia hrozila demolácia. Proti tomuto radikálnemu názoru sa rázne postavil architekt Vladimír Wagner. Tento odborník farskému úradu odporúčal rekonštrukciu a rozšírenie stavby. Po Wagnerovej správe bol zámer demolácie definitívne odmietnutý.
V rokoch 1930 a 1931 k starému kostolu z južnej strany pristavili nový, čím vznikol dvojkostol. Z tzv. starého kostola do nového sa dá dodnes prechádzať tromi priechodmi – arkádami. Stavbu realizovala piešťanská firma Alexander Pflüger. Na výstavbu kostola prispel aj nájomca piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter, jeho zať a miestny barón Anton von Leonhardi aj mnohí Bananci. Nový kostol vysvätil biskup, prvý administrátor trnavský Mons. Dr. Pavol Jantausch.
Aby výškový rozdiel medzi starým a novým kostolom nebol taký výrazný, terén v starom kostole bol navýšený zhruba metrovovou vrstvou sutiny, kameniva a hliny. Nad prepojením starého a nového kostola sa nachádza triptych z roku 1933, ktorý namaľoval kňaz a maliar Alexander Buzna.
V 30. rokoch 20. storočia sa v dobových novinách písalo o bananskom kostole ako o najstaršom kostole v Československu. Podľa autora článku by mal mať až 1 300 rokov. Dosiaľ sa to nepodarilo dokázať.
Správca piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter dal zalesniť dovtedy holý Bananský vŕšok. V roku 1929 dal v lesoparku postaviť výletnú kaviareň s vyhliadkou vežou, ktorú nazval Červená veža. Budovu vystavala firma Pittel a Brausewetter na základe projektu Gejzu Gerendaya. Materiálom bol prevažne železobetón. Vonkajšie omietky boli červenej farby.
Terasa na 1. poschodí slúžila na stolovanie, nad ňou bola ďalšia, vyhliadková terasa. Vedľa budovy sa nachádzal priestor na záhradné stolovanie a tanečný ovál s pódiom pre hudobníkov a spevákov. Vizionár Ľ. Winter plánoval dokonca zriadiť lanovku, ktorá by premávala z Kúpeľného ostrova na Červenú vežu a naopak. Žiaľ, v súčasnosti pôvodná budova Červenej veže neexistuje, bola asanovaná v 90. rokoch 20. storočia.
V roku 1930 žilo na Banke 1 157 obyvateľov v 190 domoch. Starostom bol majiteľ tunajšieho hostinca Gašpar Urban.
Kopec Ahoj ležiaci medzi Bankou a Havranom bol obľúbeným miestom turistov, hubárov a bylinkárov. Lokalita bola navštevovaná nielen ako výletné miesto, ale bola využívaná tiež na zimné športy. Plocha Ahoja bola bez buriny. Nízka horská tráva bola vhodná na pasenie oviec a kôz.
V júli 1934 otvoril Piešťanec Ladislav Bakoš na Ahoji turistickú chatu, ktorá slúžila na odkladanie lyží a tiež ako šenk s výčapným pultom. Šenkárkou bola pani Zita, prezývaná Ahojka. Vtedy ešte nebol v budove zavedený elektrický prúd a voda sa musela nosiť z údolia. V roku 1936 bol na kopci osadený veľký drevený nápis AHOJ. Chatu na sklonku roku 1944 vypálili nemeckí vojaci, aby ju nemohli využívať partizáni.
V rokoch 1930 až 1934 Piešťany niekoľkokrát navštívil profesor Karlovej univerzity v Prahe a botanik Dr. Karel Domin. Podrobne preskúmal a zmapoval rastlinstvo tohto regiónu. Pri svojich bádateľských vychádzkach prechádzal aj Bankou. Na počesť Dr. Domina bola po ňom pomenovaná ulica vedľa futbalového ihriska – Dominova cesta.
V Školskom roku 1929/1930 sa novým správcom a zároveň učiteľom Rímskokatolíckej ľudovej školy na Banke stal Jozef Kobelár. Keďže v tom čase sa záujem sústredil na výstavbu nového kostola, nevenovala sa patričná pozornosť školským problémom. Podmienky v škole boli už úplne nevyhovujúce, či po stránke priestorovej, alebo hygienickej.
Škola pozostávala stále z jednej učebne, ktorá bola preplnená žiakmi. Dopoludnia sa v učebni tiesnilo vyše 100 žiakov 1. až 3. ročníka a popoludní okolo 50 žiakov 4. až 8. ročníka. Pre rozšírenie školy neurobila vtedy obec nič.
Vznikla obecná školská stolica v zložení: František Jakubec (predseda), Štefan Šebo, Sylvester Rybárik, Jozef Julíny a Matej Jánoška, ktorí zložili sľub do rúk vedúceho notára Rudolfa Dörnhofera. Školská stolica sa významnou mierou zaslúžila o vybudovanie novej školy.
1. októbra 1930 bola otvorená Obecná ľudová škola v Banke. Vyučovalo sa v súkromných domoch – v dome stolára Františka Jakubca, v dome vedúceho notára Rudolfa Dörnhofera, neskôr aj u Wondrascheka (Vondráčeka) a Macka.
V Školskom roku 1934/1935 sa konečne rozbehli prípravné práce na výstavbu novej školskej budovy. Stavať sa začalo na jar 1936. Vykopali a vybetónovali sa základy, vystavali sa múry z pálených tehál a položená bola škridľová strešná krytina. Na jeseň bola hrubá stavba hotová. Vyučovať sa začalo 1. septembra 1937.
Na Banke pôsobilo v období 1. Československej republiky ochotnícke divadlo. Divadelný súbor, nazývaný aj remeselnícky, viedol holič Jozef Drabant. Po početných nácvikoch sa konali divadelné predstavenia v hostinci Gašpara Urbana.
Na Banke pôsobil i spevácky súbor. Jeho členovia zvykli spievať v kostole. Spevokol viedol p. Minarovič a neskôr p. Brezovský.
V období 1. ČSR pôsobili na Banke obecní hlásnici. Ich úlohou bolo odtrúbiť alebo odspievať nočné hodiny v rôznych častiach obce. O polnoci iba spievali, pretože to bol pre nich čas duchov. Taktiež strážili a chránili majetok obyvateľstva pred zlodejmi a dbali na to, aby nevznikol požiar. Chodili s trúbou a halapartňou (bodná a sečná stredoveká zbraň v podobe kopije so sekerou). Niekedy si privyrábali ako hrobári alebo pastieri kôz. Obecnými hlásnikmi boli Klampár, Chalás a posledným bol Karol Pavlíček. Hlásnici slúžili obci do polovice 30. rokov.
Od konca 19. storočia sa v lokalite Tobolka vyrábali tehly. Tehelňa fungovala aj počas 1. Československej republiky. Jej majiteľom bol Štefan Osvald. Pracovalo sa primitívne, tehly sa vyrábali ručne. Miesenie hliny vykonávali aj niektorí miestni cigáni, ktorí bývali v chatrčiach nad tehelňou v cigánskej osade Jazerá. Osvaldova tehelňa zanikla v 40. rokoch.
Počas Slovenského štátu bola oproti Osvaldovej tehelni postavená nová, moderná tehelňa. Jej majiteľom bol Nemec Reichstädter. Ten však nestihol vypáliť ani jednu tehlu, pretože musel po dostavaní tehelne pred koncom vojny utiecť.
Na Banke bolo v období 1. ČSR niekoľko obchodov, krčiem a hostincov. Obchod a šenk R. Štuchalu sa nachádzal nad kostolom na ľavej strane štátnej cesty vedúcej do Topoľčian. Po Štuchalovej smrti ho v roku 1935 prevzal do nájmu Stanislav Klampár. Po vojne bol v prevádzke ešte niekoľko rokov (približne do roku 1950).
Oproti Štuchalovmu obchodu sa nachádzal družstevný obchod so šenkom. Vznikol v roku 1921, keď bolo založené Potravné družstvo v Banke. Prvým obchodníkom a hostinským bol Ligač a neskôr v rokoch 1928 až 1935 Stanislav Klampár. Po ňom nastúpil Augustín Katoš. Objekt bol v roku 1947 zrekonštruovaný a sála bola prestavaná na kultúrnu miestnosť.
Hostinec Gašpara Urbana, bananského starostu, sa nachádzal na križovatke dnešnej Topoľčianskej cesty a Bananskej ulice. Nazýval sa Pod lipou slobody. Hostinec pozostával z niekoľkých objektov. V jednej časti sa nachádzal výčap, zimná divadelná a tanečná sála, miestnosti na ubytovanie, kuchyňa atď. V ďalšej časti bol byt s kuchyňou. V areáli tiež bola letná záhradná reštaurácia, ktorá pozostávala z výčapu, letnej tanečnej verandy a záhrady so stolmi a stoličkami. Tie boli umiestnené okolo majestátnej lipy. V záhradnej reštaurácii boli dve kolkárne.
Ďalší hostinec sa nazýval U Rybárky. Nachádzal sa neďaleko Urbanovho hostinca pri odbočke na Moravany nad Váhom na pravej strane štátnej cesty vedúcej do Topoľčian. Hostinec dostal pomenovanie podľa jeho majiteľky, ktorú prezývali Rybárka. Hosťom totiž v hostinci ponúkali jedlá z rýb, ktoré prinášali miestni rybári. Počas 1. ČSR bol majiteľom hostinca Kropáczy (Kropáček) a po ňom jeho dcéra (spomínaná Rybárka). V jednej budove sa nachádzal výčap, veľká tanečná sála s vyvýšeným javiskom, kuchyňa a miestnosť na ubytovanie. V druhej stavbe bol byt s kuchyňou. V areáli bola tiež záhradná reštaurácia.
V rokoch 1942 a 1943 dal Bartovič z Piešťan postaviť reštauračné a ubytovacie zariadenie Benátky. Nachádza sa hneď vedľa Krajinského mosta pri Obtokovom ramene Váhu. Pôvodne to bola drevená budova. Bartovič ju plánoval prestavať na murovanú stavbu, na čo si zadovážil aj potrebný materiál. K murovaniu však nedošlo, pretože materiál použili sovietski vojaci v apríli 1945 na opravu pilierov a ďalších častí poškodeného Krajinského mosta.
14. marca 1939 došlo k rozpadu Československej republiky a k vzniku samostatného Slovenského štátu. Obce spravovali vládni komisári. Vládnym komisárom na Banke bol v rokoch 1939 až 1944 Ján Klampár a v rokoch 1944 až 1945 Štefan Jánoška. Predsedom miestnej organizácie HSĽS bol Tomáš Jánoška.
Od mája 1939 do roku 1943 chodili robotníci za prácou (najmä v oblasti poľnohospodárstva) do Nemecka, čo viedlo k vymiznutiu nezamestnanosti na Slovensku. Do zahraničia vycestovali aj niektorí obyvatelia Banky. Po návrate domov si viacerí postavili domy za ušetrené peniaze.
V rokoch 1940 a 1941 sa budovala štátna cesta Piešťany – Topoľčany. Ceste muselo ustúpiť futbalové ihrisko v lokalite Pod vŕbami (pod úrovňou Topoľčianskej cesty vedľa mŕtveho ramena). Pôvodná hradská bola položená vyššie a ihrisko obchádzala.
Zima na prelome rokov 1941 a 1942 bola tuhá, vyskytovali sa silné fujavice, tvorili sa záveje na cestách a zamŕzali vodovody. Aj na škole, kde nebolo ústredné kúrenie, zamrzol vodovod a záchody.
1. septembra 1941 bola obecná ľudová škola premenovaná späť na rímskokatolícku. Riaditeľom školy zostal Jozef Kobelár. V škole bola založená Miestna organizácia Hlinkovej mládeže. Miestnym vodcom Hlinkovej mládeže na Banke a zároveň vodcom čaty Vĺčat bol riaditeľ školy.
Obyvatelia Banky si vážnosť situácie veľmi dobre uvedomovali. V škole bola zriadená protiletecká ochrana. Úkryt sa nachádzal v pivnici. Bol však nevyhovujúci a v prípade poplachu boli žiaci posielaní domov. Od 10. decembra 1944 do 30. marca 1945 bolo vyučovanie prerušené, pretože budova školy bola obsadená nemeckým vojskom.
V roku 1944 už bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá. Udalosti spojené so Slovenským národným povstaním sa dotkli obyvateľov Banky. Viacerí Bananci sa zapojili do protifašistického odboja ilegálnou činnosťou alebo vojenskými aktivitami. Niektorí bojovali priamo v SNP, iní pôsobili v partizánskom oddieli Považský prápor slobody, ktorý vznikol koncom roka 1944 na Banke.
V okolitých lesoch od decembra 1944 do apríla 1945 pôsobil protifašistický partizánsky oddiel Považský prápor slobody. Jeho veliteľom bol pplk. František Borský. Cieľom oddielu neboli iba bojové stretnutia, ale aj politická a verejnoprospešná činnosť. V rámci politiky sa partizáni zúčastňovali na zakladaní ilegálnych národných výborov, šírili letáky a pod. Ku koncu svojho pôsobenia mal oddiel 119 členov. Členovia oddielu sa stretávali na Banke.
Odboja na Banke sa zúčastnili celé rodiny Rybárikovcov, Mackovcov, Chalásovcov, Samuhelovcov, Šiškovcov atď. Nápomocný bol aj pekár Anton Valter, ktorý partizánom dodával chlieb.
Niekoľko Banancov, ktorí sa zúčastnili SNP, zahynulo. Viliam Palec (narodený v roku 1921) a Michal Margetín (narodený v roku 1923) padli v bojoch pri Strečne. Štefan Bučko (narodený v roku 1922) zahynul v koncentračnom tábore.
26. februára, 3. marca a 30. marca 1945 došlo na Banke k niekoľkým bojovým stretnutiam odbojárov s nemeckými vojenskými hliadkami. Pri prestrelkách niekoľkí partizáni zahynuli, iní boli ranení.
Začiatkom apríla 1945 sa k Banke smerom od Topoľčian blížili sovietske a rumunské vojská. Tesne pred oslobodením Banky a Piešťan sovietskymi a rumunskými vojskami sa zvýšila bojová aktivita práporu.
1. skupina zaútočila na Nemcov v polohe Lipina. 2. skupina ukoristila pri Ardanovciach rozličný materiál od Nemcov (kone, povozy, vysielačku atď.). 3. skupina strážila horský priechod pri Hubine, kde zajala niekoľko ustupujúcich Nemcov. 4. skupina sa spolu so sovietskymi a rumunskými (spojeneckými) vojskami zúčastnila oslobodenia Banky, ktoré sa uskutočnilo 3. apríla 1945. Jadro Považského práporu slobody na čele s veliteľom Borským vtiahlo 4. apríla do Moravian nad Váhom, kde ho obyvatelia srdečne privítali. Piešťany boli oslobodené v ten istý deň.
Cez Váh prechádzali vojaci na člnoch, pretože Nemci pri ústupe zničili Kolonádový a Krajinský most. Sovietska armáda začala ihneď s opravou Krajinského mosta. Na moste pracovali aj niektorí obyvatelia Banky, napr. Ján Vetrík. Oprava trvala 10 dní.
podklady pripravil:
Ing. Alexander Murín
spracoval:
Viktor Vrábel