Menu
Mapa webu RSS
rozšírené vyhľadávanie
Obec Banka
ObecBanka

Novovek

V rokoch 1526 až 1918 bolo Uhorsko súčasťou Habsburskej monarchie. Toto obdobie sa začalo v roku 1526 nešťastnou bitkou pri Moháči, v ktorej bolo uhorské vojsko na hlavu porazené vojskom tureckým. Monarchia vydržala takmer 4 storočia – až do kľúčového roku 1918.

 

Po zániku hradu

Po zániku hradu Bana pravdepodobne v 14. storočí sa Banka stala súčasťou Tematínskeho panstva a mala svojho zemepána. Okrem poddanského obyvateľstva tu žilo i niekoľko zemianskych rodín. Obyvateľstvo sa venovalo prevažne roľníctvu, avšak postupne začal jeho život ovplyvňovať kúpeľný ruch spôsobený využívaním termálnych prameňov na liečenie.

Zemepánom Banky a Piešťan bol do roku 1524 Vavrinec Ujlaky, ktorému patrilo Tematínske aj Hlohovecké panstvo. Keďže zomrel bez mužských potomkov, jeho smrťou sa skončilo 176-ročné panstvo rodu Ujlakyovcov v tomto regióne.

V tom istom roku (dva roky pred bitkou pri Moháči) udelil panovník Ľudovít II. Jagelovský Tematínske panstvo vrátane Banky a Piešťan za 25-tisíc zlatých grófovi Alexejovi Turzovi a jeho dedičom. V blízkosti termálnych prameňov si dali Turzovci v 16. storočí postaviť panský dom, a tak začala vznikať kúpeľná osada Teplice (približne dnešná Winterova ulica).

 

Kúpeľná obec

Chotár Banky bol nielen na ľavej, ale aj na pravej strane Váhu a tiež medzi jeho ramenami. Tunajšie kúpele sa vo svete stali známymi najneskôr v 16. storočí. Chýr o piešťansko-bananských kúpeľoch sa šíril nielen ústnym podaním, ale aj prostredníctvom kníh, ktoré sa po vynájdení kníhtlače začali objavovať vo väčšom množstve.

O prosperujúce panstvá pri Váhu (Šintavské, Hlohovecké, Tematínske a Trenčianske) bol medzi vysokými uhorskými magnátmi vždy veľký záujem. Mimoriadne cenné boli obce Piešťany a Banka. Nielenže boli prosperujúcimi roľníckymi obcami, nachádzali sa tu navyše aj liečivé pramene. Od 16. storočia prenikali do sveta chýry o kúpeľoch v blízkosti Piešťan a Banky v ešte väčšej miere. Uhorský vojenský veliteľ a kráľovský radca Juraj Wernher v knihe O podivuhodných vodách Uhorska ako prvý opísal výnimočnú liečivú silu tunajších termálnych prameňov vyvierajúcich pri Váhu. Liečilo sa primitívne – bez kúpeľných objektov a lekárov. Chorí sa kúpali v jamách vyhĺbených v rieke alebo na brehu. Prichádzali sa sem liečiť aj významné osobnosti, napr. v roku 1550 sem zavítal uhorský palatín Tomáš Nadašdy.

V 17. storočí sa obyvatelia Banky, rovnako ako obyvatelia kúpeľnej osady Teplice (vtedy Thermae) a Piešťan, venovali prevažne poľnohospodárstvu, živnostiam a privyrábali si aj poskytovaním kúpeľných služieb. Ubytovávali hostí vo svojich domoch a vykonávali pre nich rôzne služby – kopali alebo čistili kúpeľné jamy, odvážali a dopravovali chorých ku kúpeľom a späť, predávali rastlinné produkty a pod. V tých časoch prebiehalo liečenie stále primitívne – nepoužíval sa žiadny premyslený liečebný postup, neexistovali tu kúpeľné zariadenia a v kúpeľoch nepôsobili kúpeľní lekári.

 

Poddanstvo

V roku 1576 sa na Banke nachádzali 4 sedliacke porty, 8 port bolo želiarskych a 1 pastierska. V tej dobe sa pod pojmom porta rozumel sedliacky dvor s bránou, za ktorou stálo niekoľko obytných domov. Zvyčajne v nich žili viaceré rodiny.

Sú známe aj mená a priezviská obyvateľov Banky, ktorí žili na Banke koncom 16. storočia. V urbári Hlohoveckého panstva z roku 1591 sa stretávame s priezviskami Dubovský, Chalás, Valach, Rusnák a Gabriš, ktorých potomkovia žili na Banke aj počas ďalších storočí.

Život tunajších poddaných bol spätý s prácou a prírodou. V pokojnejších časoch, keď nebola vojna, mor alebo hladomor, boli životné pomery znesiteľné. Avšak vo vojnových obdobiach, keď do tunajšej oblasti nečakane vpadli Turci, ktorí lúpili a vraždili, alebo keď sa tu usadilo vojsko (bolo jedno či nepriateľské, alebo vlastné), vtedy si obyvatelia veľa vytrpeli.

V závere urbára z roku 1661 sa spomínajú hranice Banky so susednými obcami Radošina, Ratnovce, Piešťany a Moravany. Obyvatelia obce sa museli riadne starať o hraničné kamene. Podľa grófovho príkazu ich museli každoročne okolo sviatku sv. Juraja prezrieť a renovovať. Ak by obyvatelia túto povinnosť zanedbali a pán gróf by zistil na kameňoch nedostatky, boli by potrestaní sumou 20 denárov.

 

Vojnové konflikty

 

Vpády tureckých vojsk

1. vpád Turkov

Už v roku 1530 zažilo obyvateľstvo Banky prvý ničivý vpád Turkov. Príčinou tohto nešťastia boli spory medzi panovníkmi. V roku 1526 bol za uhorského kráľa korunovaný Ferdinand I. Habsburský a tiež Ján Zápoľský. Práve on si v boji proti Ferdinandovi I. privolal na pomoc Turkov. Turecké vojská však namiesto toho, aby postupovali proti Viedni, prešli nečakane cez Dunaj a začali plieniť juhozápadné Slovensko.

Turecké vojská zničili Nitriansko a Pohronie, potom dorazili k Váhu a začali plieniť majetky zemepána Alexeja Turzu,teda aj Hlohovecké a Tematínske panstvo. Postupovali od Šintavy pri Seredi popri Váhu k Hlohovcu. Prešli okolo termálnych prameňov pri Banke a Piešťanoch a dostali sa až k Beckovu. Celý tento kraj plný prekvitajúcich mestečiek a dedín s pomerne veľa obyvateľmi spustošili vraždením, lúpením a pálením. Turci vtedy odvliekli vyše 30-tisíc ľudí do otroctva. Brali iba zdravých. Malé deti, starých a chorých zabíjali. Počas tohto tureckého vpádu bola vypálená Banka a okolité dediny. Z domov, ktorých obyvatelia platili dane, tu zostal celý iba jeden, ostatné boli zničené. Vyplýva to z aňových súpisov Nitrianskej župy z roku 1531.

2. vpád Turkov

Na jeseň v roku 1599 totiž turecké vojská uskutočnili druhý ničivý vpád na Považie.Turci prešli nečakane od Hlohovca až k termálnym prameňom, po drevenom moste prešli cez rieku a prekvapili návštevníkov kúpeľov. Chorých pobili a ostatných odvliekli do otroctva. Spustošili a vypálili Piešťany aj Banku. Uskutočnili taktiež nájazdy na Beckov, Borovce a Veľké Kostoľany, pričom vraždili, pálili a brali ľudí a dobytok. Turci zrejme vypálili aj Kostol sv. Martina.

Začiatkom 17. storočia sa obyvatelia ešte stále spamätávali z následkov tureckého vpádu. V roku 1601 sa na Banke nachádzalo iba 5 obnovených domov. Obyvatelia žili v biede a živorili na spustošených hospodárstvach. Rok na to gróf Weichard Salm stratil záujem o vyplienené Tematínske panstvo, Piešťany, Teplice a Banku. Za 40-tisíc zlatých prenechal vlastnícke právo grófovi Stanislavovi Turzovi. Aby toho nebolo málo, v tom istom roku bola na Váhu veľká povodeň, ktorá narobila veľké škody.

 

3. vpád Turkov

V roku 1663 zažili obyvatelia tunajšieho regiónu tretí veľký vpád tureckých vojsk. Začiatkom septembra sa Truci pri Hlohovci prebrodili cez Váh a spustošili obce a mestečká na pravom brehu Váhu. Medzi postihnutými obcami boli aj Piešťany. Ako dopadla Banka, nevedno.

 

Protihabsburské povstania

1. protihabsburské povstanie

Na prelome 16. a 17. storočia nielenže neustále hrozilo turecké nebezpečenstvo, začalo sa aj obdobie protihabsburských šľachtických povstaní. Pod vedením sedmohradského magnáta Štefana Bočkaja vypuklo prvé povstanie v roku 1604, ktoré trvalo 2 roky. Povstaleckí vojaci, tzv. hajdúsi, sa zmocnili väčšej časti Slovenska. Chtiac-nechtiac sa k Bočkajovmu povstaniu pridal aj tunajší zemepán Stanislav Turzo, ktorý chcel aspoň čiastočne zamedziť pustošeniu svojich majetkov. Napriek tomu povstaleckí a cisárski vojaci páchali v obciach násilnosti a rabovali. Výsledkom toho bola skutočnosť, že v roku 1608 bolo schopných platiť dane iba zopár bananských usadlostí.

2. protihabsburské povstanie

V roku 1619 vypuklo ďalšie protihabsburské povstanie pod vedením sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. V tom čase sa v Európe rozbiehala 30-ročná vojna. Povstaleckí hajdúci sa opäť objavili na Slovensku, okrem iného aj na panstvách Stanislava Turzu. Turzo síce dočasne prešiel na stranu povstalcov, avšak tí jeho majetky aj tak nešetrili. V roku 1622 uzavrel cisár Ferdinand II. s Betlenom mier.

V roku 1623 začal Betlen znovu boj proti cisárovi. Hajdúsi tentokrát už otvorene pustošili panstvá Stanislava Turzu. Gróf nečakane zomrel v roku 1625 v piešťanských Tepliciach. V tomto roku bola na Váhu veľká povodeň. O panstvá sa starala Turzova manželka Anna Rozina Turzová Listiusová, pretože Turzov najstarší syn Adam ešte nebol dospelý. Táto zemepánka sa vyznačovala sadistickou povahou. Správala sa kruto nielen ku svojmu služobníctvu, ale aj k poddaným. Na rozdiel od Alžbety Bátoriovej, ktorá mučila iba ženy, si Turzová Listiusová vyberala obete aj z radov mužov.

V roku 1626 prišlo do oblasti Piešťan cisárske vojsko, ktoré postupovalo proti povstaleckému vojsku G. Betlena a proti jeho spojencovi, švédskemu vojvodcovi vojska E Mansfeldovi. Cisárski vojaci bezohľadne drancovali tunajšie obce. Koncom roku 1626 bol konečne uzavretý mier.

Vojnou zúbožené obyvateľstvo hladovalo a postihovali ho morové epidémie. Vojaci prinášali so sebou závažné choroby. Neľahké životné podmienky viedli k tomu, že sa v tomto regióne rozmohlo zbojníctvo. Do lesov utekali nielen zbedačení poddaní, ale aj dezertéri z povstaleckého alebo cisárskeho vojska, ktorí nedostávali žold. So zbojníkmi spolupracovali i niektorí šľachtici, najmä zemania.

3. protihabsburské povstanie

V roku 1643 vypuklo tretie protihabsburské povstanie pod vedením sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho, ktorý bol nástupcom kniežaťa Gabriela Betlena. V Európe ešte stále prebiehala Tridsaťročná vojna. Poddanské obyvateľstvo muselo opäť znášať vojnové útrapy – vojská boli zásobované na jeho úkor, mestečká a dediny boli pustošené a vznikali morové epidémie. Koncom roku 1645 sa povstanie skončilo uzavretím mieru medzi cisárom Ferdinandom III. a kniežaťom Jurajom I. Rákocim.



4. protihabsburské povstanie

V roku 1678 vypuklo ďalšie protihabsburské povstanie v Uhorsku, ktoré viedol uhorský magnát Imrich Tököli. Povstanie sa skončilo v roku 1684, rok po porážke Turkov pri Viedni. Povstalci ovládli takmer celé Slovensko. Počas tohto povstania sa Banka rabovaniu pravdepodobne vyhla.

 

5. protihabsburské povstanie

Začiatkom 18. storočia mali už síce obyvatelia Slovenska od Turkov pokoj, avšak nevyhli sa ďalším vojnovým útrapám. V roku 1703 totiž vypuklo v Uhorsku posledné piate protihabsburské povstanie, ktoré viedol sedmohradský magnát František II. Rákoci. Obyvatelia Banky a okolitých obcí v dôsledku vojnových udalostí opäť trpeli. Pred cisárskym vojskom ich ako-tak chránil cisársky ochranný list, avšak Rákociho kuruci páchali na obyvateľoch násilie bez zábran. Naviac, v roku 1709 vypukol mor, ktorému padlo za obeť mnoho ľudí.

 

Saluberrimae Pistinienses Thermae

Po bitke na Bielej hore pri Prahe opustil Čechy farár Adam Trajan z Benešova. V roku 1621 ako 35-ročný vyhnanec prišiel do Uhorska. Žil v Šoproni, Žiline, Drahovciach a možno aj v Trenčíne. Z evanjelickej viery konvertoval na katolícku.

Báseň s názvom Saluberrimae Pistinienses Thermae ad fluvium Vagum (Najuzdravujúcejšie piešťanské kúpele ležiace pri rieke Váh) bola vydaná v roku 1642 v Trenčíne. Trajan v nej chváli liečivé pramene, opisuje kúpele a rovnako si všíma okolie – prírodné danosti (rieku, polia, lesy, lúky, vrchy, zvieratá atď.) a tiež život tunajších obyvateľov.

Nevynecháva ani obec Banka. Spomína kopanie kúpacích jám v štrku, ktoré sa vystielali vetvami a listami; prístav pre plte na Váhu aj kompu určenú na prevoz cez rieku. Opisuje Bananský vŕšok, na ktorom rástol listnatý hájik. Nachádza sa tam lom na kvalitný kameň, najmä červenej, žltej a bielej farby, ktorý slúžil na stavbárske a maliarske účely.

Z básne sa ďalej dozvedáme, že vtedy tu ešte neexistovali kúpeľné budovy ani bežné ubytovacie zariadenia, iba v osade Teplice stál veľký panský dom pre šľachticov. Kúpeľní hostia sa preto ubytovávali v poddanských chalupách miestneho obyvateľstva, najmä v kúpeľnej osade Teplice, v Piešťanoch a na Banke. Na rozdiel od Piešťancov a Tepličanov mali obyvatelia Banky výhodu, že ich príbytky neboli ohrozované povodňami.

 

Návšteva anglického lekára

V roku 1669 prišiel na Slovensko anglický cestovateľ a lekár Edward Brown, ktorý chcel spoznať túto krajinu. Šiel s malým vojenským sprievodom. Popri Váhu kráčal až k Piešťanom. Po príchode do tunajších kúpeľoch sa rozhodol prenocovať na Banke. Prekvapilo ho, že aj keď bol vtedy chladný marec, viacero ľudí sa kúpalo pod holým nebom. Napočítal 15 kúpacích jám vystlaných vetvami. Údajne tam videl aj 3 bazény, ktoré boli tiež vykopané v zemi. Do jedného bazéna sa mohlo vojsť až 100 kúpajúcich.

Kúpele sa vtedy nachádzali na ľavom brehu Váhu, (na strane Banky), na pravom brehu boli naposledy pred povodňou v roku 1652. Riečisko Váhu sa potom zmenilo až po povodni v roku 1710. Kúpele sa ocitli na piešťanskej strane. Brown si taktiež všimol kameňolom nachádzajúci sa v blízkosti kúpacích jám na Banke a tiež vrstvy hliniek rôznych farieb (okrem zelenej). Svoje pozorovania opísal v cestopise, ktorý bol vydaný v Londýne v roku 1673.

V roku 1706 sa Banka stala filiálkou moravianskej farnosti. Dovtedy tu bola vlastná fara.

 

Pečate

Od roku 1720 mala dedina Banka svoju pečať. Na pečati sa nachádza kruhový nápis SIGILLUM BANNIENSAE ANNO 1720. Priemer kruhovej pečate je 35 mm. Je na nej vyobrazený sv. Martin na koni, ktorý drží v zdvihnutej pravici šabľu. Pred koňom stojí žobrák a nad ním sú tri kvety. Z rovnakého obdobia pochádza aj ďalšia pečať, ktorá sa od predchádzajúcej líši. Zachovala sa na urbárskej písomnosti z roku 1784. Používala sa na urbárske písomnosti. Pečať má oválny tvar a nesie nápis PDB (Pečať dediny Banka). Na pečati je vyobrazený jeleň s hlavou otočenou doprava.

 

Neľahký život

Napriek reformám Márie Terézie bol život tunajšieho roľníckeho ľudu stále ťažký. Na základe tereziánskeho urbáru museli sedliaci pre zemepána na panskom odpracovať v priebehu roka 104 dní po vlastných alebo 52 dní so záprahom. Želiari mali nižšie povinnosti. Panskí úradníci s nimi často zle zaobchádzali.

Zachoval sa list bananských poddaných z 12. apríla 1779 (6 rokov pred zrušením nevoľníctva v Uhorsku). Poddaní sa sťažovali prefektovi Hlohoveckého panstva na tunajšieho panského úradníka (kasnára), ktorý ich bil a hrubo s nimi zaobchádzal. Z listu vyplýva, že keď išli na panské voziť kamene, prišiel za nimi pán kasnár a bil ich hlava-nehlava. Kasnár dokonca prikázal hajdúchovi (ozbrojený uhorský sluha) biť tunajších poddaných, pretože vraj prišli neskoro na panské. Vyhrážal sa poddaným, že si na nich kúpi krivák (zakrivený nôž) a bude ich drať z kože. Cez jednu noc dal kasnár priviazať člena obecného úradu reťazou a ráno mu dal vyťať 12 úderov palicou, pretože mu jeden poddaný ušiel domov, keď ho mali biť.

V 2. polovici 18. storočia, konkrétne v rokoch 1773 a 1786, sa obec uvádza pod dnešným názvom Banka. Po Ondrejovi Rusnákovi, ktorý bol richtárom v roku 1779, sa richtármi stali Ján Gábriš (v roku 1782), Mikuláš Šnajdár (v roku 1784), Ján Jánoška (v roku 1787), Štefan Michálek (v roku 1792) a ďalší. V roku 1778 žilo na Banke 281 obyvateľov. Z toho počtu bolo 272 ľudí rímskokatolíckeho vyznania a deviati boli židia.

V 19. storočí plynul život v tunajšom regióne naďalej na nízkej civilizačnej úrovni. Poddanské obyvateľstvo Banky a okolitých obci bývalo v chalupách so slamenými strechami. Neudržiavané cesty boli prašné alebo blatové, chýbala verejná zdravotná starostlivosť a hygiena bola mizerná. Obce postihovali mnohé nešťastiav – rok 1804 bol mimoriadne neúrodný; v roku 1813 si dovtedy nevídaná ničivá povodeň vyžiadala veľa ľudských životov a spôsobila materiálne školy. Navyše, v regióne úradovala cholera. V roku 1819 bol richtárom Banky Juraj Šebo. V obci žilo 378 obyvateľov, z toho bolo 369 rímskokatolíkov a 9 židov.

 

Beethoven na návšteve

Svetoznámy hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven navštívil tunajšie kúpele v rokoch 1801 a 1802. Na Slovensko ho priťahovala láska k Giuliette Guicciardi (známa ako Júlia), ktorá žila v Dolnej Krupej. Najradšej sa zdržiaval v starej záhradnej kaviarni v piešťanských Tepliciach. Na Bakchus vile, ktorá sa nachádza neďaleko Banky, údajne zložil Sonátu mesačného svitu.

 

Malebná cesta dolu Váhom

V roku 1822 sa barón Alojz Medňanský plavil na plti po Váhu. V knižke Malebná cesta dolu Váhom opísal vtedajšiu minulosť i súčasnosť. Uvádza, že v oblasti Piešťan tiekla v blízkosti dedín na ľavom brehu rieka Váh. Pri Banke narážal Váh na bralo vystupujúce z návršia, ktoré nútilo rieku zmeniť smer toku na západ (v pravom uhle). Tento náraz vodných más bol sprevádzaný hučaním. Z uvedeného vyplýva, že v tej dobe sa dediny Ducové, Moravany a Banka rozprestierali iba na kopcoch Považského Inovca. Váh tiekol hneď pod nimi, a to až po Banku, kde mu stál v ceste do popredia vystupujúci Bananský vŕšok. Rieka pretekala oblasťou vyvierania termálnych prameňov.

V roku 1828 mala Banka 451 obyvateľov. V obci sa nachádzalo 64 domov. O rok neskôr tu žilo 485 obyvateľov, z nich bolo 477 rímskokatolíkov a zvyšok boli židia. V roku 1831 vypukla na Slovensku epidémia cholery. V priebehu troch mesiacov (od augusta do októbra) jej na Banke podľahlo 22 ľudí, v Piešťanoch až 387.

 

Revolučné roky

Nadišli rušné roky 1848 a 1849. V septembri 1848 vypukol otvorený boj medzi cisárskymi (rakúskymi) a maďarskými vojskami. Maďari bojovali o samostatnosť Uhorska. Cisárskej armáde okrem slovenských dobrovoľníkov prišli na pomoc ruské vojská. Obyvatelia Banky a okolitých obcí sa do povstania, resp. bojov proti Maďarom nezapojili – pre prítomnosť maďarských gárd v tomto regióne zrejme ani nemohli… . V júni 1849 prechádzali oblasťou Piešťan a Banky ruské vojská pod vedením kniežaťa Paskieviča, pred ktorými ustupovali maďarskí honvédi (vojaci maďarskej domobrany za Rakúsko-Uhorska). Vojna sa skončila v auguste toho istého roku kapituláciou maďarskej armády pri Vilagoši.

Porážka Maďarov však stále nepriniesla slovenskému národu uznanie jeho svojbytnosti. Napriek tomu došlo k zlepšeniu životných pomerov. V Uhorsku sa skončila dlhotrvajúca epocha feudalizmu. V spoločnosti sa začali uplatňovať prvky kapitalizmu a začala vznikať nová spoločenská trieda – robotníctvo. Obce prestali byť súčasťami panstiev a už nepodliehali zemepánom. Viacerí roľníci začali slobodne hospodáriť na svojich pozemkoch. Poddanstvo bolo definitívne zrušené v roku 1853.

Banka bola súčasťou okresu Hlohovec od roku 1850 do roku 1869, keď bola začlenená do piešťanského okresu.

 

Členenie obce

V pozemkovoknižných písomnostiach sa vyskytlo mnoho názvov chotárnych častí Banky, ako napr. Brehy, Bublišťa, Dolné Klčoviny, Domkovce, Dubček, Dyle, Hradišnove, Kuláčovske, Kosove, Kopanice, Kňazovice, Na záhradách, Novosady, Ohrada, Podsady, Prílohy, Petríkovce, Pod synovu záhradu, Poloma, Rovniny, Rúbanice, Senišťa, Špane lúky, Strážne, Škarbalovske, Trstina, Valovske, Valachovske, Vápnišťa, Vrchy, Za humne a Za Vahem.

Niektoré chotárne názvy sú odvodené od prírodných daností (Brehy, Vrchy, Za Vahem a pod.), ďalšie od majiteľa (Kudláčovske, Petríkovske, Valachovske, Kňazovice a pod.), iné od spôsobu skultivovania pôdy (Dolné Klčoviny, Kopanice, Rúbanice a pod.), ďalšie podľa miesta, pri ktorom sa lokalita nachádzala (Na záhradách, Pod synovu záhradu a pod.) atď. Zaujímavé sú chotárne názvy, ktoré sú odrazom dávnej minulosti Banky (Strážne, Hradišnove a pod.).

 

Kameňolomy

V okolí Banky sa nachádzalo niekoľko kameňolomov, v ktorých sa už počas predchádzajúcich storočí doloval kvalitný kameň. Kameňolomy sa uvádzali v urbároch Hlohoveckého panstva (napr. urbár z roku 1661). V 17. storočí si anglický cestovateľ Brown všimol kameňolom na severozápadnom úpätí Bananského vŕšku (oproti termálnym prameňom). Ďalšie kameňolomy sa nachádzali nad Bankou. Farebné hlinky sa dolovali v lokalite Štepnica. V lokalite Vápeništia sa pálilo vápno a krieda.

Na Banke sa tiež nachádzala kvalitná tehliarska hlina. Prvá tehelňa na Banke vznikla koncom 19. storočia v lokalite Tobolka. Sprvu sa nazývala Weisz-Prokešova tehelňa, neskôr bola premenovaná na Osvaldovu tehelňa.

 

Kompa

Prvá zmienka o kompe premávajúcej medzi Bankou a Kúpeľným ostrovom nachádzame v roku 1429. V časoch Rakúsko-Uhorska spojenie bananského a piešanského brehu ešte stále zabezpečovala kompa. Pozostávala z dvoch člnov, ktoré boli prepojené drevenou palubou. Pomocou kladky bolo plavidlo pripevnené k oceľovému lanu. Pohyb kompy obstarával kompár, ktorý ju pomocou dlhej žrde odtláčal od jedného brehu k druhému.

 

Dobové priezviská

V roku 1869 žilo na Banke 517 obyvateľov vo vyše osemdesiatich domoch. Od 16. storočia pretrvali na Banke iba nasledujúce priezviská: Dubovský, Gabriš, Chalás, Valach a Rusnák. V 2. polovici 19. storočia sa na Banke najviac vyskytovali tieto priezviská: Gabriš, Gašpar, Chalás, Julíni, Moravčík, Rusnák a Rybárik. Ďalej sa vyskytovali priezviská: Brezovský, Dubovský, Galbavý, Hanus, Hanšut, Janoška, Kubán, Kovačik, Luby, Matušík, Menyhard, Michalík, Nedielka, Neuman, Pavlík, Pisárik, Sýkora, Stacho, Schneider (resp. Šnajdar), Stolárik, Samuhel, Valach, Vencel, Vetrík a ďalšie.

 

Vandrovný učiteľ

V obci Banka dlho neexistovala samostatná škola – do obce prichádzal tzv. vandrovný učiteľ, ktorý vyučoval deti v súkromných domoch. V susedných Moravanoch nad Váhom bola samostatná ľudová škola zriadená už počas panovania Márie Terézie v roku 1778. V Moravanoch pôsobil stály učiteľ, ktorému asistoval výpomocný učiteľ. Počas niektorých dní v týždni chodil výpomocný učiteľ vyučovať deti na Banku. Učilo sa vo vyárendovanom (prenajatom) dome. V roku 1858, t. j. v období Bachovho absolutizmu, sa spomína táto nesamostatná škola pod názvom Eine Filial Nothschule excurrendo (názov možno preložiť ako Pobočná núdzová škola výjazdová).

V roku 1865 sa obec Banka zápisnične zaviazala postaviť Rímskokatolícku ľudovú školu do 1. októbra 1866. Zároveň bol schválený stavebný plán. Starosta obce Pavol Petrík však použil vyzbierané peniaze a dovezený stavebný materiál na vlastné účely. Budova bola postavená až v roku 1867. Nevyhovovala ani z hľadiska veľkosti, ani hygieny. Žiaci vchádzali do učebne cez kuchyňu. Deti aj učitelia trpeli malátnosťou, nevoľnosťou a často chorľaveli. Budova obsahovala iba jednu učebňu, v ktorej sa učilo od 80 do 100 detí a byt učiteľa s jednou izbou, kuchyňou a komorou. Pri škole bol malý dvor.

 

Obyvateľstvo

Obyvatelia Banky sa koncom 19. storočia zaoberali väčšinou poľnohospodárstvom a pestovaním hrozna. Každá rodina mala veľké role, ktoré si sama obhospodarovala. Bývalo sa v domoch s valbovou strechou (zložitejšia verzia sedlovej strechy), pričom vstup do pitvora bola zdôraznený výpustkom (rozšírený múr pri vchode do vidieckeho domu). Domy boli prízemné a prislúchal k nim veľký hospodársky dvor, stodola, maštale a ohrady pre dobytok.

V roku 1880 žilo na Banke 572 obyvateľov v 81 domoch. O desať rokov neskôr tu bývalo 590 obyvateľov v 86 domoch. V roku 1900 žilo na Banke 653 obyvateľov (z toho bolo 609 Slovákov) v 101 domoch. V roku 1910 tu žilo 781 obyvateľov v 112 domoch.

V roku 1885 bola na Banke postavená socha sv. Vendelína, ktorý je považovaný za patróna pastierov, sedliakov a roľníkov. Obyvatelia Banky ho vnímali ako ochrancu obce. V tom období bola opäť veľká povodeň na Váhu.

 

Nájomca Alexander Winter

V roku 1889 dal gróf František Erdődy kúpele do prenájmu podnikateľovi Alexandrovi Winterovi, ktorý sa spolu so svojimi synmi Ľudovítom a Imrichom zaslúžil o výrazný rozvoj kúpeľov.

 

Vznik dobrovoľného hasičského zboru

Práve tak, ako v okolitých obciach, aj na Banke sa často vyskytovali požiare. V roku 1889 tu bol založený dobrovoľný hasičský zbor. Veliteľom hasičov bol Ján Jurkovič a zástupcom (podveliteľom) Jozef Drahovský. Členmi hasičského zboru boli Peter Chalás, Mikloš Gašpar, Michal Gabriš, Štefan Chalás, Pavel Chalás, Štefan Chalás ml., Michal Šnajdár, Ján Gabriš, Jozef Gregorička, Michal Kubán, Ján Gašpar, Jozef Rybárik, Ján Rusnák a ďalší. V roku 1891 obdržal hasičský zbor výstroj a rovnošaty. Bola zakúpená štvorkolesová striekačka.

Zbor zasahoval pri hasení požiarov, a to nielen na Banke, ale aj v Piešťanoch, Moravanoch a v ďalších okolitých obciach. Požiare zachvacovali domy, stodoly a kozly (stohy slamy).

 

podklady pripravil:
Ing. Alexander Murín

spracoval:
Viktor Vrábel

hore

Naše organizácie a partneri