Pre obyvateľov Banky sa stredovek začína v 9. storočí. Staroslovanské a včasnostredoveké osídlenie z 9. až 13. storočia bolo zistené v polohe Lipina a tiež v intraviláne obce.
Jednou z najväčších miestnych záhad je existencia hradu na Banke. Najstaršiu písomnú zmienku o stredovekom hrade Baňa nájdeme v kronike notára, ktorý podľa všetkého pôsobil v kancelárii uhorského kráľa Bela III. (1172 – 1196). Kroniku napísal po kráľovej smrti približne okolo roku 1210.
Hrad Bana tu stál pravdepodobne už v časoch Veľkej Moravy, teda v 9. storočí. Je pravdepodobné, že už v preduhorskom období mal významnejšie postavenie. Po zániku Veľkej Moravy začali Maďari postupne obsadzovať územia pri dolnom toku Váhu vrátane hradov Šintava, Hlohovec, Trenčín, Beckov a Bana. Začiatkom 12. storočia zrejme ešte Banka ako samostatná obec neexistovala a bola podhradnou osadou.
Lokalita, v ktorej hrad stál, sa v odbornej literatúre, ale aj v ľudovej tradícii stotožňuje s dnešným územím Banky, i keď nechýbajú ani iné názory o jeho polohe. Napríklad prvý český kronikár Kosmas stotožnil hrad Bana s Bánovcami nad Bebravou. Iní doboví odborníci umiestnili hrad do Banskej Štiavnice, Gáňa, Veselého, Ducového i do Diviakov nad Nitricou.
Koncentrácia pravekého osídlenia, ktoré sa sústreďovalo na území Banky a v jeho okolí, nálezy z obdobia, keď bolo súvisle osídlené slovanským (resp. staroslovenským) obyvateľstvom, ranostredoveké nálezy a písomné pramene poukazujú na skutočnosť, že hrad Bana (niekedy nazývaný aj Baňa) stál na území dnešného chotára obce Banka. Súčasní historici sa zhodujú, že sídlil na terase pri Topoľčianskej ceste, kde bol po jeho zániku vybudovaný Kostol sv. Martina. Je nutné dodať, že v tom období sa ešte hrady nestavali hlboko v horách.
Ako hrad vyzeral, nie je známe. Zrejme šlo o staroslovanský drevený hrad s kamenými základmi, príp. hradisko ohraničené valom a palisádami. Vedúca vrstva zrejme žila vo viacpriestorových zrubových domoch, kým ostatné obyvateľstvo obývalo jednoduché príbytky budované na úrovni terénu alebo čiastočne pod ním. V tom čase tu už mohla stáť aj murovaná rotunda alebo kostolík.
Kráľovský hrad Bana mal obrannú a administratívnu funkciu. V čase vojnovej pohotovosti hradní rytieri obraňovali tunajší región. Zároveň osadenstvo hradu spravovalo obce v priľahlom regióne. Pod hrad spadala aj obec Piešťany.
Hrad s obľubou navštevovali uhorskí králi. Pred ich návštevou boli v pohotovosti najrôznejší remeselníci z podhradia a okolitých obcí. Kráľovská delegácia nevynechala ani kúpanie v liečivej vode pod holým nebom.
Názov hradu Bana vznikol s najväčšou pravdepodobnosťou zo staroslovanského slova „baňa“, ktoré znamenalo „kúpeľ“. Od názvu hradu je odvodené pomenovanie obce – Banka.
V 13. storočí začal význam hradu upadať. Jeho úlohu prebral novopostavený hrad Tematín. Hrad Bana napokon úplne zanikol. Od roku 1295 začal zaberať tunajšie majetky oligarcha Matúš Čák Trenčiansky. V 14. storočí a v nasledujúcich storočiach bola Banka súčasťou buď Tematínskeho, alebo Hlohovského panstva, ktoré patrili do Nitrianskej župy.
Ako sme už naznačili, na vyvýšenej terase pri dnešnej Topoľčianskej ceste bol v 13. storočí vystavaný kostol. Išlo o malý ranogotický kostolík dlhý zhruba desať metrov. Pozostával zo štvorcovej lode a polkruhovej svätyne. V tom čase kostol nemal vežu ani sakristiu. Podlahu tvorila len tenká vrstva malty a ušliapanej hliny. Išlo o malú faru s asi šesťdesiatimi či sedemdesiatimi farníkmi.
Niekedy na prelome 13. a 14. storočia pôvodnú svätyňu zbúrali a postavili novú. Súčasne s ňou pristavili aj sakristiu.
Vzhľad kostola sa v stredoveku veľmi nemenil – len z vonkajšej strany pribudli viaceré kamenné oporné múry. Kostol totiž neustále sadal, steny praskali a od podlahy k stropu sa vytvorila široká trhlina.
Vôkol kostola sa nachádzal cintorín. Pochovávalo sa na ňom, ale aj v interiéri kostola. V lodi by sa mala nachádzať krypta, v ktorej boli pochovávaní významní a bohatí členovia farnosti. Počas archeologických výskumov v rokoch 2016 a 2018 sa podarilo objaviť viacero hrobov stredovekých obyvateľov Banky.
V polohe Lipina bol nájdený železný nožík s tŕňom, železitá troska a fragmenty keramiky i mazanice (špeciálne upravená hlina na vymazávanie škár). Pravdepodobne ide o objekt železiarskej pece z obdobia včasného stredoveku.
V neďalekej polohe Za pohostinstvom sa našli črepy keramiky z 12. – 13. storočia a železná ostroha s prehnutými ramienkami, otvorenými okrúhlymi platničkami a ozubeným kolieskom umiestneným v rozpoltenom bodci datovaná do 13. storočia. V priestore porušenom ťažbou hliny boli v roku 1975 zistené a krátkym zisťovacím výskumom preskúmané včasnostredoveke objekty. Štyri z nich identifikoval autor výskumu Alexander Ruttkay ako zvyšky príbytkov – chát, v ktorých boli aj zvyšky ohnísk, resp. pecí s hlinenou kopulou. V ich výplni boli črepy keramiky typickej pre druhú polovicu 11. až prvú polovicu 13. storočia zdobené rytou výzdobou (jednoduchými vlnovkami, špirálovito i vodorovne obiehajúcimi žliabkami, šikmými vrypmi). Podobnú keramiku tu našli počas prieskumov koncom 20. a začiatkom 21. storočia aj pracovníci Balneologického múzea.
Ostatné objekty boli sídliskové jamy bližšie neznámej funkcie (azda zásobnice, resp. obilné jamy alebo ťažobné jamy). Zásyp jám obsahoval okrem črepov aj mazanicu, zvieracie kosti a uhlíky. Ďalšie včasnostredoveke objekty tu zistil A. Ruttkay roku 1981 v profiloch úvozových ciest. Črepy z hrncovitých nádob zdobené vodorovnými ryhami mu pomohli pri ich datovaní. Spolu tvorili sídlisko dedinského charakteru, ktoré sa rozprestieralo v okolí Kostola sv. Martina.
Úrodné a bohaté Považie bolo v minulosti miestom, kde sa odohral nejeden vojenský konflikt.
V rokoch 1241 a 1242 sa museli Bananci vyporiadať s tatársko-mongolskými vojskami, ktoré vypaľovali dediny, ničili úrodu a bili obyvateľov.
V 15. storočí narobili husitské vpády tunajšiemu obyvateľstvu veľa škôd. V rokoch 1425 až 1429 sa neúspešne pokúšali obsadiť Bratislavu. Pri týchto nájazdoch vyplienili obce v oblasti Piešťan patriace Uljakyovcom, ktorí boli prívržencami uhorského kráľa Žigmunda, úhlavného nepriateľa husitov. Vyplienená bola zrejme aj obec Banka.
V roku 1431 vtrhli na územie dnešného Slovenska dve husitské vojská. Táborské vojsko pod vedením Prokopa Holého prešlo pri návrate do Čiech cez Váh mostom pri Hlohovci, ktorý potom spálili. Po nich sa vracalo druhé husitské vojsko (sirotkovia), ktoré však už nemohlo prejsť cez zničený hlohovský most. Preto pomaly ustupovalo s vozmi naplnenými korisťou po blatnatých cestách na ľavom brehu Váhu. Prechádzali aj cez Banku a Trenčín.
V roku 1451 vtrhli do Uhorska výpravy žoldnierov pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa. Nazývali sa bratríkmi. Rabovali, kde sa dalo, a odísť sa im príliš nechcelo. Českých bojovníkov vyhnalo až kráľovské vojsko.
V roku 1461 bratríci znova prichádzajú na Považie. Po tom, ako Matej Korvín dal zničiť ich opevnenie vo Veľkých Kostoľanoch, opustili Uhorsko.
Cez brody na Váhu a Považský Inovec viedli v stredoveku významné cesty. Terasa, na ktorej stál hrad Bana, sa nachádzala pri dôležitom dopravnom uzle. Dodnes tu stojí križovatka, ktorá spája cesty vedúce na Považie a Ponitrie.
V 13. storočí nadobudla význam cesta vedúca z Vrbového cez brod pri Banke smerom na horský priechod Havran. Z roku 1395 pochádza písomný doklad o metácii (vymedzenie hraníc chotárov) obcí Banka, Moravany nad Váhom a osady Vendeg (Hoste). V ňom sa spomínali dve veľké aj dnes existujúce úvozové cesty vedúce z Banky okolo vrchu Havran. Na Banke sa zachovali aj ďalšie úvozové cesty, napr. stará cesta z Banky cez Bananský vŕšok (Červená veža) do Ratnoviec.
Hodnoverný doklad o stredovekých kúpeľoch na Banke nemáme k dispozícii. Je však zrejmé, že účinky termálnych prameňov a liečivého bahna využívalo nielen miestne stredoveké obyvateľstvo, ale isto aj šľachta zo širokého okolia. Napríklad v roku 1421 vyskúšal účinky tunajších liečivých prameňov dokonca aj uhorský kráľ Žigmund, ktorý pri tej príležitosti vydal v Piešťanoch jednu zo svojich kráľovských listín.
podklady pripravil:
Ing. Alexander Murín,
PhDr. Vladimír Krupa
spracoval:
Viktor Vrábel