ObecBanka
Lyžiarske stredisko Ahoj slúži športovcom už 40 rokov Zimné lyžovanie na Ahoji má dlhú tradíciu, rozvíjať sa začalo už v medzivojnovom období. V priebehu storočia prešli svahy Ahoja veľkými zmenami a pribudli nové druhy športov. Viac v našej reportáži prezradia zakladatelia lyžiarskeho strediska Dominik Jánoška a Stanislav Masaryk.
Horlivý vzťah k zimnému lyžovaniu nadobudli obaja muži ešte v detstve. „Ako chlapci sme čakali, keď v zime napadne sneh. Večer sme si skryli lyže do stohu na poli nad tehelňou. Ráno sme za ne vymenili školské tašky. Chodili sme sa lyžovať na Hlavinu. Mali sme tam úzku trať, ktorá mala päťdesiat centimetrov. Do dvanástej sme sa ale museli vrátiť na poobedné vyučovanie. No skrátka blic,“ spomína Dominik Jánoška. Druhou obľúbenou lyžiarskou lokalitou bola alej na Havrane. „Len jednotlivci chodili na Ahoj. My s takými lyžami, aké sme mali, sme si netrúfali,“ dopĺňa Stanislav Masaryk.
V roku 1973 sa Dominik Jánoška stal tajomníkom Telovýchovnej jednoty Banka, o tri roky neskôr sa stal jej predsedom. K futbalovému oddielu sa postupne pridal lyžiarsky, atletický, turistický, stolnotenisový, gymnastický, strelecký a nohejbalový. Predsedom lyžiarskeho oddielu sa stal Michal Bednárik, hospodárom Stanislav Masaryk.
Písal sa rok 1979. „My, starí, máme stále chodiť pešo hore? Chcelo by to nejaký vlek. Však chodíš na ten okres, vybav niečo,“ podpichol počas stretnutia na Ahoji M. Bednárik D. Jánošku. Počas najbližšej návštevy okresného národného výboru zašiel D. Jánoška so skromnou dušičkou za jeho predsedom Stanislavom Turčanom a poprosil ho o vlek. Odpoveď ho viac ako potešila. „Povedal mi, že na Dobrej vode sa nachádza vlek. Mali ho spúšťať a naraz zistili, že niekto ukradol motor. Takto tam stál dva roky,“ spomína D. Jánoška na prvý vlek.
Na druhý deň členovia oddielu vlek obzreli, vykopali a doviezli na Banku. Išlo o tzv. kotvový vlek s dĺžkou 200 metrov. Najskôr vybudovali spodnú (pohonnú) stanicu a hornú (otočnú). Vlek kompletne postavili v priebehu štyroch mesiacov. Vyvstala však otázka, ako ho napájať. „Armáda nám prisľúbila, že nám na prvú sezónu požičia elektrocentrálu. My sme sa však rozhodli natiahnuť elektrický kábel od posledného stĺpu pri dome Michala Klampára,“ hovorí S. Masaryk. Elektrikár Jozef Moravčík spolu s bratrancom Vojtechom Moravčíkom a členmi lyžiarskeho oddielu vykopali približne pol kilometra dlhý kanál, do ktorého zakopali elektrický kábel chránený vrstvou tehál.
„Na Silvestra 1979 prišiel revízor, ktorý spravil revíziu elektrickej časti vleku. Do rána ako zázrakom napadlo dvadsať centimetrov snehu. Keď sme vlek spustili, na Ahoj začali chodiť procesie ľudí,“ spomína S. Masaryk. „Vlek viedol od konca jarku vo Vápništiach šikmo na špic Ahoja. Na lano sa vešala železná kotva, ktorú si so sebou nosili lyžiari v puzdre na nohe,“ hovorí D. Jánoška. Lyžiarov na Ahoji bolo vidieť aj z Kolonádového mosta.
Rýchlo napredujúci areál si vyžadoval modernejší vlek. „V roku 1981 som mal telefonát od predsedu mestského národného výboru. Pýtal sa ma, či by som nevedel do konca roka zohnať elektrický prenosný vlek, aby neprepadli peniaze. Za mierny úplatok, štyridsať litrov šampanského a desať litrov vodky, sa nám podarilo faktúru priniesť,“ hovorí D. Jánoška. Po vyplatení faktúry priviezli vlek na Banku 23. januára 1982.
Veľký problém tentokrát predstavoval tzv. Veľký jarok, pozdĺžna prepadlina po ľavej strane dolnej časti spodného svahu. „Na tento účel sme mali z ministerstva požičaný Caterpillar (pracovný stroj na zemné práce, pozn. red.). Mali sme šťastie v nešťastí. Pred koncom sa nahol do jarku v miestach, kde ešte nebol zahrnutý. Našťastie, podarilo sa stroj zachytiť lanami o borinu a vytiahnuť,“ dodáva.
Vlek meral 450 metrov. Obe stanice a stĺpy pripevnili do pôdy s pomocou hrubých klinov. Vlek osadili v miestach, kde stojí dodnes. Obsluhovali ho školení členovia výboru a lyžiarskeho oddielu – Michal Bednárik, Dominik Jánoška, Viliam Masaryk, Stanislav Masaryk, Miroslav Masár, Anton Vetrík, Peter Vetrík, Jaroslav Janeček, Vladislav Kondvár a ďalší. Rozmach lyžiarskeho strediska si všimlo aj mesto Piešťany. „Príjazdová cesta bola rozšírená a vyasfaltovaná. Obcou išiel šum, že sa stavia raketová základňa sovietskych vojsk na Ahoji,“ smeje sa D. Jánoška.
Oddiel začal napredovať s príchodom trénera lyžovania Miroslava Masára, ktorý na Ahoj priniesol dovtedy neznámy šport – lyžovanie na tráve. V roku 1983 sa na Banke po prvý raz v rámci Československa uskutočnili preteky v lyžovaní na tráve, ktoré neunikli ani hľadáčiku Československej televízie. Lyžovalo sa sprvoti na valcových lyžiach, ktoré postupne vystriedali pásové.
V roku 1987 nadšenci lyžovania postavili v spodnej časti Ahoja drevenú zrubovú chatu, ktorá slúžila ako zázemie pre personál a sklad materiálu. Dnu bola spoločenská miestnosť, bufet a sklad. Podkrovné priestory plánovali prispôsobiť na prenocovanie. „Bol som doma, keď prišli policajti s tým, že na Ahoji horí chata. Keď som tam prišiel, povedal som, že ja pre Banku už neurobím nič. Chata zhorela do tla,“ spomína na leto 1993 S. Masaryk. Hoci polícia vinníka nikdy nevypátrala, všetko naznačuje tomu, že ju podpálil miestny pyroman. V rovnakom období totiž každú štvrtú sobotu v mesiaci o šiestej večer zhorela na Banke jedna chata.
Po nežnej revolúcii začala športová aktivita obyvateľov obce upadať. Napriek tomu nadšenci lyžovania v roku 1993 zaobstarali a v ľavej časti horného svahu osadili druhý vlek rovnakého typu, tentokrát s dĺžkou 300 metrov. Zjazdovka sa tak rozrástla na 750 metrov. Dodajme, že v roku 2016 bol vlek preložený na pravú stranu svahu a zároveň bol predĺžený o 135 metrov.
V roku 2004 sa správcom strediska stal syn Dominika Jánošku Martin, ktorý sa dodnes spolu s partiou kamarátov v každom ročnom období stará o oba vleky a zjazdovku. K zimnému lyžovaniu a lyžovaniu na tráve pribudlo downhillové jazdenie a jazdenie na horských kolobežkách. Všetky tieto športy si môžeme užiť vďaka hodinám dobrovoľníckej práce. Vďaka!
zhováral sa a záznam pripravil:
Viktor Vrábel