Spomienky Michala Klampára (95) na školské časy (rozhovor)

Michal Klampár st.

• narodil sa 4. októbra 1921 na dnešnej Podhorskej ulici
• navštevoval Rímskokatolícku ľudovú školu v Banke a po nej piešťanské gymnázium
• pracoval ako vodič a kurič
• s manželkou Boženou sa zoznámil v Prahe
• mal 6 detí, 21 vnúčat a 27 pravnúčat

V roku 1926 som začal chodiť do starej školy pod kostolom. Dlhá škola stála tam, kde býval nebohý Tóno Lepej, pri Madutkovcoch. Pri škole bývali Švecovci, ktorí mali na starosti školu. Vonku nedzi Švecovcami a školou boli záchody. Do školy som chodil od dedka Moravčíka, ktorý býval na dnešnej Podhorskej ulici (vedľa Roba Uhrína). V jednom dvore vtedy bývali Zajacovci, Uhrínovci, Skákalovci a Moravčíkovci. Z domu som utekal cez Stolárikov dvor, cez potok, hore briežkom a okolo Polákovcov. Pod pazuchou som si niesol tabuľku, na jednej strane mala linajky – tam sme si písali domáce úlohy a druhá strana bola čistá – tam sme si písali, čo si kto vymyslel.

Začal nás učiť Jozef Kobelár, neskôr učil vyššie ročníky. Nastúpil nový učiteľ Róbert Stipanitz. Chodila nás učiť aj jedna pekná šikovná dvadsaťpäťročná Češka (Mária Újezdská). Pri kostole bola voľná plocha, mohli sme sa tam hrať. Keď pán učiteľ zapískal, museli sme utekať do učebne.

Keď som išiel prvýkrát do školy, cítil som sa veľmi dobre, lebo so Stipanitzom bola sranda. Nad dievčatami visel obrázok tatíčka Masaryka. Keď sme sa mali naučiť básničku, niekde som „vyštráchal“ básničku o Masarykovi. Pekne som sa poklonil a začal som recitovať: „Náš tatíčku Masaryku, tuna pri obrázku my deti ti sľubujeme poslušnosť a lásku. Budeme sa pekne hrať, pravdu vravieť, neluhať, aby si nás mal hodne rád.“

Zo starej školy sme sa presunuli k Jánovi Mackovi, ktorý býval pri Vendelínkovi. Tam boli tri okná do ulice a trieda. Chodili tam všetky ročníky až po deviatu triedu. Nepamätám si už, koľko rokov sme sa tam školili. Tam nás učil Stipanitz aj Kobelár. V roku 1930 sme sa preniesli na novú Banku k Františkovi Jakubcovi (dnes na rohu Bananskej a Športovej ulice). Škola mala tri okná smerom k ihrisku. Na dvore sme sa mohli prechádzať. Jakubec mal stolársku dielňu. Do školy na novej Banke som chodil do roku 1939, vtedy začal harašiť Adolf Hitler. Učil som sa dobre. Učili sme sa zo šlabikára a počtára. Z počtov som bol dobrý. Z vlastivedy som koľko-toľko vedel, kde sú Vysoké Tatry a pod. Keď som ale vyšiel z piatej triedy, štyri triedy som musel opakovať.

Zo spolužiakov si pamätám na Slava Rusnáka, Izidora Vetríka, Janka Šáška, Janka Chalása, Tóna Havrlenta, Jožka Vida, Ludvíka Vetríka, Pištu Gabriša, Gabina Haringa a Franca Šeba. Dievčat si veľa nepamätám, iba susedu Anču Šnajdarovú a Irenu Gabrišovú. Mal som aj frajerku, nahovoril som si Aničku Gabrišovú. Bola bacuľatá, čierna, fešanda. Nebolo z toho nič…

Vždy sme spravili nejakú volovinu. Šuškali sme si medzi sebou, zabúdali sme si úlohy. Učiteľ nás bil tvrdou trstenicou, hrubou ako môj prst. Ruku som učiteľovi podržal, ale vedel, že som háklivý, tak udrel len trikrát.

námet, jazyková úprava a videozáznam: Viktor Vrábel