Ujo poštár a vodník-filatelista (príbeh)

Gloss báči bol vcelku dobrý a zodpovedný človek. Ak by nebol, nemohol by sa stať poštárom. To bola „štátna“ služba a tú predsa nemohol vykonávať hocikto! A ešte k tomu v Piešťanoch… Briefträger (poštár) musel mať otvorenú hlavu, poznať celú obec, slušne sa správať a ovládať reči. To boli iné časy. Začínal na piešťanskej pošte, ešte keď sídlila v Postgebaude vo Fuerstovom dome. Neskôr slúžil v dome pána Višňovského (rovnako na Alžbetinej ulici), kam sa pošta presťahovala. Poštu roznášal po celých Tepliciach, do kúpeľov a do všetkých obchodov a domov. Roky chodil s poštou peši, než mu erár (štát) kúpil bicykel. To už bola iná káva.

Keď pošty neustále pribúdalo, Veľké Piešťany a Banku obsluhoval jeho pomocník Brieftträgerhilfer (pomocný poštár) Jožo Pecka. Na úrady v Piešťanoch, Banke a Moravanoch, ale aj Zedtwitzovcom do moravianskeho kaštieľa mohol chodiť iba on, lebo vedel reč a čo sa patrí! Keď mal pre nich iba obyčajnú poštu, teda žiadne eRká (doporučené listy) alebo Urgent, nechal si takýchto zákazníkov nakoniec, aby mal pre nich dosť času. A potom si aj oni našli čas na to, aby sa povypytovali, čo nové v kúpeľoch, akí noví páni a panie sa prišli liečiť, a na všakovaké klebietky. Veď poštár musí vedieť o všetkom, čo sa deje. A na to bol Gloss báči ako predurčený.

Že sa mu pri takýchto príležitostiach aj niečo ušlo pod zub či do hrdla, prečo by nie? Kuchárky na fare či v kaštieli boli dobré gazdiné. A to nevravím o pivniciach s vínkom, nie s vínom! Víno mali akurát tak v krčme U Bosého (pri mŕtvom ramene), ale tam sa ustavil len vtedy, keď ho nikde neponúkli a aby zahnal únavu z celého dňa. Nemyslite si, nebol on žiaden pijan. Napitého ho nik nevidel, veď by o službu prišiel. Kto však je bez chyby? Vraví sa, že aj kôň sa potkne a má štyri nohy.

V jeden horúci sparný deň prišla znenazdajky búrka. Najbližšie bol práve hostinec U Bosého, kam sa rýchlo pobral. Pršať neprestávalo, lialo ako z krhly, a tak si víno poručil. Ba porúčali mu aj iní, ktorí si ho chceli uctiť. Bolo ich viac. Ale domov už bolo treba ísť, veď ráno ide opäť do služby. Olovené mraky stále zakrývali oblohu, ani vidno nebolo bohvieako.

Vypil viac, ako zvykol, a na bi­cykli sa ledva udržal. Keď prechádzal po pontónovom moste (spájal Kúpeľný ostrov a Banku), ten sa rozhojdal a odrazu vidí pred sebou konár hrubý ako ruka. Nabehol naň a spolu s ním i s bicyklom čľup do vážskeho ramena. Podarilo sa mu vyštverať na breh a tu vidí, akoby bicykel sám z vody vyskočil. Potešil sa, otriasol zo seba vodu a všakovaké vodné riasy a zeliny a pobral sa ako omarený vedľa bicykla domov.

Vodník KriVáh pod mostom si už mädlil ruky, že konečne sa pozrie poštárovi do jeho veľkej koženej brašne. Keď z vody vyhadzoval bicykel, brašnu už mal na svojom ramene. Nech sa len poštár čím skôr preč poberie, kým je ešte omarený! KriVáh ho často sledoval, ako chodí s poštou, ako ho ľudia zďaleka vítajú a pozdravujú, ako sa tešia. „Kto vie prečo?“ hútal vodník. „Čo len to ľuďom roznáša?“ A teraz mal konečne jeho tajomstvo vo svojich rukách! Všetko si poprezeral, ba aj veľa prečítal.

Veľmi z toho ale nezmúdrel. Aj on rozumel cudzej reči, veď čo sa jej napočúval. V civile v parku sa presúšal a pomedzi hostí sa zatúlal. Ale veľa v brašne po celom dni nezostalo a ani z toho nezmúdrel. Pár obálok a na nich nalepené malé farebné obrázky. „Čože to je?“ hútal. A ako sa samé odlepovali, tak si ich poukladal do svojej skrýše. Skrsla v ňom myšlienka, že také papieriky by sa hodili, keď dušičky už dávno nezbieral. Listy popchal medzi dosky mosta a zavesil tam aj brašnu, nech uschnú, veď poštár ich určite bude hľadať. Keď ho uvidí prichádzať, podhodí mu brašnu aj s listami pod nohy.

Pripomeňme si dobu na za­­čiatku 20. storočia. Neregulovaný a nevypočítateľný Váh každoročne vyčíňal, pripravoval ľudí aj o to málo, čo mali, ba aj o životy. Prašné kamenisté cesty vedúce do dedín a tajomných lesov Považského Inovca, domy z nepálenej tehly či len z nabíjanice (utlačená hlina) pokryté slamou a biedy viac ako chleba. Každú chvíľu sa niečo udialo, niekto sa stratil, iného pohltila voda, iného našli mŕtveho v lese. Pod rúškom noci po meste, ale hlavne po okolí, sa potulovali rôzni neznámi ľudia, zlodeji, žobráci, kočovní cigáni či policajní špicli (udavači) a bohvie kto ešte.

Mnoho v tých časoch zostalo nevysvetleného, nevyšetreného a teda aj nepotrestaného. To podnecovalo strach a fantáziu jednoduchých ľudí a ich fantázia vytvorila záhadné príbehy o strigách, bosorkách, lúpežných zbojníkoch, pltníkoch, mlynároch, ale aj o vodníkoch. Práve vodníci sa najčastejšie zdržiavali pri mlynoch, ktoré plávali na Váhu, alebo klepotali na potokoch. V Piešťanoch a v dedinách po oboch stranách Váhu po Lehotu či Považany ich bolo zo dvadsať. Plte sa plavili skoro denne, niekedy aj vo veľkých skupinách.

Iná bola situácia v časti Piešťan zvanej Teplice a iná v kúpeľoch. Mondénne (honosné) paláce a v nich mondénni hostia v parádnych oblekoch a róbach so slnečníkmi či paličkami. V prepychových hoteloch a v reštauráciach Royal, Kursalon či Thermia vyhrávala hudba, návštevník tam mohol vidieť rôznych cudzincov, ruských, uhorských či rakúskych šľachticov, umelcov a vôbec ľudí z lepšej spoločnosti.

Sedliacke ženy a väčšie deti po večeroch len zďaleka sledovali bohatý spoločenský život hostí z Prešporku, Pešti, Viedne a bohvie odkiaľ ešte. Ale napríklad konské záprahy, voly, kravy a hydina sa bežne miešali medzi kúpeľných hostí a na pontónovom moste sa míňal voz ťahaný volmi s vozíkom infanteristov (ručne ťahané vozíky s kúpeľnými hosťami), s parádnym kočiarom alebo spoločnosťou na prechádzke. Po terajšej Winterovej ulici sa hrdo prechádzali husi. Že by sa ten čas ešte navrátil, keď sa vraví, že história sa opakuje? V tejto atmosfére sa odvíja aj náš príbeh uja poštára a vodníka.

Ako vodník predpokladal, tak sa aj stalo. Keď poštár po ťažkej noci nenašiel ráno poštársku brašnu na svojom mieste ani doma, ani na pošte, skoro omdlel od strachu. Rozpamätal sa na to, čo sa mu prihodilo, a ponáhľal sa k Váhu. Keď z ničoho nič skoro zakopol o brašnu, ktorú tam predtým nevidel, zdrapol ju a bežal na poštu. Nešlo mu celý deň do hlavy že brašna bola suchá, že v nej zostali nepokrčené listy. Ale kde sa známky z nich podeli? Chvalabohu že sa nestalo nič horšie, hútal. Ako to, že brašna sa zjavila z ničoho nič? Jój a ten bicykel, to je neuveriteľné, veď ten z vody sám vyskočil! To nie je s kostolným riadom (poriadkom). Asi mi niekto dal porobiť a vidím prízraky?

Keď po službe večer doma spočinul v prítmí kuchyne na lavici, o všetkom ešte raz rozmýšľal o všetkom, na čo si pamätal: „Fuj, to Bosého víno, to mi bol čert dlžný! Kriste, Bože, čert! Nemá ten v tom prsty?“ Zľakol sa. Zapovedal sa, že hostinec U Bosého už pre neho nebude existovať. Aj poštu mu dá iba medzi dverami a basta, koniec!

Čas plynul, povinnosti vytlačili z mysle nepríjemnú príhodu. Nie však nadlho. Asi po týždni, keď išiel okolo Napoleónskych kúpeľov, pritmolil sa k nemu taký fičúr s paličkou. Podlízavou rečou nadbiehal poštárovi, ktorému ale bolo naponáhlo, a chcel sa ho zbaviť. Keď sa však tento pánko malej štíhlej postavy spýtal, či má bicykel v poriadku a či je brašna suchá, v sekunde sa od hrôzy spotil na celom tele. „Vidím, že sa ponáhľate Gloss báči!“ oslovil ho menom. „Ale príďte ráno k mostu. Porozprávame sa,“ povedal a rýchlo sa pobral preč.

Ledva sa poštár dočkal rána. Nie zo zvedavosti, ale zo strachu a napätia, ktoré prežíval. Keď prichádzal k mostu, videl, že je očakávaný. Fičúr sedel na moste tak, že bosými nohami vodu čeril. Aj tak ale poštár zbadal, že jeho nohy vyzerajú inak, sú rozpleštené a niečo má medzi prstami. Keď si ho bližšie poprezeral, svitlo mu, že má dočinenia s vodníkom. Lepší vodník ako čert, pomyslel si, ale srdce mu už v hrdle divoko bilo. „Čo len bude odo mňa chcieť?“ rozmýšľal poštár. Ten však bez dlhých rečí povedal, čo chce: „Zo všetkých listov, ktoré budú z miest a dedín popri Váhu, mi budeš dávať tie malé papieriky, čo sú na nich nalepené! Keď nie, tak na druhú stranu Váhu sa suchý nedostaneš a ak áno, tak vieš ako?! A potom už bicykel ani poštársku brašnu nikdy neuvidíš!“

Aj chcel protestovať, aj sa chcel spýtať prečo a načo, ale nestihol. Vodník KriVáh sa zošupol popod most do vody. Keď z druhej strany mosta vykukol so vztýčeným ukazovákom, bolo poštárovi jasné, že príkaz musí splniť. Vídali sa pri splne mesiaca, vždy na dohodnutom mieste. Čo vodník zo známkami robil, sa dozvedel od neho oveľa neskôr, keď sa ako tak zblížili. Jeho príbuzenstvo z Liptova a Turca najväčšia povodeň na Váhu v roku 1813 rozmetala po celom jeho povodí. Vodník si preto zmyslel, že bude písať listy všetkým vodníkom na Váhu až po Dunaj, aby o ňom vedeli. I keď sú vodnícke listy iné, ako tie, čo píšu ľudia, on ako správny filatelista na tie svoje lepil známky. Listy tajne pribíjal pltníkom na plte a boli pod jeho ochranou.

Spýtam sa vás, páni poštári a páni filatelisti: Viete, prečo potreboval známky len z tých dedín a miest, ktoré boli popri Váhu od Piešťan až po Komárno? Ak neviete, ja vám to vyzradím. Lebo keď bola na známke pečiatka napríklad Hlohovec, vlastne Frašták, použil známku na list vodníkovi do Hlohovca, ak Sereď, tak do Serede. Veď vodníci nie sú hlúpi! Po viacerých rokoch „spolupráce“ sa vodník KriVáh už neukázal. Rozprávalo sa, že pri hlohovských lodných mlynoch našli neznámu mŕtvolu. Chceli ju vraj pochovať, ale nepodarilo sa, zmizla z uzatvorenej truhly.

Feri báči mi raz dávno rozprával, že keď po postavení mosta cez Váh v Piešťanoch rozoberali pontónový most, a on ako remeselník bol pritom, našli medzi trámami starý zošit s nalepenými známkami. Musel patriť vodníkovi! Veď kto iný by si pod most známky schovával? Iba vodník-filatelista.

Gloss báči je pravdepodobne jediným piešťanským poštárom, ktorý je vyobrazený na pohľadnici, a to už pred vyše 100 rokmi! On nám, žiaľ, k svojmu príbehu už nič nepovie, ale niekomu v rodine mohol!? Dejú sa veci medzi nebom a zemou, o ktorých ani netušíme?! A keď nám po „Winterke“ už nepochodujú husi, ale vo Váhu a nad ním môžeme sledovať majestátne labute, nech je to dobrým znamením, že žiadni vodníci by už v Piešťanoch nemali šarapatiť.

text a foto:
Alexander Urminský