Príbeh o barónovej rodine

English version of the story is available here / Anglická verzia príbehu je dostupná tu (4.25 MB)

Johnovo detstvo na Banke

(1. diel)

Pred asi dvestopäťdesiatimi rokmi bol našej rodine udelený barónsky titul. Na erbe rodu Leonhardiovcov je znázornená koruna so siedmimi špicmi.

Môj prastarý otec barón Alban von Leonhardi vyrastal v Sasku (východonemecké mesto). Stal sa kastelánom zámku Königsberg neďaleko Lipska, neskôr sa stal generálom. Alban sa oženil s grófkou Mengersun zo Saska. Ich syn Kurt bol mojím starým otcom. Vzal si Mariu Haase. Ich syn Anton bol mojím otcom.

Anton von Leonhardi sa narodil v Nitre v roku 1898. Oženil sa s Alžbetou Winterovou, dcérou Ľudovíta Wintera. Vzali sa v roku 1926 v malej kaplnke pri Kolonádovom moste v Piešťanoch. Krátko nato sa presťahovali zo Šarfie (Nitrianska Blatnica), kde mali rodinné sídlo, na Banku, kde bývali do roku 1949.

Banka predstavovala pre mňa a moju rodinu domov, sladký domov. Považujem za dôležité uviesť, že môj otec vyskúšal všetko možné, aby sme mohli zostať na Banke a nemuseli odísť.

Narodil som sa vo viedenskej nemocnici v roku 1933. Ako dojča ma rodičia vzali späť domov na Banku, kde som vyrastal. Banka bola a v mojom srdci vždy bude mojím domovom. Cítim to tak.

Naším domom bol kaštieľ s priľahlou farmou. Vôkol neho sa rozprestierala krásna záhrada. Vpredu rástli ruže, ozdobné kry, vysoké smreky a rôzne iné druhy stromov. Obkolesovali veľký trávnik, na ktorom som sa rád hrával. Trávnik bol od cesty oddelený kvitnúcimi kríkmi. Na druhej strane cesty sa nachádzala úžitková záhrada, ktorá zásobovala ovocím a zeleninou nás a ostatných ľudí.

Za kaštieľom sa nachádzala veľmi veľká záhrada s veľkými ovocnými stromami. Bola vybudovaná vo svahu, ktorý z jednej strany ohraničovala tzv. Gedra (cestička na Červenú vežu) a z dvoch strán farma v časti Horný dvor (Horný majer). Kurník sa nachádzal blízko malého chlieva. Prasatá sa živili zvyškami jedla z domu a úžitkovej záhrady, boli riadne vykŕmené.

Farma bola rozdelená na dve časti – Horný a Dolný dvor (Horný a Dolný majer). Na Hornom dvore terén postupne stúpal. Toto bolo moje obľúbené miesto na sánkovanie v zime, v teplejšom počasí som sa tam hrával s kamarátmi. Liezli sme na ovocné stromy, hlavne na čerešne. Tvár a ruky som mával zafarbené do tmavočervena od moruší, ktoré rástli pozdĺž zeleninovej záhrady.

Dole v dedine sa chovali kravy vo veľmi veľkej maštali, kde ich kŕmili a dojili. Po vojdení na farmu sa dom správcu nachádzal po ľavej strane. Správca sa volal pán Karaba. Jeho syn Rudko sa stal mojím dobrým kamarátom.

Hore svahom sa nachádzalo veľa domov. Vodič Gusti býval v dome vedľa správcu. V ďalších domoch bývali ľudia, ktorí pracovali na farme. V poslednom dome bývala rodina Behanová. Ich syn Peter bol taktiež mojím veľmi dobrým kamarátom. Vyššie na kopci stála stajňa a veľký prístrešok na skladovanie slamy a krmiva pre kone. Vpravo navrchu kopca sídlila stolárska dielňa a kováčska vyhňa. Hodiny som pozoroval kováča, ako podkúva kone, a stolára, ako opravuje koče.

V záhrade za kaštieľom sme mali koreňovú zeleninu. Opodiaľ sme mali bránu, ktorou sa vstupovalo na farmu a vychádzalo z farmy do Gedry. Miloval som túto farmu celým svojím srdcom, pre mňa bola najlepším miestom na svete, bol to môj život. Môj otec rovnako miloval túto časť sveta.

Moja najstaršia spomienka pochádza z čias, keď sa o mňa starala pestúnka. Mama pomáhala svojmu otcovi Ľudovítovi Winterovi v kúpeľoch. Robila administratívne práce v kúpeľných nemocniciach, úžitkových záhradách a mliekarňach pred vojnou aj počas nej. Keď pracovala z domu, bol som šťastný, pretože som sa mohol hrať pri nej v kancelárii. Pestúnka bola súčasťou môjho života, až kým som nezačal chodiť do školy.

Doma som sa s mamou rozprával po nemecky a s otcom po nemecky aj po slovensky. Rodičia sa rozprávali po maďarsky, maďarčina bola totiž mamina materinská reč. Začal som vcelku dobre rozumieť maďarčine. Vedel som, o čom sa zhovárajú!

Bol som jedináčik, preto som nadväzoval kamarátstva s chlapcami z našej štvrte. Vo všeobecnosti som bol poslušný, očakávalo sa to odo mňa. Rýchlo som sa dostal do problémov, keď som porušil stanovené pravidlá. Ako malé dieťa ma mama prísne karhala, ak som akokoľvek pochybil.

Môj otec ma učil rešpektovať druhých a byť pokorný. Bol som celkom tichý chlapec, ktorý sa rád hral vonku. Miloval som les. Príležitostne ma otec brával na poľovačku. Naučil ma starať sa o všetky poľovnícke zbrane.

Chodil som štyri roky do Piešťan na základnú školu a potom na gymnázium. Myslím, že v tom čase sa tunajšia škola ešte len stavala. Jedným z mojich spolužiakov bol Ivan Komlosi. Býval s nami, pretože jeho otec bol lesník. Na mojich rodičov bol vyvíjaný tlak, aby ma prihlásili do nemeckej školy, hoci oni preferovali jezuitskú školu. Napokon, berúc do úvahy politickú situáciu vo svete, rodičia sa rozhodli nechať ma doma.

Rád som hrával futbal. Najskôr sme si kopali do čohokoľvek, čo pripomínalo loptu, potom som sa začal venovať ozajstnému futbalu. Hral som za Banku. Na bicykloch sme jazdievali do iných dedín, kde sme hrávali futbal proti ich tímom. Organizovali sme taktiež vlastné súťaže. Na Banke som hrával futbal od štrnástich skoro do šestnástich rokov. Obyčajne som hrával na zadných pozíciach. Každý zápas bol zaujímavý. Bavilo ma hrať futbal s chalanmi z dediny. Zažili sme veľa srandy, keď sme na bicykloch dochádzali na zápasy do iných dedín. Mená dvoch chlapcov, ktoré si ešte pamätám, sú Rudko Karaba a Čirka, ktorý býval vedľa bananskej školy.

Začal som v lete plávať a hrávať vodné pólo. Mojím najlepším kamarátom bol Lacko Bačík. V zimných mesiacoch sme hrávali futbal a chodili sa lyžovať na kopec Ahoj.

Johnovi rodičia

(2. diel)

Môj otec

Môj otec Anton bol vysoký, majestátny muž. Bol veľmi milý a láskavý k rodine a k obyvateľom dediny. Bol úzko spätý s farmou, lesmi, ktoré obklopujú Banku, a s naším rodinným sídlom v Šarfii. Vážim si otca, ktorý sa nielenže staral o mňa a moju mamu, ale aj o ľudí, ktorí preňho pracovali.

V pamäti mi utkvela táto spomienka. Jedného dňa, keď som sa vrátil zo školy, našiel som všetko svoje oblečenie a osobné veci porozhadzované po podlahe spálne. Človek z otcovho personálu mi povedal: „Tvoj otec ti odkazuje, že si máš upratať svoju izbu predtým, ako sa vráti, a máš si zapamätať, že služobníctvo je tu nato, aby zabezpečovalo chod domácnosti a nie nato, aby po tebe upratovalo.“ Bola to pre mňa riadna príučka, ako rešpektovať ostatných, prijať pokoru a naučiť sa sebadisciplíne. Ihneď som sa to naučil.

Otec spolu s mamou pravidelne hostil priateľov, ktorí bývali blízko, ale aj v Rakúsku, Nemecku, v českej Prahe či v maďarskej Budapešti. Otec taktiež hostil návštevníkov kúpeľov vrátane tých z Indie a celej Európy. Niektoré večierky sa organizovali v hoteli Thermia Palace, iné stretnutia sa konali v Piešťanoch a okolí. Mama mi rozprávala, že navštevoval priateľov vo Viedni. Často bol ubytovaný v Hoteli Bristol. Diskutovali o situácii v Európe a o jej vplyve na rodiny, akou bola napríklad naša.

Skutočne, môj otec bol podľa všetkého populárny človek. Rád hrával karty s priateľmi. Stále mám jeho kartový stolík. Často cestoval za priateľmi. Mnohí z nich mali tiež šľachtické tituly a spravovali veľké majetky. Pomáhali si navzájom, obzvlášť, keď vypukla vojna. Ako mladého ho poslali na vojenskú školu, neskôr počas 1. svetovej vojny slúžil ako dôstojník v Sasku. Mnohí ľudia sa pokúšali ovplyvniť môjho otca, aby ma poslal do nemeckej školy, ale odmietol s tým, že školy v Nemecku sú politicky orientované. Rodičia ma chceli mať pri sebe, aby si boli istí, že som v bezpečí.

Spomínam si, že môj otec pomáhal dedinčanom kedykoľvek to bolo potrebné. Jedna Bananka z významnej rodiny mi povedala, že môj otec daroval jej otcovi parcelu. Deti tohto pána si ju rozdelili tak, aby každý mal pozemok na vybudovanie domu. Nedávno, keď sme navštívili Banku, táto dcéra mi vyrozprávala príbeh s očividnou hrdosťou a veľkým rešpektom k môjmu otcovi.

Otec bol mecenášom kostola. Boli sme súčasťou mnohých udalostí a slávností, ktoré sa konali v kostole. Tiež mi bolo povedané, že otec významne prispel na zakúpenie organu. To bol jeden z jeho posledných činov predtým, ako sme odišli. Sú to pre mňa emotívne spomienky. Bol som vtedy mladý, pätnásťročný chalan. Nevedel som ešte, čo nás čaká.

Moja mama

Pamätám si ešte, ako ma moja mama zovierala v náručí a trávila so mnou čas. Venovala mi veľa času, aby ma naučila niečo o živote. Dokáza ľahko, bez zaváhania striedať jazyky. Hovorila plynulo po francúzsky (študovala v Paríži). Jej nemčina bola vcelku klasická, znela podobne ako otcova. Prirodzene, nemčina sa stala jazykom, ktorým som hovoril aj v budúcnosti. Maminým materinským jazykom bola maďarčina, pri komunikácii so mnou sa jej však vyhýbala.

Spomínam si na mamu ako na veľmi aktívnu ženu, ktorá si vždy našla čas, aby si vypočula každého miestneho, ktorý sa na ňu obrátil so svojimi starosťami. Poznala všetkých doktorov, ktorí pracovali v kúpeľoch a nemocniciach. Myslím, že určitý čas pracovala v nemocnici pre vojakov, ktorí sa vrátili z vojny.

Veľmi sa zaujímala o výrobu pleťových a telových krémov. Tento záujem sa u nej rozvinul počas jej posledného študijného roka v Paríži, kde bývala u doktora s rodinou. Neskôr, keď pracovala v kúpeľoch v prostredí lekárov, pozorne počúvala ich diskusie o liečivých krémoch pre pacientov. Po vojne si v Piešťanoch otvorila salón krásy, aby pomohla môjmu otcovi našetriť financie na údržbu domu a farmy. Pomohli jej niektorí lekári, ktorých poznala z kúpeľov.

Mama bola perfektná kuchárka. Piekla neskutočne dobré maďarské koláče. Stále mám jej kuchársku knihu, ktorú napísala celú po maďarsky. Rovnako ako môj otec, aj ona mala rada spoločnosť. Trávila veľa času so svojím otcom, pomáhala mu, kde mohla. Taktiež rada pracovala v záhrade. Vždy som si so záujmom vypočul jej rozprávanie o rastlinách, ktoré zasadila.

Moja mama bola inteligentná láskavá žena, ktorá neúnavne pracovala pre dobro iných. Veľmi som ju mal rád.

Ľudovít Winter

(3. diel)

Starý otec Ľudovít Winter, ktorého som prezýval Opi, bol tretím dieťaťom Alexandra Wintera a Henriety (rod. Kacserovej). Ľudovítov mladší brat Imrich sa narodil o osem rokov neskôr. Keď mal Opi len dvadsať rokov, vrátil sa z Viedne, kde študoval, aby pomohol svojmu otcovi Alexandrovi s rozvíjaním kúpeľov. Mal podnikavého ducha. Vytvoril víziu, ktorá podporovala rozvoj kúpeľov a okolia. Zriadil Piešťanskú muzeálnu spoločnosť, ktorá sídlila v budove piešťanského múzea. V týchto priestoroch sa konali koncerty, večierky a divadelné predstavenia.

Rekreáciu v kúpeľoch a hoteloch rovnako podporoval aj Imrich. Zaslúžil sa o rozvoj golfového ihriska a tenisových kurtov. Hoci som bol vtedy mladý chalan, spomínam si, že som trávil čas s mojím prastrýkom mimoriadne rád.

Keď druhá svetová vojna zasiahla do našej časti Európy, začul som konverzáciu o Vojtechovi Tukovi, ktorý bol v kúpeľoch funkcionárom. Prikázal ľuďom počúvať jeho prejav z balkóna mestského úradu. Predtým ho prepustili z väznice na Pankráci, kde bol väznený po tom, čo ho uznali vinným z vlastizrady. Dedko mu prestal dôverovať.

Môj starý otec vedel, že Tuka navštívil Hitlera. Dedkova nedôvera k Tukovi stále trvala. Vyzeralo to, akoby Hitler poslal Tuku na misiu ako tajného informátora. Stal sa hlásnou trúbou Hitlera a jeho nemeckých záujmov. Starý otec informoval našu rodinu, že Tuka má záujem vziať moc Winterovej rodine. Bol odhodlaný ihneď zastaviť prácu Winterovcov.

Zakrátko bolo očividné, že rodina Winterová a Leonhardiová sú „na rane“. Starý otec vedel, že chcú odstaviť obe rodiny. Jedného dňa šestnástim členom našej rodiny vrátane môjho otca prehľadali domy a vzali ich do väznice Justičného paláca v Bratislave, kde boli vypočúvaní. Imrich im oponoval, začo ho zbili tak, že spadol na zem. Zostal tam ležať, krvácal. Počas vypočúvania sa nervovo zrútil. Nikdy sa už nepozviechal.

Imrich Winter zomrel v nemocnici v roku 1943. Pamätám si jeho pohreb. Starý otec bol veľmi dotknutý stratou svojho brata.

Opi spísal svoje spomienky na utrpenie, ktoré zažil on a jeho rodina na vlastnej koži počas Tretej ríše. Je pre mňa veľmi ťažké opisovať život môjho starého otca, ktorého internovali v Seredi a Terezíne (zberné a koncentračné tábory). Nedokážem si predstaviť, čo musel prežiť tento sedemdesiattriročný muž, ktorý bol po fyzickej stránke krehký, chorľavý. Keď ho konečne prepustili, rodina ho obklopila láskou a opaterou. Bol veľmi slabý a chorý… Sám seba opísal ako rachitickú kostru (rachitída – choroba prejavujúca sa krivením kostí), avšak o pár týždňov začal pracovať na nových nápadoch.

Keď zistil, že na trhu bol nedostatok špeciálnych potravín pre deti, prišiel s myšlienkou vyrábať výživu pre dojčatá a deti – výživný BB puding! Sám starý otec ho jedával, aby dostal do svojho tela výživu. Na BB puding si spomínam. Vychutnával som si ho vždy, keď som mohol. Opi vytvoril i špeciálnu výživu pre deti a dospelých, ktorí sa zotavovali z chorôb. Nazval ju Valibuk. Veľmi mi chutila.

Ako mladý chlapec som si vážil starého otca, ktorý sa so mnou delil o svoju múdrosť. Jeho myseľ prekypovala novými nápadmi a podnikateľskými aktivitami, predsa však o budúcnosti veľa nehovoril. Zdieľal so mnou svoju vášeň ku klasickej hudbe. Obzvlášť mal rád Čajkovského Overtúru 1812. Púšťal mi ju vo svojej kancelárii a pýtal sa ma, či v tom hudobnom diele počujem hučiace tanky, pochodujúcich vojakov a strieľajúce zbrane. Povedal mi, že Napoleon pochodoval na Moskvu a potom ruské vojsko zajalo Francúzov! Toto sa mi vtedy zapísalo do pamäte. Nedokážem počúvať túto skladbu bez toho, aby som nemyslel na jeho slová. Hudba mi stále pripomína časy, ktoré som trávil u môjho Opiho. Bol som naňho nesmierne hrdý.

Môj Opi nás navštevoval občas, my sme ho navštevovali častejšie. Počúval som konverzáciu mojich rodičov o jeho práci a úspechoch a, žiaľ, aj o jeho obavách o našu bezpečnosť. Rodičia sa rozprávali po maďarsky a ja som sa snažil držať tempo s nimi, aby som rozumel! Z rozprávania som pochopil, že starý otec má veľmi veľa nápadov, ktoré chce zrealizovať. Porozumel som tiež, že na našu farmu a majetok sa budú vzťahovať také predpisy, ktoré nám znemožnia ich užívať.

Na Banke sme mali majetky, kým neprišiel gróf Erdődy. Opi sa musel zmieriť s tým, že nebude mať dosah na Banku a kúpele – najprv kvôli grófovi Erdődymu, potom kvôli nemeckej nadvláde a napokon kvôli komunistickému režimu.

Opi bol skutočne génius. Bol láskyplný, oddaný a zmierlivý muž. Sústavne prichádzal s nápadmi a iniciatívou, z ktorej priamo profitovali miestni, chorí, dojčatá, deti a pacienti z iných krajín. Rieka útlaku ho vtedy zaplavila, avšak nikdy nezmenil svoje presvedčenie a odhodlanie. Pokračoval, ako najlepšie vedel. Usiloval sa udržať kúpele funkčné, aj keď sa musel vzdať predstavy, že budú jeho rodine niekedy vrátené. Trpel, no nikdy sa nevzdával. Som neskutočne pyšný na svojho starého otca. V mojom srdci zaberá veľa miesta.

Druhá svetová vojna

(4. diel)

Predvojnové roky sa našej rodiny veľmi dotýkali. Môj otec vedel, že sme v nebezpečenstve. Napríklad do okna v spálni spravil výrez tak, aby sa dalo zvnútra otvoriť a zvonka zavrieť. Použil ho raz, keď unikal pred Hlinkovou gardou a SS (Schutzstaffel – ochranný oddiel nemeckej nacistickej strany NSDAP). Musel sa skrývať niekoľko dní, kým sa mohol vrátiť naspäť domov na Banku.

Moji rodičia zamestnávali na panstve židov, ešte viac ich pracovalo v kúpeľoch. Viem, že ako sa situácia zhoršovala, takmer sedemdesiat židov sa skrývalo v lesoch na našom panstve v Nitrianskej Blatnici. V roku 1944 sme sa vrátili do rodinného sídla v Šarfii (Nitrianska Blatnica). Otec bol presvedčený, že máme bývať v rodinnom sídle, aby sme ho boli schopní ochrániť. Sestra mojej mamy Mária Schulzová bývala vedľa vchodu do kaštieľa v dome, ktorý patril otcovej sestre Mariette. Otec ju z bezpečnostných dôvodov poslal do Austrálie. Máriin manžel Pavel sa skrýval, pretože mal židovský pôvod. Ich dcéra Agnes sa skrývala v ženskom kláštore a syn Andreas, s ktorým som si bol ako dieťa blízky, býval u kováča v Radošine, aby bol v bezpečí.

Jeden konkrétny deň sa mi vryl do pamäte, pretože to bol horor. Moji rodičia boli počas dňa preč. Išiel som sa hrať von do záhrady pred kaštieľom. Všimol som si dvoch esesákov (nemeckí nacistickí vojaci z oddielu Schutzstaffel) s guľometmi, ako vedú moju tetu preč. Vydesil som sa. Utekal som sa skryť do regálu v skleníku. Myslel som si, že zoberú aj mňa. To bol posledný raz, čo som videl moju tetu, Agnes a Andreas ju tiež už nikdy nevideli. Vzali ju do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde zomrela na týfus práve v čase, keď oslobodzovali židov. V tom strašnom období zobrali do Terezína môjho starého otca Ľudovíta Wintera.

Neskôr v roku 1944 ma moji rodičia zobrali do lesa, kde sme mali dom vedľa Rotundy sv. Juraja. Čítal som si vonku knihu, keď som začul prenikavé písknutie. Poriadne som sa obzrel a zistil som, že sme obkľúčení vojakmi SS, ktorí držali guľomety a pušky s bajonetmi. Prichádzali odvšadiaľ, bol som vystrašený. Hľadali židov. Prehľadali kostol aj lesníkov príbytok. Pichali bajonetmi do sena na povale. Našťastie, nikoho nenašli. Jeden žid, ktorý v dome býval, sa každé ráno veľmi skoro vytratil a vracal sa až neskoro v noci. Našťastie, bol preč, keď vojaci prišli. Vypočúvali môjho otca a mamu. Pamätám si, že otec mal veľký problém vysvetliť, kto sme. Reval som po celý ten hrozný čas. Dôstojník povedal: „Nechajme ich, nie je žid. Je tým, kým hovorí, že je. Jeho nemčina je príliš dobrá.“ Náhle odpochodovali preč smerom do dediny, kde zhromaždili dvadsať židov. Nikto o nich už nepočul. Hovorilo sa tiež, že zastrelili ľudí z neďalekej dediny.

Mali sme poľovnícku chatu na druhom konci lesa. Nemci ju zapálili, aby sa uistili, že v nej nikto nemôže prebývať. Mojich rodičov sa tieto hrozné udalosti veľmi dotkli. Kým sme bývali v Nitrianskej Blatnici, nedovolili mi ísť do školy. Zvykol som sa hrávať s Jankom Kolníkom, Rudolfom Funtom, Jožkom Muttom a, samozrejme, s Ivanom Komlošim. Poslední dvaja menovaní chlapci chodili so mnou na piešťanské gymnázium.

Na jar 1945 ma otec zobral do našej lesnej chatky. Videl sme, ako sa pod nami pohybuje front. Vojaci strieľali na všetky strany. Nemci ustupovali, ruské jednotky sa posúvali dopredu. Myslím, že súčasťou ruských vojenských síl boli aj rumunské jednotky.

Moja mama bola v kaštieli v Nitrianskej Blatnici. Ktosi z dediny prišiel za nami do chaty a povedal nám, že už je bezpečné sa vrátiť. Neskôr v ten istý deň prišli k nám ruskí a rumunskí vojaci, ktorí sa zabývali v niektorých miestnostiach. Ruský veliteľ si vybral moju spálňu v tzv. malom kaštieli, ktorý stál vedľa vstupnej brány. Vojaci sa ku nám správali slušne, avšak veliteľ jedného z nich zastrelil. Povedal im totiž, aby nešli dole do našich vínnych pivníc, tento vojak neposlúchol a prišiel s fľašou vína v ruke. Veliteľ ho na mieste zastrelil. Toto sa udialo pred kaštieľom mimo frontu. Nasledujúci deň sa Rusi dali do pohybu, rumunskí vojaci ešte na chvíľu zostali.

V tom čase bol Šarfii pridelený komisár. Mal sa starať o lesy, farmy a vinice. Komisári však nemali ani potuchy o farmárčení. Môj otec sa s komisárom dohodol na kompromise – veď zvieratá musia byť nakŕmené a musí byť o ne postarané. Komisár privolil, aby sa môj otec staral o panstvo aj naďalej.

Život sa stával viac a viac neistým. Každý deň priniesol nové obavy, ktoré zvyšovali strach o naše životy. Spomínam si, že komisár smrteľne postrelil človeka na námestí, pretože improvizovaný súd vraj zistil, že sympatizoval s Nemcami. Skutočne čierne dni.

O niekoľko týždňov neskôr sme sa presťahovali do Vily Riviéra v Piešťanoch. Na Banku sme sa vrátiť nemohli, pretože v našom dome bývalo vojsko. Keď sme sa presťahovali do Riviéry, začal som chodiť do školy. O niekoľko mesiacov neskôr sme sa vrátili späť na Banku. Zistil som, že moju izbu prevzal komisár. Rodičia mi prenechali svoju izbu a z obývacej izby sa stala ich spálňa. Stále sme mali v dome kuchára a pomocníkov.

Moji rodičia pôsobili zaneprázdnenejšie ako predtým. Pretože situácia bola neistá, mama si otvorila kozmetický salón v Zelenom strome v Piešťanoch. Onedlho mala veľa zapísaných klientov – aj miestnych, aj zďaleka. S pomocou viedenského kúpeľného lekára spustila výrobu vlastných kozmetických prípravkov.

V tom čase som navštevoval gymnázium. Hoci som miloval futbal, nedokázal som konkurovať starším chlapcom. Bol som v škole najmladší. Bol som výborný plavec, patril som do Piešťanského plaveckého klubu. Spomínam si na Laca Bačíka, ktorý bol trochu starší. Bol veľmi dobrý plavec, plával ako ryba. Hrávali sme spolu vodné pólo. Často sme trénovali s veľmi známymi vodnopólovými hráčmi, spomeniem Vadrnu, Oravca, Štrobla a Komadela.

Chodil som do školy a trávil som voľný čas pri bazéne. Pre môjho otca to však bol iný príbeh…

Emigrácia

(5. diel)

Časy sa zhoršili po roku 1945. Naše panstvo skonfiškoval štát v rámci Benešových dekrétov. Napriek tomu môj otec zostal optimistom veriac, že sa veci zmenia a majetok nám bude vrátený. Ako čas plynul, museli sme sa zmieriť s tým, že naše panstvo riadi komisár. Nebolo ľahké s ním spolunažívať, pretože o farmárčení vedel len veľmi málo. Spôsobovalo to veľa problémov môjmu otcovi a ľuďom, ktorí pracovali na panstve.

Otec stále dúfal, že sa život vráti do starých koľají a že budeme môcť bývať na panstve aj v budúcnosti. Spravil veľa kompromisov, aby sme mohli zostať žiť na mieste, ktoré sme mali radi. Nádeje sa rozplynuli, keď v roku 1948 komunisti prevzali moc v Československu.

Moji rodičia pravidelne cestovali do Šarfie (Nitrianska Blatnica), aby sa uistili, že náš dom a panstvo sú stále v poriadku. Keď raz vošli do obce, zastavil ich pán Mutt, ktorý bol otcom môjho priateľa Joža, a povedal: „Otočte sa, vaše panstvo prebrali ozbrojené komunistické hliadky. Bojím sa o vašu bezpečnosť.“ Môj otec odpovedal otázkou: „Prečo mi to hovoríte vy, najznámejší komunista zo všetkých?“ Mutt odpovedal: „Áno, bol som komunista celý život, aj môj otec bol, ale títo sa len nazývajú komunistami. Neverím im, bojím sa o váš život.“ Vtedy sa mu otec poďakoval, s mamou sa na mieste otočili a vrátili sa na Banku.

Neskôr moji rodičia zistili, že určitý majetok v kaštieli a takzvanom malom kaštieli bol označený ako osobné vlastníctvo a nebol skonfiškovaný. Rodičia vybavili niekoľko nákladiakov s vodičmi a závozníkmi, ktorí spolu s mojou mamou šli do Šarfie pozbierať zvyšky nášho majetku. Boli úspešní a vrátili sa na Banku bez incidentu. Neuveriteľné.

Zostalo málo možností, kam by sme mohli ísť, aby sme zostali v bezpečí. Toto malo ďaleko od ideálnej situácie. Rodičia dúfali, že nájdu nejaký spôsob, aby sme mohli zostať, avšak uvedomovali si, že naše životy sú ohrozené.

Istý miestny komunista, ktorý pôsobil na Banke a v Šarfii, povedal môjmu otcovi: „My, miestni, tu s vami nemáme žiadny problém, ale tým v Prahe a Bratislave ležíte v žalúdku. Odíďte, ak môžete, nie sme schopní vás viac ochraňovať.“ To sa stalo v roku 1948 po komunistickom prevrate. Stačilo.

Rodičia vedeli, že sme v bezprostrednom nebezpečenstve. Začali rozmýšľať, ako by sme mohli ujsť. Po tom všetkom, čo sa stalo, si otec netrúfal prejsť v noci cez hranice. Všade boli hliadky, mohli by nás zastreliť. Žiadny legálny spôsob neexistoval, obyvatelia nemohli opustiť krajinu. Našli sme však zadné vrátka. Rodiny bez štátnej príslušnosti sa mohli vrátiť do svojich vlastí. V tom čase nemecká národnosť oficiálne neexistovala. Otec mal nemeckú národnosť a československú štátnu príslušnosť. To znamenalo, že ak by „stratil“ štátne občianstvo, mohli by sme odísť. Tak nám to aspoň bolo povedané.

Oslovil Talianske veľvyslanectvo v Bratislave s tým, že sa chceme vrátiť do Talianska. Meno našej rodiny má taliansky pôvod. Otec bol presvedčený, že to vyjde. Samozrejme, nikdy neuvažoval nad životom v talianskom Janove, bol to však jediný spôsob, ako by sme mohli dostať víza a legálne opustiť krajinu.

Otcovi bolo povedané, že musí spísať zoznam majetku, ktorý si chceme zobrať so sebou. Ktosi rozhodol, aký majetok si môžeme zobrať a aký nie. Ja som stále navštevoval gymnázium, hrával vodné pólo a plával v bazéne ako obyčajne. Rodičia začali baliť. Pre našu bezpečnosť nedávali na sebe nič poznať. Nechceli sme v tejto fáze priťahovať žiadnu pozornosť.

Jednou z vecí v zozname zakázaných vecí bola sada príborov z dvadsaťštyri karátového zlata. Nepamätám si, že by sme ich niekedy použili. Myslím, že moji rodičia ich nikdy nemali radi, pokladali ich za okázalé. Otec vzal sadu príborov do Prahy a pokúšal sa ju predať, aby sme získali peniaze na plánovaný útek. O príbor sa zaujímal jeden šperkár. Krátko nato však prišla polícia a zatkla otca za predaj ukradnutého tovaru. Vzali ho do jednej z najväčších väzníc v Prahe – na Pankrác. Prehľadali jeho hotelovú izbu, avšak nič nenašli. Trvalo viac ako mesiac presvedčiť kompetentných, že predával vlastný majetok a žiadnym spôsobom neporušil zákon. Nebyť úsilia mojej matky nájsť ho a dostať ho z väzenia preč, zostal by tam podstatne dlhšie.

Počas obdobia, keď bol otec vo väznici, platnosť víz sa skončila. Ako sa vracal z väzenia, podarilo sa mu vybaviť víza na dvadsaťštyri hodín. Bolo to tri dni po Vianociach 1949. Odišli sme v noci len s príručnou batožinou tak potichu, ako sa dalo. Potrebovali sme sa dostať do Zeleného stromu, aby sme si dali poslednú spoločnú večeru s mojím Opim (starý otec Ľudovít Winter). Boli to veľmi bolestivé časy pre mojich rodičov i starého otca. Neskôr mi mama prezradila, že to bolo veľmi vysiľujúce obdobie, ktoré sa podpísalo na zhoršení otcovho zdravotného stavu. Nemohli sme sa rozlúčiť s ostatnými, bolo pre nás dôležité nepútať žiadnu pozornosť.

Išli sme na piešťanskú železničnú stanicu. Vlakom sme sa dostali do Bratislavy, kde sme prestúpili na vlak do Viedne. Boli to hrôzostrašné momenty, keď na hraniciach nastúpila do vlaku kontrola, ktorá si nás premeriavala a prezerala otcove doklady. Mama mi neskôr povedala, že v tom momente lapala po dychu! Vlak prechádzal ďalej cez ruskú zónu vo Viedni. Boli sme ešte väčšmi vystrašení. Ak by Rusi spozorovali nejakú anomáliu, zatkli by otca a nás by poslali späť.

Viedeň bola v tom čase rozdelená medzi štyri veľmoci. Podarilo sa nám presunúť do anglickej zóny, kde sme sa mohli pohybovať bez obmedzení. Rok sme bývali v byte u kamaráta. Počas pobytu vo Viedni som nemohol navštevovať školu, pretože sme boli bez štátnej príslušnosti. Ani fakt, že som sa narodil vo Viedni, sa nebral do úvahy.

Rodičia nemohli pracovať. Otec dostával ponuky spravovať farmy v Rakúsku, avšak prijať akúkoľvek ponuku bolo nereálne, pretože Rakúsko bolo okupované Rusmi. Po roku takéhoto života vo Viedni sa otec snažil nájsť riešenie pre budúcnosť. Presťahovať sa do Nemecka nebolo možné. Jediné reálne možnosti boli buď Kanada, alebo Austrália. Otec zvolil Austráliu, pretože na Tasmánii (ostrov južne od Austrálie) žili naši známi Szokoloczyovci z Hôrky nad Váhom.

Cesta bola dlhá a namáhavá. Chýbala mi Banka a všetko, čo sme museli opustiť. Odleteli sme do Mníchova, kde som si na chvíľu oddýchol počas lyžovačky s rodinným priateľom. Zostali sme len na nevyhnutne dlhý čas. Pripravovali sme sa na cestu do talianskeho Janova. Vedeli sme, že tam budeme môcť nastúpiť na loď S/S Cyrenia, ktorá nás vezme na dlhú cestu do mesta Fremantle v západnej Austrálii.

Pre našu rodinu to boli neskutočne smutné časy. Nielenže sme opustili našu vlasť, opustili sme aj našu milovanú rodinu, najmä môjho najdrahšieho deduška.

Nový život v Austrálii

(6. diel)

Štúdium v Austrálii bolo pre mňa náročné, pretože som nevedel po anglicky. Bol som prijatý na univerzitu, kde som začal študovať geológiu a chémiu. Moja angličtina mi počas štúdia prinášala nové a nové komplikácie. Rodičia boli bez príjmu a nedokázali mi finančne prispieť na univerzitu. Podarilo sa mi získať miesto v geofyzikálnej firme, ktorá sa venovala hľadaniu ropy na severe krajiny. Našiel som si ďalšie zamestnanie – päť rokov som v Európe pracoval ako asistent geofyzika. Pôsobil som v Nemecku, na Sicílii a v Španielsku.

Do Austrálie som sa vrátil po smrti môjho otca Antona v roku 1961. Nemohol som sa zúčastniť jeho pohrebu. Zomrel predtým, ako som sa stihol vrátiť. Malo to na mňa veľký vplyv, boli sme si veľmi blízki. Stál pri mne, bol mi oporou. Nedokázal som uveriť, že už nie je súčasťou môjho života…

Návrat do práce geofyzika a pokračovanie v univerzitnom štúdiu neboli ľahké. Manželka mala pretrvávajúce zdravotné problémy. V tom čase moja mama mala veľký salón krásy v London Courte v centre Perthu (mesto na západe Austrálie). Začal som jej pomáhať s výrobou krémov a údržbou elektroniky. Môj záujem o podnikanie vzrástol. Po maminej smrti (zomrela v roku 1973) som prebral jej biznis. Spočiatku to bol boj, avšak personál bol excelentný a udržal podnik pri živote. Chýbala mi mama, jej pozoruhodná múdrosť a skúsenosti. Boli to pre mňa smutné časy.

Postupne som sa naučil viac o modernej liečbe. Zúčastnil som sa rôznych kurzov vrátane tých vo Viedni a Zürichu, aby som sa naučil viac o kozmetike a výrobe krémov. S mojimi znalosťami z chémie a fyziky som si našiel prácu ako kozmetik. Zakrátko som sa stal majiteľom podniku. Vyrábal som krémy, ktoré sa stali veľmi vyhľadávanými. Využíval som mamine recepty, ktoré priniesla z Piešťan a Viedne. Firma Leonhardi Skin and Body Care (v preklade: Leonhardi – starostlivosť o pokožku a telo) pôsobila od roku 1952, až kým som o päťdesiat rokov neskôr nezavrel salón. Niekoľko rokov som pracoval z domu.

Prácu kozmetika som si nesmierne užíval. Dodnes vyrábam krémy pre rodinu a priateľov podľa rovnakých receptov, ale vymyslel som aj niekoľko nových. Študoval som aromaterapiu a lymfatickú drenáž. Príležitostne ošetrujem tváre členov rodiny a veľmi dobrých priateľov. Pri príprave krémov stále myslím na svoju mamu a na naše korene na Banke a v Piešťanoch. Stále používam mamine vybavenie z Piešťan.

Nanešťastie, moje manželstvo s Kathleen nevydržalo. Syn Anthony žije v Perthe so svojou mamou. Pár rokov nato som stretol Sue, neskôr sme sa zobrali. Sue má troch synov. Do Austrálie prišla z Walesu (krajina Spojeného kráľovstva) s jej prvým manželom a ich veľmi mladými synmi Jeremym, Russellom a Adamom. Všetci sú ženatí. Máme päť vnúčat, ktorým sa darí. Sme na nich pyšní.

Moje zdravie je vcelku dobré, stále som aktívny a zaneprázdnený. Myslím, že na svoj vek sa mám veľmi dobre. Pred takmer piatimi rokmi som mal zdravotné problémy, ale, našťastie, som celkom vyzdravel. Najviac času trávim so Sue, našou rodinou a priateľmi. S obľubou navštevujeme kaviarne a relaxujeme pri káve s priateľmi. Radi sa prechádzame po meste a sledujeme, ako sa rozvíja. Stretávame sa s priateľmi, ktorí žijú v rovnakom apartmánovom komplexe. Bývame pri rieke, radi z balkóna pozorujeme lode, ako prichádzajú do prístavu a ako ho opúšťajú. Za posledných tridsať rokov sme podnikli veľa zaoceánskych výletov do Európy a Walesu. Veľa pre nás znamenajú a mám na ne prenádherné spomienky.

Návrat do mojej domoviny bol obzvlášť dojímavý. Bol som šťastný, keď som sa vlani (2019) stretol s rodinou a mohli sme si navzájom porozprávať príbehy. Bolo pre nás veľkým potešením byť medzi ľuďmi, ktorí poznali moju mamu a otca. Bolo krásne byť pri tom, ako počas odhaľovania sochy starého otca Ľudovíta Wintera spomínali jeho zásluhy. Rovnako dojímavé pre mňa bolo byť s dcérou Andreasa a s vnučkou Agnes. Boli sme potešení, keď sme sa stretli s Imrichovou vnučkou v Paríži.

Moja slovenčina trochu zapadla prachom, avšak ak mám príležitosť rozprávať sa s niekym po slovensky, rýchlo sa zorientujem a vyjadrujem sa trochu sebavedomejšie. Mám knihu v slovenčine, ktorú rád čítam. Pripomínam si tak slovenské slová. Vo všeobecnosti hovorím istejšie po nemecky, aj keď nemám veľa príležitostí, kde by som nemčinu využil.

Ak niekto spomenie Banku, zahreje ma pri srdci. Pred očami sa mi objaví kaleidoskop obrázkov – náš dom, krásne záhrady, ovocné stromy obsypané plodmi. Vidím našu Tatru (osobné vozidlo) a koče ťahané koňmi. Stále cítim vôňu stajní a teplo z vyhne, v ktorej kováč na kovadline tvaroval podkovy. Najviac však spomínam na ľudí na farme a na moju rodinu, najmä na Opiho (starý otec). Vybavujem si spolužiakov a chlapcov, ktorí bývali na farme.

Úplne rozumiem, prečo moji rodičia milovali toto miesto a nikdy ho nechceli opustiť. Vždy sme boli na Banke akceptovaní a pomáhali sme, kde sa dalo. Keby sa nezačali diať také hrôzostrašné a nebezpečné udalosti, nikdy by sme neodišli. Myslím, že to zlomilo môjmu otcovi srdce. Vďaka miestnym, ktorí nás varovali pred nastávajúcim nebezpečenstvom, sme ale boli schopní rýchlo odísť a začať nový život v ďalekej Austrálii. Predsa však bude Banka číslo 10 vždy mojím domovom, zostáva v mojom srdci.

Veľmi rád by som prišiel ešte raz domov. Chcel by som si pozrieť náš dom a obec. Jedinou prekážkou sú financie. S Božím požehnaním sa pokúsim nájsť spôsob, ako by som mohol prísť…

Rozprávanie mojich spomienok vám ma vzalo na cestu plnú rôznych emócií, zväčša pozitívnych, avšak pár ich bolo veľmi bolestivých. Pokiaľ som sa v niečom pomýlil, ospravedlňujem sa. Rád by som vzdal úctu môjmu starému otcovi, mojim rodičom a úžasným ľuďom, ktorí sa o nás starali a pomáhali nám na našej ceste. Myslím na nich z hĺbky môjho srdca.

rozprával: John von Leonhardi,
dobové snímky: archív rod. Leonhardiovcov,
námet, preklad a úprava: Viktor Vrábel