ObecBanka
Každoročne na Zelený štvrtok sa vo svätostánkoch v kresťanských krajinách zaväzujú zvony. Prenikavý radostný zvuk zvonov a organu zrazu utíchne, pretože veriaci si v tomto období pripomínajú utrpenie Ježiša Krista. Počas nasledujúcich dvoch dní sa ozývajú rapkáče či klopadlá. Z veže Kostola sv. Martina už tradične i tento rok znel rapkáč. Spolu s bratrancami Moravčíkovcami sme sa pozreli na jeho históriu.
Aj keď v niektorých slovenských obciach mal rapkáč viacero funkcií (odhliadnuc od duchovného života slúžil tiež na varovanie obyvateľstva či na zvolávanie baníkov), na Banke sa odnepamäti používa len počas Veľkej noci. Od Zeleného štvrtku do Bielej soboty sú totiž zvony symbolicky zviazané. Tento zvyk je údajne starší ako samotné kresťanstvo. Ľudia verili, že na Zelený štvrtok sa začínajú aktivizovať nečisté sily, ktoré bolo potrebné odohnať. A práve na to slúžili rapkáče.
Drevené zariadenie pribudlo v kostolnej veži na jar 1948. „Otec vyrobil rapkáč na kolene, nejaké veľké vybavenie v dielni vtedy nemal. Mama poháňala drevený sústruh kolesom, ktorým sa neskôr poháňal samotný rapkáč v kostolnej veži. Tatko ma k sústruhu vtedy nepúšťal a ani ma to ako malého chalana veľmi nezaujímalo,“ spomína obyvateľ Vojtech Moravčík. Po dokončení otec Peter daroval rapkáč obci.
Rapkáč sa nachádza v rohu kostolnej veže nového kostola, hneď vedľa malého a veľkého zvona. Konštrukcia je vysoká a široká asi jeden meter. V drevenom ráme sú pripevnené pružné latky, tzv. perá. V hornom rade ich je sedem, v dolnom o jedno viac. Medzi perami sa nachádza valec s výbežkami. Keď sa o valec po jeho roztočení zachytí pero, rapkáč vydá charakteristický zvuk. „Počuteľnosť rapkáča závisí od sily a smeru vetra. Tento rok fúkalo smerom na Piešťany, preto mnohí rapkáč nepočuli,“ vysvetľuje Jozef Moravčík.
Rapkáč sa spočiatku ovládal ručne. „Hore vo veži zvykli rapkať deti, ktoré chodilli do kostola. Ja som rapkával tiež,“ spomína V. Moravčík. Liatinové koleso, ktorým kedysi otáčali, je opreté o stenu zvonice. Pôvodný rám, valec aj perá sa zachovali do súčasnosti.
Bratranec Jozef Moravčík sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov postaral o motorizáciu zariadenia. Pomocou ozubeného kolesa a reťaze spojil valec s elektromotorom. Prevodovku vtedy zaobstaral Štefan Gabriš. Jozef Moravčík až doposiaľ udržiava rapkáč v prevádzkyschopnom stave. Spúšťa a zastavuje ho z medziposchodia pri chóruse. „Z času na čas musím latky napružiť a motor namazať olejom, ktorý sa používa do motoriek. Občas preskakuje reťaz, onedlho to ale zmení napojenie prevodovky priamo na valec,” prezrádza J. Moravčík.
Špeciálne na účely večernej procesie počas Bielej soboty vyrobil Peter Moravčík v rovnakom období aj prenosný rapkáč. „Pracoval na podobnom princípe ako rapkáč vo veži. Na oske tragača boli vyryté zúbky, na ktoré počas jazdy dopadali dve jaseňové perá a tak vydávali zvuk,” ozrejmil syn Vojtech Moravčík. Kedy sa rapkáč z dedinského života vytratil a kam sa podel, sa nám zistiť nepodarilo.
text a foto:
Viktor Vrábel