Váh v 18. storočí

Bratislavský lekár a prírodovedec Justus Ján Torkoš zavítal trikrát (v rokoch 1723, 1740 a 1743) do tunajších kúpeľov, aby vedecky preskúmal termálne pramene. Vykonal chemický rozbor liečivej vody a bahna. Všimol si, že Váh občas menil svoje koryto.

Meraním zistil, že pramene vyvierajú stále na rovnakom mieste, menilo sa iba riečisko Váhu po povodniach. Preto sa kúpele nachádzali raz na ľavom brehu, inokedy na pravom brehu rieky. Torkoš navrhol vybudovať hrádzu pri kúpeľoch, ktorá by ustálila tok Váhu. Hrádza sa mala nachádzať asi 100 m od Bananského vŕšku (približne v dnešnom riečisku). V takom prípade by kúpele boli trvalo na bananskej strane. Umožnilo by to vybudovať kúpeľné objekty z pevného materiálu.

Torkošova kniha s názvom Náčrt o piešťanských kúpeľoch vyšla v Bratislave v roku 1745. V roku 1745 zhotovil Martin Hanrich mapu blízkeho okolia tunajších kúpeľov. Bol na nej znázornený tok Váhu po veľkej povodni v roku 1744 a priľahlé obce Moravany, Banka a Piešťany spolu s kúpeľnou osadou Teplice. Rieka si našla koryto tesne pri Banke. Pri Moravanoch sa spájali dve hlavné ramená Váhu do jedného toku, ktorý smeroval na juh k Banke. Tento tok nebol totožný s dnešným obtokovým ramenom Váhu, ale tiekol zhruba popri dnešnej ceste spájajúcej Moravany s Bankou. Pod Bankou sa rieka otáčala na západ a obtekala Bananský vŕšok. V miestach vyvierania termálnych prameňov vzniklo bočné rameno, ktoré vytvorilo oproti kúpeľnej osade Teplice malý ostrov.

pripravil: 
Ing. Alexander Murín
(obecná kronika)

spracoval: 
Viktor Vrábel