Pltníci mali na Banke prístav

Doprava plťami je doložená už v stredoveku. Najskôr sa dopravovali iba samotné brvná, neskôr sa nakladal aj iný tovar a dopravovali sa aj ľudia vrátane vojska. Ide o jednosmernú dopravu po prúde vody a pltníci mali uhradené aj náklady na cestu späť. Na Slovensku boli najviac využívané na prepravu plťami rieky Váh, Dunajec, Hron, Tisa a Laborec, pri vysokej vode aj ďalšie rieky, ako napr. Kysuca, Orava a rieky na východe Slovenska.

Prístav a objekt na odpočinok či prenocovanie pltníkov na Banke

Určite najviac pltí plávalo dolu Váhom a teda aj medzi obcami Banka a Piešťany. V ostatnom čase badať zvýšený záujem o plte a pltníctvo jednak z hľadiska historiografie i z pohľadu rozvoja turizmu. V oblasti turizmu boli zavedené plte taktiež na Váhu pod Strečnom a krátkodobo aj z Hornej Stredy do Piešťan. Plte sú znázornené ako hlavný či vedľajší motív približne na pätnástich až osemnástich pohľadniciach z piešťanského regiónu. Na niektorých pohľadniciach sa plaví tzv. zväzok, teda viac ako jedna plť takmer popod okná kúpeľného hotela Grand hotel Royal (neskôr Slovan). Jednej plti sa hovorí koza a pltník je v tom prípade kozár.

Povyše neho na ľavom brehu Váhu, teda na strane Banky, bolo prístavisko pre odpočinok i prenocovanie pltníkov. Malo to svoje dôvody. Hlavným dôvodom bol mierny oblúk Váhu, ktorý vyhovoval stavať vodné plávajúce mlyny na pravej, teda piešťanskej strane Váhu. To vylučovalo odbíjanie a pribíjanie (štart a pristávanie) pltí na tom istom úseku na tej istej strane. Bananské prístavisko je vyobrazené na pohľadnici vydanej miestnym obchodníkom A. Bernasom. Jej námet určite zaujal kúpeľného hosťa Adolfa, ktorý ju v roku 1907 zaslal Wilhelmovi Johanovi do Berlína. Táto pohľadnica má dnes jedinečnú výpovednú a dokumentačnú hodnotu. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že plte s nákladom dreva nebolo vhodné pribiť večer alebo v noci po únavnej ceste v cieľovom mieste, kde mohlo prísť k odcudzeniu nákladu a nemožnosť vykládky pre neprítomnosť zákazníka.

Historické pramene uvádzajú, že na obchodovaní s drevom a drevenými výrobkami sa koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia významne podieľali obchodníci z Hlohovca a zo Serede, kde sa končila plavba mnohých pltí. Boli ich stovky, väčšinou dokonca viac ako tisíc pltí ročne. V oboch týchto mestách bolo na Váhu veľa lodných mlynov. Kolízia medzi plťami a lodnými mlynmi tu hrozila, ba aj sa vyskytovala najčastejšie. Tam ich bývalo najviac na celom Slovensku. Plte plaviace sa pod mlynmi ku brehu patrili miestnej tesárskej firme, vyrábajúcej hrady a krokvy na strechy domov.

Opak pribíjania je odbíjanie, teda niečo ako vyplávanie, štart. Skutočný život pltníkov však nebol taký idylický. Vždy išlo o tvrdú chlapskú robotu. Pltníci na Váhu odbíjali ročne vyše tisíc pltí so stavebným a palivovým drevom do Ostrihomu a Pešti. Nebyť slovenských pltníkov (ale aj murárov), parlament v Budapešti by nebolo z čoho a kým postaviť. Pre turistické účely sa prvý splavoval Dunajec, keď sa už nedovážala a „nešmelila“ soľ z Poľska. Zaujímavé je, že sa to udržalo až do súčasnosti. Krásy našej jedinečnej prírody možno obdivovať rôzne. Ako peší turisti, cyklisti či motoristi. Na krajinu sa možno pozerať aj z vtáčej perspektívy – z lanovky, balónu či lietadla. K nezabudnuteľným pohľadom a zážitkom iste patrí aj pohľad z hladiny rieky, z hojdajúcej sa lodičky alebo plte.
V roku 1826 verejný činiteľ a publicista Alojz Medňanský (1784 – 1844) z Priekopy pri Martine nazval jednu zo svojich literárnych prác, ktoré venoval slovenskej krajine, Malerische Reise auf dem Waagflusse – Malebná cesta dolu Váhom. Doplnená je šestnástimi akvarelovými medirytinami profesora kreslenia na akadémii vo Viedni Jozefa Fischera.

Alojz Medňanský túto cestu absolvoval práve na plti. V knižke sa tiež píše: „Plte sa skladajú z desiatich až pätnástich brvien pospájaných vpredu i vzadu priemou (priečny trám), ktorá je ku každému brvnu pripevnená mocným dreveným klinom. Počet brvien závisí od ich hrúbky, lebo plť nesmie prekročiť šírku dvoch siah (cca 3,8 m). Takto je zbitá iba polplť. Celá plť sa skladá z dvoch rovnakých polpltí, spojených dovedna širšími koncami. Vpredu i vzadu sú osadené veslá. Smer plavby určujú dvaja chlapi dvoma koncovými veslami. Veslá sú zapravené na čapíku a niekedy je pripravených čapíkov aj viac. Aby škárami medzi brvnami neprenikala voda, urobí sa pre oboch pltníkov drevená dlážka. Uprostred plte sa postaví malá drevená koliba, v ktorej sa uschováva poživeň a najpotrebnejší riad. V nej sa pltník v noci a za zlého počasia aj vyspí. Ostatnú časť plte zaberá naložený tovar rovnomerne naukladaný po celej dĺžke. Plť je naložená vtedy, keď brvná iba spolovice vyčnievajú z vody.“

Pltníci v Piešťanoch, v pozadí Červená veža

text: Alex Urminský,
pohľadnice: Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch