Bananský kroj – odev pretkaný tradíciami

Polovica 20. storočia sa stala takpovediac osudnou pre vzhľadný ľudový odev – kroj. Na okraj šatníka ho vytlačil mestský odev, ktorý si aj vďaka vojnám a ich dôsledkom postupne získaval popularitu v mestách i obciach. Na Slovensku existujú desiatky variantov krojov. Ako vyzeral ten bananský?

 

 

Odev na každú príležitosť

V každej rodine bolo niekoľko druhov krojov a každý kroj bol jedinečný. Pri práci na roli nosili naši predkovia jednoduchý pracovný ľudový odev. Na nohách mali obuté kapce z ovčieho rúna. Rukávce žien boli zhotovené z bieleho konopného plátna a boli málo zdobené. Konopné plátno sa vyznačuje funkčnosťou – v lete príjemne chladí a v zime zohrieva. Pri práci nosili ženy sukne vykasané. Muži nosili ľanovú košeľu a široké nohavice. Objaviť v bananskej domácnosti pánsky kroj je dnes už takmer nemožné.

 

 

Sviatočný kroj

Na oslavy a omše sa ľudia odievali do bohato zdobeného sviatočného kroja. Bananský pánsky sviatočný kroj sa zhoduje s piešťanským. „Košeľa bola zhotovená z bieleho plátna. Výšivky bývali žltej a oranžovej farby. Nohavice, lajblík a kabát boli bledomodré alebo skôr sivomodré. Na nohaviciach bývali tmavomodré výšivky,“ povedala folkloristka Ivana Trakalová. Ženský sviatočný kroj obsahoval oproti piešťanskej žlto-modrej kombinácii menej žltej farby. Čepiec, ktorý nosili vydaté Bananky, mal okolo hlavy zuby s veľkými dierkami. Práve veľké dierky sú typické pre obce na ľavom brehu Váhu. „Rukávce mali golier vyšívaný. Ženy si ho väčšinou prešívali z rukávcov na rukávce. Sukne boli obšité len čipkou a stužkou,“ povedala folkloristka Beáta Bučková z Piešťan. Pod čepiec si ženy zvykli dávať grguľu – podložku, na ktorú si namotali vlasy. K sviatočnému kroju patrili čižmy.

 

 

Údržba kroja

Ľudové odevy sa právali v potoku pomocou rumple. Ako náhrada mydla slúžil popol. „Určite si ľudia vážili kroje viac ako my dnes bežný odev. Ich výrobou strávili dlhý čas. Kroje si vyrábali sami, plátno si tkali svojpomocne, prípadne ho spolu s ďalšími materiálmi kupovali na jarmokoch,“ povedala Ivana Trakalová a dodala: „Niektoré kroje boli dokonca opatrené vyšitým monogramom.“ 

 

 

Rodinné dedičstvo

Obzvlášť sviatočné kroje sa dedili z pokolenia na pokolenie. Kroje sa odlišovali nielen podľa pohlavia, ale aj veku, rodinného stavu a spoločenského postavenia. Nosili sa odmalička. „Už malé deti nosievali akési dlhé vyšívané košieľky. Neskôr nosili v podstate detskú verziu kroja. V dávnych časoch chodievali deti naboso, moja babka hovorila, že už na Jozefa,“ prezradila Ivana Trakalová. „Detské kroje neboli tak bohato zdobené, pretože deti rýchlo rástli, bolo ich veľa a mamy mali málo času. Kroje pre deti mali menej dierok ako dospelácke,“ doplnila folkloristka Beáta. Dievčatá si zvykli pripravovať odev na svadbu, napr. mama Bananky Márie Kuklišovej si ušila svadobný kroj vo svojich 17. rokoch. Dôkazom toho, že obyvatelia Banky mali ku krojom silné citové puto, je aj skutočnosť, že niektoré obyvateľky si priali byť pochované práve v bananskom kroji.

 

 

 

pripravili:
Mgr. Beáta Bučková,
Ivana Trakalová

spracoval:
Viktor Vrábel