Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

Banka v praveku

Hoci prvé písomné správy týkajúce sa obce Banka poznáme až z 13. storočia história osídlenia tejto lokality siaha až do dávneho praveku. Stará mapa BankyPoznatky týkajúce sa pravekého osídlenia nám poskytujú nálezy z rôznych období praveku: zo staršej doby kamennej (paleolitu), z mladšej a neskorej doby kamennej (neolitu a eneolitu), mladšej a neskorej doby bronzovej, mladšej doby železnej (laténu). Obec leží na dôležitom úseku trasy spájajúcej Považie s Ponitrím, v bezprostrednej blízkosti termálnych prameňov. Tu boli v minulosti i brody cez Váh. Vyvýšené polohy zasa umožnili ľuďom už od dávneho praveku usadiť sa na miestach, ktoré boli chránené pred pravidelne sa opakujúcimi povodňami s výhľadom do roviny, ktorú vytvorila rieka.

Správy o prvých archeologických nálezoch sa objavujú v knižke lekára Martina Ferdinanda Marschalla, rodáka z Vŕbového. V dizertačnej práci „Liečivé pramene Piešťan v Uhorskom kráľovstve", ktorá vyšla roku 1838 v Budíne píše: „Niekoľko stôp po zrúcaninách, ktoré bolo pred mnohými desaťročiami vidieť na ľavom brehu Váhu neďaleko Banky smerom k Moravanom a veľká, napoly ešte nepoškodená kamenná nádoba, ktorú v tých istých miestach našiel pred niekoľkými rokmi kúpeľný inšpektor H. Kozma, ale pri ďalšej manipulácii sa rozbila, dokazujú síce, že tam stála budova, no nedá sa určiť, komu vďačila za svoj vznik a na aké účely slúžila."

Treba spomenúť aj spišského poly-histora Michala Greisigera (1851 - 1912), ktorý získal a zachránil okrem iných archeologických pamiatok aj dva štiepané nástroje moustierskeho charakteru a zlomok skleného náramku z Banky. Zistené paleolitické lokality v katastri Banky boli v minulosti označené číslami ako Banka 1 až 11 a sú to: tehelňa (Banka 1), terasa od Váhu severne od prešovne (Banka 2), poloha Škarbalová - kóta 270 (Banka 3), sedlo východne od križovatky ciest Banka -Radošina a odbočky na Bacchus vilu (Banka 4), Hanzlovská-Podvorná (Banka 5), Trtavec kóta 255 (Banka 6), 600 m severne od úpätia terasy kóty 255 (Banka 7), kóta 240 -Rádiový vŕšok (Banka 8), poloha juhozápadne od Škarbalovej na terase svahu v polohe Zadná Škarbalovská (Banka 9), poloha v sedle medzi Škarbalovou (kóta 270) a kótou 278 (Banka 10) a poloha Kňazovice - Horné farské role (Banka 11). V minulosti stáli v popredí výskumu osídlenia z obdobia staršej doby kamennej -paleolitu náleziská v katastri susedných Moravian nad Váhom. Prieskumy a výskumy tu realizoval napríklad tajomník Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a správca kúpeľov Václav Vlk, ktorý spolupracoval s odborníkmi - J. Neústupným, J. Petrbokom, J. Skutilom, M. U. Kasparekom a ďalšími. V období 2. svetovej vojny tu nemecký archeológ Lothar Zotz uskutočnil prvý moderný systematický výskum. Význam Moravian zvýšil aj nález plastiky ženy vyrezanej z mamutieho kla „Moravianskej Venuše", ktorú našiel neznámy roľník a neskôr sa dostala do rúk L. Zotza aby ju odborne zhodnotil. V období po roku 1945 období tu realizovali výskumy a ich výsledky vyhodnocovali slovenskí, poľskí a českí odborníci. Tesne po vojne sa o pokračovanie vo výskumoch snažil vtedajší riaditeľ piešťanského múzea Ján Antoš, ktorý nadviazal spoluprácu s K. Absolonom. Ich zámerom bolo dokonca vybudovať v Piešťanoch „múzeum pravekého človeka a jeho kultúry". Najintenzívnejšie výskumy sa však realizovali v 60. rokoch a potom až v poslednom desťročí 20. storočia. Treba spomenúť najmä Juraja Bártu, Jozefa Hromadu, Ladislava Bánesza, Janusza K. Kozlowského, Krzystofa Sobczyka, Barbara Kazior a Macieja Pawlikovského. Paleolitické nálezy v katastri Banky zostávali dlhý čas akoby v tieni susedných, oveľa známejších Moravian. V tzv. Starej tehelni sa začali už v 30. rokoch 20. storočia nachádzať mamutie zuby a fosílne kosti. Niektoré nálezy sa podarilo zachrániť členom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a dnes sú uložené v Balneologickom múzeu.

Z Banky pochádzajú aj ďalšie pozostatky pravekej fauny. Objavili ich pri ťažbe hliny v miestnej tehelni (v súčasnosti je to Bazovského ulica) a 2. októbra 1956 tento nález ohlásil A. Michalík z Veselého (externý spolupracovník Archeologického ústavu SAV) pracovníkom Archeologického ústavu v Nitre. Nasledujúci deň prehliadol miesto nálezu Cyril Ambros a zistil, že ide o kosti mamuta. V dňoch 8. až 17. októbra 1956 tu realizoval záchranný archeologický výskum. Vďaka nemu sa podarilo odokryť a zachrániť kostrové pozostatky mamuta (okrem iného sa zachovala časť panvy, stoličky, zvyšky hornej čeľuste, dlhé kosti končatín a množstvo menších fragmentov kostí). V rovnakej vrstve ako kosti sa našiel aj úlomok kamenného nástroja z červenohnedého rádiolaritu. Mamutia stolička sa našla aj v profile sprašovej úvozovej cesty za Alexyho vilou. V roku 1957 sa v tehelni pod vedením Cyrila Ambrosa znovu uskutočnil menší záchranný výskum (9. apríla). Podarilo sa odkryť a zachrániť dve ramenné kosti mamuta. Nachádzali sa neďaleko kostrových pozostatkov skúmaných rok predtým. Našlo sa tu aj rádiolaritový hrot - rydlo, rádiolaritový okruhliak a úlomok nástroja zhotoveného z pazúrika. 29. apríla bol zasa odkrytý mamutí kel, ktorý bol porušený bágrovacím pásom a čiastočne ním aj poškodený. Inak sa zachoval v celej dĺžke bez zlomu a na vonkajšej strane oblúka meral asi 2 metre. Bol zaliaty do sadrového lôžka a prevezený do Slovenského národného múzea do geologicko-paleontologického oddelenia. Kostrový materiál z tehelne spracovali paleontológovia Anna Ďurišová a Cyril Ambros. Určili, že ide o pozostatky mamuta druhu Mammuthus primigenius. Okrem druhu Mammuthus primigenius neboli medzi týmito staršími nálezmi zistené pozostatky iných cicavcov. Podľa ich vyhodnotenia pochádzali nájdené časti kostier minimálne z troch jedincov. Na základe zistenej malakofauny a paleobotanických výsledkov už v minulosti charakterizovali bádatelia František Prošek a Vojen Ložek oblasť v okolí Banky v čase vzniku posledného sprašového horizontu ako otvorenú tundrovú krajinu, ktorá sa striedala s lesným porastom. Rástli tu odolné nenáročné dreviny - smrek, borovica, limba, kosodrevina, breza. V oblasti Moravian nad Váhom boli zistené dokonca uhlíky tisu. Je možné, že lovecké táboriská medzi dnešnými Ratnovcami a Hubinou s centrom v okolí Moravian a Banky boli zakladané v relatívne klimaticky príjemnejšom prostredí. Príčinou môže byť práve prítomnosť nikdy nezamŕzajúcich prírodných termálnych prameňov, ktoré vytvorili priaznivú mikroklímu. V ich blízkosti sa sústreďoval dostatok zveriny. Okrem pozostatkov mamutov sa v tejto oblasti našli aj pozostatky rosomáka, jaskynného medveďa, polárnej líšky, vlka, snežného zajaca, červeného jeleňa a srnca. Na jar roku 1977 našiel miestny obyvateľ Karol Kováč v polohe "Kňazovické" väčšie množstvo pazúrikových nástrojov a úštepov. Ohlásil to J. Bártovi z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Roku 1985 odovzdal S. Noška do Balneologického múzea súbor mladopaleolitických nástrojov a úštepov, ktoré získal na tejto polohe zberom po hlbokej orbe.

Paleolitickému osídleniu v polohách Banka Kopanice a Banka Kňazovice venoval pozornosť aj amatérsky záujemca o archeológiu žijúci v Moravanoch nad Váhom pán Anton Paulech. Prieskumami a zbermi sa mu podarilo zhromaždiť hodnotné kolekcie kamenných artefaktov, ktoré boli odborné zhodnotené vďaka spoločným výskumom, ktoré realizoval Archeologický ústav SAV v Nitre pod vedením Ľubomíry Kaminskej a poľskí odborníci pod vedením Janusza Kozlowského z Archeologického ústavu Jagellonskej univerzity v Krakove v priestore Moravian a Banky v 90. rokoch 20. storočia. Charakterom boli Paulechove kolekcie z oboch spomínaných polôh príbuzné. Obsahovali: čepele, klinové rydla, škrabadlá, hroty kostienkovského typu, sekáčovité nástroje, úštepy a ich fragmenty a drobný odpad vzniknutý pri výrobe kamenných nástrojov. Ako materiál na ich výrobu použili pravekí lovci predovšetkým pazúrik. Objavuje sa i rádiolarit ale jeho zastúpenie je pomerne malé. Obe spomínané polohy ležia v katastrálnej časti Horné farské role. Poloha Kopanice tvorí jeho severnú a poloha Kňazovice (alebo Kňazovica) jeho južnú časť. Lokality sa nachádzajú na temene tiahleho sprašového chrbta pričom J. Hromada charakterizoval osídlenie v polohe Kňazovice ako mladogravettienske sídlisko. Z lokality pochádza aj najdlhšie známe škrabadlo z mladého paleolitu na Slovensku. Ako materiál jednoznačne prevláda dovezený bielo patinovaný pazúrik nad rádiolaritmi červenej, hnedočervenej a zelenej farby z masívu Bielych Karpát. Množstvo nálezov nájdených na povrchu svedčí o porušení lokality hlbokou orbou a predstavujú najväčšiu koncentráciu mladopaleoli-tických artefaktov nájdených v moravian-skom sídelnom areáli za posledných dvadsať rokov. Okrem poľnohospodárskej činnosti časť lokality žiaľ zničili protizákonné a amatérsky prevádzané výkopy Ľ. Ďuračku z Piešťan.

Zuby z mladého mamuta nájdené roku 1950Systematický výskum slovenských a poľských odborníkov potvrdil predošlé poznatky získané počas povrchových prieskumov terénu. Paleontologická Prírodovedného múzea zhodnotila pozostatky fauny získané pri výskume. Patrili druhom: mamut, polárna líška, Zuby z mladého mamuta nájdené roku 1950. Z vtákov boli nájdené kosti havrana. Najviac kostrových pozostatkov patrilo sobovi. Objavené druhy zvierat nám poskytujú aj informácie o charaktere krajiny a podnebia. Mamut, sob, polárna líška sú prispôsobené studenej klíme a tundrovitej krajine. Zajac, tur a havran boli obyvateľmi stepí, resp. lesostepí. Sídlisko v Banke bolo sezónne a lovci ho zrejme obývali len v jeseni a na začiatku zimy. Hlavným lovným zvieraťom bol sob. Niektoré časti lovci skonzumovali na mieste, iné na mäso bohatšie odniesli do hlavného zimného tábora. Z rokov 1975 až 1984 z katastra obce Banka pochádzajú dve kolekcie kamenných artefaktov zo zbierky O. Cepána, ktoréPaleolitické nástroje z Banky, poloha Kopanice (podľa J. Kozlowski a kol., 2000) nazbieral v spomenutom období na dvoch lokalitách - Banka-zastávka vila Bacchus a Banka-kóta 288. Tvoria ich: jadrá, čepele, retušo- vané kamenné nástroje, rydla ale i úštepy a drobný odpad. Materiál tvorí pazúrik a rôzne druhy rádiolaritu. Nálezy sú datované do neskorého gravettienu.

Okrem týchto súborov O. Cepán robil prieskumy aj na poliach a viniciach na Serbalovom vrchu (poloha sa nazýva aj Skarbalova) odkiaľ má nálezy zaradené do obdobia szeletienu a o niečo mladšieho gravettienu. Svoju zbierku dal k dispozícii odborníkom, ktorí ju spracovali, publikovali a v súčasnosti je uložená v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Nálezy szeletienskych plošne retušovaných kamenných nástrojov zozbieral na Serbalovom vrchu už archeológ František Prošek. Poloha tohto táboriska pravekých lovcov je dôležitá preto, lebo sa nachádza neďaleko cesty Piešťany - Radošina. Dnešná cesta len kopíruje pravekú komunikáciu vedúcu z údolia Váhu cez sedlo Havran (457 metrov n. m.) do údolia rieky Nitry. Stopy paleolitického osídlenia ale i nálezy z neskorého obdobia mladšej doby železnej (latén) a črepy novovekej keramiky pochádzajú aj z polohy Trtavec. V polohe Chrasť sa našla kamenná podložka azda na drvenie farbiva dnes uložená v Balneologickom múzeu. Na pracovnej ploche je jamka polguľovitého tvaru so stopami fialovej farby po obvode. Sprievodný materiál tvorí gravettienska štiepaná industria. Význam tohto nálezu znižuje skutočnosť, že ide o materiál získaný neodborným spôsobom súkromným zberateľom L. Duračkom a ním uvádzaným nálezovým okolnostiam nemôžeme úplne dôverovať.

Ďalšie doklady osídlenia v obci pochádzajú z mladšej doby kamennej (5000 - 3000 rokov pred n. 1.) - neolitu - neskorej doby kamennej (3000 - 2000/1900 rokov pred n. 1.) - eneolitu. Neolit predstavoval významnú zmenu vo vývoji ľudskej spoločnosti. Kultivácia rastlín a s tým súvisiace poľnohospodárstvo, zdomácnenie divých zvierat a chov domácich zvierat nahradili ekonomiku staršej a strednej doby kamennej (paleolitu a mezolitu) založenú na love zveri, zbere plodov a divorastúcich rastlín. To viedlo aj k usadlému spôsobu života, dlhodobejšiemu osídleniu na jednom mieste a objavuje sa výroba keramiky. Pre mladšiu dobu kamennú je charakteristická aj výroba hladených kamenných nástrojov. Osídlenie z tohto obdobia na Banke nám dokladajú len črepy keramiky a jednotlivé kamenné nástroje nájdené náhodne alebo pri archeologických prieskumoch. Systematický výskum nebol realizovaný. Črepy keramiky kultúr mladšej doby kamennej, kultúry s lineárnou keramikou želiezovskej skupiny sa našli v polohe Kopanice, na pozemku Rudolfa Šebu na Podhorskej ulici Kamenná sekerka, neolit. Fragment kamenného se- keromlatu a dve kamenné hladené sekerky sa našli v polohe Chrasť, fragment kamennej sekerky a kamenný kopytovitý klin pochádzajú z polohy Kopanice. Z polohy Chrasť pochádza i fragment kamennej podložky na drvenie obilia s mierne prehnutou pracovnou plochou. V Banke poloha tehelňa sa našlo i kvalitne opracované kostené šidlo vyrobené z dlhej zvieracej kosti. Podľa bližšie neoverených správ sa v polohe za Alexyho vilou našiel aj kostrový hrob z mladšej doby kamennej (lengyelská kultúra). Bližšie údaj e o tomto náleze nám chýbajú.

Banka bola osídlená aj v dobe bronzovej. Toto obdobie (2000/1900 - 800/750 rokov pred n. 1.) je pomenované podľa bronzu - nového materiálu, ktorý sa uplatnil pri výrobe nástrojov, šperkov i zbraní. Spoločnosť tohto obdobia bola sociálne rozvrstvená čoho dôkazom je rôzna úprava a vybavenie hrobov, existencia hradísk a i. Vo Weisz-Prokešovej tehelni v Banke objavili pri ťažbe hliny v roku 1902 hromadný nález - poklad bronzových predmetov. Odtiaľto sa dostal do Rakúska a niekedy v rozpätí rokov 1924 až 1929 sa objavil v starožitníctve vo Viedni. Pre piešťanské múzeum poklad získal, aj vďaka pomoci rakúskeho archeológa Eduarda Beningera, riaditeľ múzea a predseda Piešťanskej muzeálnej spoločnosti I, Winter. Imrich Winter spolu s E. Beningerom a správcom kúpeľov a tajomníkom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti Václavom Vlkom navštívili 24. augusta 1934 tehelnú na Banke. Stretli sa tu s Jozefom Prokešom, ktorý bol v roku 1902 pri objavení pokladu. Podľajeho informácií celý nález pochádzal "z jednej jedinej vrstvy a v tehelni sa ani predtým, ani potom žiadne nálezy neobjavili". Do zbierok Archeologického ústavu SAV v Nitre bol v roku 1960 predisponovaný z kežmarského múzea bronzový nôž, ktorý bol podľa pripojeného lístočka nájdený v roku 1901 v Banke. Má jazykovitú rukoväť a chrbát čepele je rebro vite zosilnená. Nôž z doby bronzovej, nález z Banky zo začiatku 20. storočiaToto zosilnenie sa smerom k hrotu stráca. Nôž je datovaný do stupňa HB. Aj preto je dnes ťažké posúdiť, nakoľko sú informácie Jozefa Prokeša spoľahlivé. Nie je vylúčené, že robotníci pri ťažbe hliny narazili na žiarové hroby, ktorým nevenovali patričnú pozornosť, prípadne nerozpoznali nálezovú situáciu a zachránili len bronzové predmety a dva fragmenty rôznych Bronzová ružicová spona nádob. Súbor považovali za poklad, môže však ísť aj o inventár zničených žiarových hrobov (Je zaujímavé, že ako o halštatskom hrobe sa o nálezoch píše v niektorých novinových článkoch z 30. rokov 20. storočia.). V súčasnosti je súbor uložený v archeologickej zbierke piešťanského bronzová ružicová sponamúzea. Tvorí ho desať kovových predmetov: bronzová ružicová spona, bronzová ihlica s  cylindrovitou hlavičkou, dve bronzové ihlice s roztepanou a stočenou hlavičkou, fragment bronzového noža, bronzový kruh, dve časti bronzového náramku zhotoveného z plechu zdobeného zvislým rebrovaním, bronzový náramok s dvoma špirálovitými ozdobami, bronzová puklica a sekerka s lalokmi.

Okrem toho sú súčasťou nálezu črepy, resp. dva fragmenty dvoch rôznych nádob. Jeden z nich pochádza z amfory zdobenej po celom tele kanelúrami. V roku 1914 našiel pri ťažbe hliny tehliarsky majster Štefan Osvald dobre zachovaný bronzový hrot kopije s jazykovitou čepeľou a tuľajkou. Roku 1965 hojeho syn Ján Osvald daroval Vlastivednému múzeu v Hlohovci. Hrot kopije je datovaný do mladšej doby bronzovej, resp. začiatku staršej doby železnej (stupne BD až HA). Podľa výpovedí starších občanov z Banky sa pri výstavbe cesty z Piešťan do Topoľčian začiatkom 30. rokov 20. storočia narazilo na "veľké jamy s črepmi a kosťami, ktoré sa pri dne rozširovali". Cesta sa na takýchto miestach, ktoré boli najmä v okolí kostola, údajne prepadávala. Pri ťažbe hliny boli porušené žiarové hroby z doby bronzovej, z ktorých sa podarilo zachrániť keramický materiál. Majiteľom pozemku (dnešného priestoru lokality Za pohostinstvom) bol židovský obchodník Lôwy, ktorý tu dal vybudovať dve betónové kade. O pôvodnom vzhľade terénu si môžeme urobiť predstavu pri pohľade na susedný pozemok (pozemok V. Vetríka). K ďalšiemu narušeniu lokality Za Bronzový náramok a ihlice z „pokladu" pohostinstvom došlo roku 1974 pri ťažbe zeminy nájdeného v roku 1902. Jeden z bagristov potvrdil, že pri ťažbe hliny narazili na nádoby, kosti a bronzové ihlice.

V roku 1975 urobil prieskum lokality konzervátor Balneologického múzea v Piešťanoch Pavol Kováč. Získal tu nové nálezy: fragmenty keramiky (z nich sa dala rekonštruovať jedna nádobka) a zlomky bronzových predmetov zo žiarových hrobov lužickej kultúry. Ďalšie nálezy sú z obdobia včasného stredoveku. 20. mája 1975 o tom informoval Alexandra Ruttkaya z AU SAV v Nitre. Overiť zistenú situáciu prišli L. Veliačik a P. Romsauer (z AU SAV). Konštatovali, že v opustenom hliníku sú hroby lužickej kultúry (doba bronzová), ale i pozostatky stredovekého osídlenia z 11. až 13. storočia. Črepy keramiky lužickej kultúry sa našli aj pri neďalekom kostole sv. Martina, pri cintoríne i v polohe Kopanice. Z polohy Horné farské role pochádza fragment parohovej rukoväte. V lete roku 1986 uskutočnilo na lokalite Za pohostinstvom archeologický výskum Balneologicke múzeum v Piešťanoch pod vedením archeológa múzea Róberta Baču. Na výskume sa zúčastnil aj obyvateľ Banky a záujemca o históriu obce Daniel Mihálik. Počas výskumu bolo odkrytých päť žiarových hrobov hrobov (Hroby 1 až 5/1986) a jeden objekt (Obj. 1/86). Inventár v hroboch tvorili rôzne typy nádob: amfory, malé amforky, šálky, hrncovité nádoby, misy a ich fragmenty. Niektoré slúžili ako popolnice - bol v nich uložený popol a drobné ľudské kostičky (pozostatky mŕtveho po spálení na pohrebnej hranici). Časť nádob sa dokonca zachovala vcelku, iné sa dali rekonštruovať. V hroboch sa našlo aj niekoľko malých bronzových predmetov: bronzový krúžok, bronzová ihlica s roztepanou a do očka stočenou hlavicou, bronzová ihlica so zhrubnutou hlavicou a šikmo zrezaným hrotom zdobená tordovaním, fragment bronzového predmetu (azda háčika). Pohrebisko na základe keramiky patrí ľudu lužickej kultúry a je datované do stupňa BD až HA. Jednotlivé nálezy bronzových predmetov poznáme z rôznych miest v chotári Banky.

Bronzová sekerkaZ polohy Horné farské role je to fragment bronzového kosáka s plastickým rebrom. Časovo ho zaraďujeme do záveru doby bronzovej až začiatku doby železnej a kultúrne patrí ľudu lužickej kultúry. Z Rádiového vŕšku - Červenej veže a z polohy Ahoj pochádzajú bronzové sekerky s tuľajkou a uškom zdobené plastickou výzdobou (vodorovnými a zvislými plastickým rebrami). Sú datované do neskorej doby bronzovej, resp. staršieho halštatu (stupne HA-HB). Nálezy z mladšej doby bronzovej poznáme aj z katastrov okolitých obcí: Moravian nad Váhom, poloha Valachech jarky (sídlisko), Hubiny poloha Štvrte (malé žiarové pohrebisko), Ducového, poloha Kostolec (hradisko, pohrebisko a našiel sa tu i poklad bronzových predmetov a fragment bronzového panciera typu St. Germain) a Ratnoviec, poloha Domlynce-Záhumenice. Husté stopy osídlenia z tohto obdobia poznáme aj z pravej Keramika zo žiarových hrobov lužickej kultúry, poloha Za pohostinstvom strany Váhu z obcí ležiacich medzi riekou a Malými Karpatami. Mladšia doba i Aeznk - latén (450 pred n. 1. - prelom letopočtov) je obdobím keď územie Slovenska, predovšetkým úrodné oblasti a oblasti s výskytom nerastného bohatstva osídlili keltské kmene. Na stredné Považie prenikli až na konci 2. storočia pred n. 1. Dokladom osídlenia z mladšej doby železnej v katastri Banky sú len črepy keramiky z polohy Kopanice. V katastri susedných Moravian nad Váhom je osídlenie z tohto obdobia dokumentované významnejšími nálezmi, napríklad striebornou keltskou mincou či že- lezným laténskym nožom s tordovaným a do očka stočeným ukončením rukoväte. Krátko pred zlomom letopočtu posunuli Rimania severnú hranicu svojej ríše až k pravému brehu Dunaja a územie Slovenska sa dostalo do susedstva rímskeho impéria. S našim územím bezprostredne susedili rímske provincie Panónia a Norikum.

Z Banky máme doložené aj osídlenie z doby rímskej. Zo zásypovej vrstvy pri kostole sv. Martina pochádza okrajový črep misky rímskej keramiky terry sigillaty (typ Drag. 32), ktorý datujeme do polovice 2. až prvej polovice 3. storočia n. 1. Z Banky z polohy Serbalov údajne pochádza aj rímska vázička so štíhlym hrdlom, baňatým telom a odsadeným dnom Vázička a lampička z doby rímskeja rímska lampička, ktoré do zbierok piešťanského múzea získal Ján Antoš. Predmety by mali pochádzať zo zbierky bývalého majiteľa tehelne a boli získané od pani Weisz-Schmittovej ich nálezové okolnosti však nie sú známe. Obdobie sťahovania národov je v regióne Piešťan doložené len niekoľkými nálezmi. Z nich najvýznamnejšie sú hroby nájdené pri ťažbe hliny v miestnej tehelni v Krakovanoch-Strážach. Koncom 5. a začiatkom 6. storočia n. 1. prenikajú i do tejto časti Považia naši predkovia - príslušníci slovanských kmeňov. Dôkazom sú nálezy keramiky zo žiarových hrobov z Potvoríc. Začiatky včasnoslovanského osídlenia v tejto oblasti spadajú do prelomu 5 a 6. storočia a do 6. a 7. storočia. Do Vázička a lampička z doby rímskej Fragment hudobného nástroja (hlinenej okaríny?) zo žiarového hrobu lužickej kultúry, poloha Za pohostinstvom tohto obdobia môžeme datovať neopevnené osady s keramikou tzv. pražského Fragment hudobného nástroja (hlinenej okaríny) zo žiarového hrobu lužickej kultúry, poloha Za pohostinstvomtypu v katastri obce Pobedim. Koncom 8. storočia vzniklo v Pobedime veľké nížinné hradisko, na ktorom žil knieža alebo veľmož so svojou rodinou, družinou a služobníctvom. Bola tu sústredená remeselná výroba a prebiehal tu domáci i diaľkový obchod. Po zániku hradiska okolo roku 833 sa mocenské stredisko tejto oblasti prenieslo na skalnú výšinu Kostolec nad dnešnou obcou Ducové. Vznikol tu opevnený veľmožský dvorec. V jeho areáli stál i kostolík - rotunda, ktorej stavba sa datuje okolo roku 850. Je to najstaršia známa sakrálna pamiatka v našom regióne. Najbližšie zázemie veľmožského sídla tvorili menšie poľnohospodárske osady v katastroch dnešných obcí Ducové, Hubina, Moravany nad Váhom, Banka.

Staroslovenské a včasnostredoveké osídlenie z 9. až 13. storočia bolo zistené v Banke v polohe Lipina ako aj v intraviláne dnešnej obce. V polohe Lipina sa našiel aj železný nožík s tŕňom a železitá troska a fragmenty keramiky a mazanice. Pravdepodobne ide o objekt železiarskej pece z obdobia včasného stredoveku.
Dominantou obce je kostol sv. Martina, ktorý sa nachádza na terase výbežku pohoria Považskýsúdkovitá nádoba zdobená dvojnásobnou rytou vlnovkou Inovec vybiehajúcom smerom do širokej vážskej nivy. Pod terasou asi 60 m severne od kostola preteká Bananský potok. Pôvodný stredoveký kostol sv. Martina bol jednoloďový s pravouhlým presbytériom a tvoril jadro stredovekého osídlenia Banky. Naznačujú nám to i jednotlivé nálezy. Zatiaľ najstarším známym včasnostredovekým nálezom z intravilánu obce je súdkovitá nádoba zdobená dvojnásobnou rytou vlnovkou, ktorú datujeme do konca 9. - 10. storočia. Presné miesto kde sa našla však nepoznáme. Z exponovaného priestoru pri kostole pochádzajú stredoveké črepy datované do polovice 13. storočia, ktoré sa našli vo výplni obilnej jamy. Jej dno bolo v hĺbke 4,50 m. Súčasťou prikostoIného cintorína rozprestierajúceho sa v minulosti okolo kostola bol kostrový hrob zistený v hĺbke 137 cm. Nepriamym dokladom existencie včasnostredovekého cintorína (z obdobia pred polovicou 13. storočia) je i náhodný nález masívnej striebornej esovitej záušnice, zrejme z rozrušeného hrobu.

V neďalekej polohe Za pohostinstvom sa našli črepy keramiky z 12. - 13. storočia a železná ostroha s prehnutými ramienkami, otvorenými okrúhlymi platničkami a ozubeným kolieskom umiestneným Ostrohav rozpoltenom bodci datovaná do 13. storočia. V priestore porušenom ťažbou hliny boli v roku 1975 zistené a krátkym zisťovacím výskumom preskúmané včasnostredoveke objekty. Štyri z nich identifikoval autor výskumu Alexander Ruttkay ako zvyšky príbytkov - chát, v ktorých boli aj zvyšky ohnísk, resp. pecí s hlinenou kopulou. V ich výplni boli črepy keramiky typickej pre druhú polovicu 11. až prvú polovicu 13. storočia zdobené rytou výzdobou (jednoduchými vlnovkami, špirálovito i vodorovne obiehajúcimi žliabkami, šikmými vrypmi). Podobnú keramiku tu našli počas prieskumov koncom 20. a začiatkom 21. storočia aj pracovníci Balneologického múzea. Ostatné objekty boli sídliskové jamy bližšie neznámej funkcie (azda zásobnice, resp. obilné jamy alebo ťažobné jamy). Zásyp jám obsahoval okrem črepov aj mazanicu, zvieracie kosti a uhlíky. Ďalšie včasnostredoveke objekty tu zistil A. Ruttkay roku 1981 v profiloch úvozových ciest. Črepy z hrncovitých nádob zdobené vodorovnými ryhami mu pomohli pri ich datovaní. Spolu tvorili sídlisko dedinského charakteru, ktoré sa rozprestieralo v okolí kostola sv. Martina. Zánik veľkomoravského štátu nebol taký náhly a katastrofický ako to predpokladali staršie vedecké názory. V tejto i v iných oblastiach Slovenska prežíva štruktúra osídlenia a pozostatky mocensko-správnej a cirkevnej organizácie, ktoré vytvorili základ včasnostredovekého uhorského štátu.


 

Banka v stredoveku

Najstaršia písomná zmienka o hrade Baňa je v kronike bezmenného notára, ktorý podľa všetkého pôsobil v kancelárii uhorského kráľa Bela III. (1172 - 1196). Kroniku napísal po kráľovej smrti približne okolo roku 1210. Anonymova kronika (Gesta Hungarorum) sa zachovala v odpise z tretej štvrtiny 13. storočia. Uvádza, že hrad stál už v čase vpádu nomádskych ugrofínskych kmeňov (Maďarov) do oblasti stredného Dunaja a na územie Slovenska. Keď Maďari dobyli Nitru dôležité staroslovanské centrum v 9. storočí sídlo kniežaťa Pribinu neskoršie súčasť štátneho útvaru, ktorý podľa byzantského cisára Konštantína Porfyrogena tradične nazývame Veľká Morava prišli až k rieke Váh (Wag). V druhej polovici 10. storočia vraj zaujali všetky hrady pri nej. "Ich mená sú až doteraz takéto: Sintava (Stumtey), Hlohovec (Col-goucy), Trenčín /Trusum/, Beckov (Blundus), a Baňa". Kronika je dobové dielo zo začiatku 13. storočia často tendenčné a preto prijímané aj s nedôverou. Menované hrady už v čase písania kroniky existovali. Patrili do považskej obrannej línie západnej hranice Uhorského kráľovstva. Naddunajské územie začiatkom 11. storočia mocensky ovládal poľský knieža Boleslav Chrabrý, ktorý "celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu". Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za uhorského panovníka Štefana I. (1000 - 1038) a dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie územia Slovenska k uhorskému od svojho počiatku mnohonárodnostnému štátu.
Je pravdepodobné, že Baňa mala už v preduhorskom období významnejšie postavenie. Miesto, na ktorom hrad stál sa v odbornej literatúre, ale aj v ľudovej tradícii stotožňuje s dnešným územím Banky i keď nechýbajú ani iné názory o mieste jeho polohy. Český kronikár Kosmas (r. 1125) hrad Baňa stotožnil s Bánovcami nad Bebravou. Podobne uvažoval aj maďarský historik a vydavateľ Anonymovej kroniky (roku 1937) E. Szentpétery. Ďalší maďarský historik B. Homan ho stotožňuje s Banskou Štiavnicou. Uvažovalo sa aj o obci Gáň pri Galante, alebo o niektorom z hradísk poväčšine pochádzajúcich z mladšej doby bronzovej v pohorí Považského Inovca v okolí Banky. Na základe nesprávne pochopenej metácie zeme Záhorec a S terasy z roku 1262 vlastivedný pracovník G. Ethey považoval za sídlo hradu Baňa Veselé. Najnovšie sa uvažuje aj o veľmožskom dvorci na Kostolci pri Ducovom, ktorý zanikol koncom 10. storočia ako o možnom sídle hradu. Lokalita s názvom Banka sa nachádzala aj pri Diviakoch nad Nitricou, o ktorej je prvá zmienka z roku 1332. V listine z roku 1239 sa uvádza, že zem Aňala (časť obce Nesvady) patrila kedysi spoločne hradčanom Szolgagyôru, Bany a Komárna. Lokalizovanie Bane sa javí ohľadom na rozmiestnenie majetkov do Bany v Maďarsku. Koncentrácia pravekého osídlenie, ktoré sa sústreďovalo na území Banky a v jeho okolí, nálezy z obdobia keď bolo súvislé osídlené slovanským resp. staroslovenským obyvateľstvom, ranostredoveké nálezy a písomné pramene poukazujú na skutočnosť, že hrad Baňa stál na území dnešného chotára obce Banka. Predpokladáme, že hrad stál na mieste dnešného pôvodne stredovekého rímskokatolíckeho kostola s patrocíniom sv. Martina, s ktorým sa bežne stretávame už v 11. storočí resp. v jeho okolí nad riekou Váh. Jeho opevnenie – fortifikácia - mohlo pozostávať z valov možno spevnených drevenou komorovou konštrukciou s palisádou a priekopou. Pribytky vedúcej vrstvy mohli predstavovať viacpriestorové zrubové domy a pribytky ostatného obyvateľstva jednoduché jednopriestorové príbytky budované na úrovni terénu alebo mierne za hĺbené. V tom čase tu už mohla stáť aj murovaná rotunda alebo kostolík. Existenciu hradu v tomto priestore by pomohol objasniť archeologický alebo historický výskum.
Jazykovedec Ján Stanislav (1904 - 1977) sídliská z názvom vytvoreným zo slova bán vysvetľuje ako pán, vládca (dux, dominus, princeps) a odvodzuje Fragmenty stredovekej keramiky, doklady osídlenia z mongolsko-tureckého „bajan" (bohatý, lenia obce vo vrcholnom stredoveku majetný). Do maďarčiny prešlo toto slovo podľa neho zo slovanského prostredia a môže mať avarský pôvod. Takéhoto pôvodu je vraj aj názov osady Bánov ležiacej severne od Nových Zámkov alebo mestečka Bán (Bánhida) neďaleko Taty v Maďarsku.
Jazykovedec Šimon Ondruš uvádza, že "báň je miesto, kde sa vyrúbal les, baňa je miesto, kde sa rúbe, seká, láme ruda, uhlie, kamene, soľ". Kým doklady na apelatíva sú zo 16. storočia, Baňa ako toponym na označenie Banskej Štiavnice je doložená už roku 1227. Baňa podobne aj neskorší názov pre Banku (castrum) Banya z roku 1249 má slovenský pôvod. Zaujímavé j e aj zistenie, že u Frankov v 5. - 6. storočí sa kráľovské právo prikazovať, zakazovať a trestať nazývalo "bannus".

Od južných Slovanov prevzali Maďari bánya na označenie kúpeľov, ktoré majú doložené už od konca 16. storočia. Ma rozdiel od slova bánya na označenie bane ktoré je všeobecné a spisovné, bánya na označenie kúpeľov je iba nárečové. Mladšieho a iného pôvodu je používanie slova baňa vo význame guľatej nádoby (1585) a bane ako hrče na strome a kopuli (1786). Banka ako označenie peňažného ústavu prichádza do slovenčiny až v 18.- 19. storočí. Názov obce uhorský polyhistor Matej Bel (1684-1749) odvodzuje od slova baňa pre množstvo lomov na kameň, ktoré sa nachádzali v obci. Od 11. storočia bol hrad Baňa a jeho rozsiahle územie na pravom brehu Váhu siahajúce až na Záhorie a čiastočne aj na ľavom brehu Váhu kráľovským majetkom. Po vpáde moravského údelného kniežaťa Svätopluka do Uhorska, ktorého sa pravdepodobne zúčastnil aj jeho brat Otto II. v roku 1109 bolo vyplienené Považie. Vojsko preniklo až k Nitre ale hrad sa nepodarilo dobyť. So súhlasom kráľa Kolomana I. (1095 - 1116) a ostrihomského arcibiskupa Vavrinca dal opát zoborského benediktínskeho opátstva sv. Hypolita na Zobore pri Nitre Godofrida spísať kláštorné majetky. Ako susedné zeme hradu Baňa sú v tzv. Zoborskej listine z roku 1113 uvedené napríklad Piešťany (Pescan), Kocurice (Cozuran), Trebatice (Trebeta), Krakovany (Craco), Stráže (Spectaculi), Ostrov (Stro), Orvište (Rivvis) atd.
Už v roku 1111 existovali na rieke Váh colnice, patriace pod kompetenciu zoborského kláštora. Neskoršie (1318, 1429) sa mýtna stanica uvádza aj na Banke. Hrad Baňa ležal na trase ktorá prepojovala Nitriansko a Pomoravie. Na trase tejto cesty sa nachádzajú kostoly s patrocíniom sv. Martina pričom väzba svätomartinského patrocínia na prícestné zariadenia (hlavne mýtnice) je v stredoveku jednoznačná. Mýto sa na Banke vyberalo ešte v polovici 17. storočia. Z geografického hľadiska sa značná časť územia hradu Baňa nachádzala na hranici konfínia - územia medzi štátnou hranicou a vnútornou obrannou hranicou. Stará hranica bola zdrojom neustálych sporov. Až zmluva z roku 1332 určila štátnu hranicu medzi Moravou a Uhorskom zhruba na dnešnú podobu a ukončila dlhodobé spory. Hrad Baňa v priebehu 13. storočia vystupuje v mnohých písomných dokumentoch. Do polovice 13. storočia sa uvádza pod názvom Baňa. Neskoršie sa uvádza pod "maďarským" názvom Banya. Z listiny z roku 1226 vieme, že posádku hradu tvorili hradní rytieri (jobagionibus castri Baňa). Usadení boli na okolitých dedinách a ich potomkovia (dedičnosť jobagionátu bola zakotvená v Zlatej bule z roku 1222) príslušníci nižšej šľachty - zemania tam často vlastnili majetky ešte v 18. storočí. Niektoré obce ako napríklad Piešťany (1263) tvorili hospodárske zázemie hradu a hradní jobagióni v nich neboli usadení. Roku 1226 sa na hrade Baňa spomína veliteľská funkcia - maior exercibus. V prvej polovici 13. storočia sa jobagióni s veliteľskými právomocami uvádzajú aj na hradoch Nitra, Sintava, Tekov atď.
V prvej polovici 13. storočia vtrhli do Uhorska Tatári. Na rieke Slanej neďaleko Mohi (dnešné Maďarsko) 11. apríla 1241 porazili uhorské vojsko vedené kráľom Belom IV. (1235 - 1270) a prenikli na Pohronie, ktoré spustošili. Koncom apríla druhý prúd Tatárov postupne plienil Malopoľsko, Sliezsko a Moravu. V okolí Trenčína prenikli na územie Slovenska kde sa spojili s hlavným vojskom Batu chána plieniacim juhozápadné Slovensko. V krajine im odolalo len niekoľko opevnených hradov a miest. Predpokladáme, že medzi hrady čo odolali tatárskemu vpádu patril aj hrad Baňa. Po odchode Tatárov z Uhorska v polovici roku 1242 bolo treba obnoviť spustošenú krajinu. V rámci obnovy sa rozvíjal donačný systém, pričom boli odmeňovaní verní šľachtici a postupne sa tak rozdroboval kráľovský majetok. V priebehu 13. storočia tak nastal aj proces majetkovej diferenciácie medzi jednotlivými vrstvami vládnucej triedy a úpadok nižšej vrstvy feudálnych vlastníkov. Hrad Baňa bol sídlom županstva. V roku 1247 sa na hrade uvádza župan magister Sanin. V súvislosti s úsilím o potvrdenie hraníc novozískaných majetkov zoborskéh opátstva obišiel nitriansky archidiakon na žiadosť kráľa Belu IV. v roku 1249 hranice chotára Radošiny. Istý úsek hranice viedol od miesta kde sa stýkal chotár Behiniec s korytom radošinského potoka priestorom vyznačeným zemnými medzníkmi k chotárnym hraniciam dediny Bzince k trom dubom. Od toho miesta viedla hranica k zaniknutej dedine Belhosť, ktorá hraničila s poddanými hradu Baňa („gue terenet metám cum populis de Banya"), ktorej územie tvorilo západnú hranicu Radošiny. Zaniknutá dedina Belhosť (Belhuzth) sa v literatúre nesprávne zamieňa z dedinou Blesovce. V metačnej listine sa uvádzajú aj skaliská Havran (Solumkw).

Niekedy pred rokom 1251 bola súčasťou rozsiahleho územia hradu Baňa aj dedina Sobotište (Zobodycha), ktorú kráľ Belo IV. daroval komesovi Bašovi a ten ju v roku 1251 predal magistrovi Abovi, synovi Abu. S narušenými, majetkovými pomermi po tatárskom vpáde a postupnou konsolidáciou pomerov má súvis aj spor z roku 1258 medzi jobagiónmi hradu Baňa a zoborským opátstvom. Kráľ Belo IV. poveril nitrianskeho biskupa Vincenta, aby zistil či je sťažnosť oprávnená. Ten vykonal obchôdzku sporného majetku v rozsahu 2 popluží (asi 100 ha) pričom jeho užívanie opát kláštora doložil príslušnou listinou. Zistil, že sťažnosť nie je oprávnená a v práve je zoborské opátstvo. V metácii majetku, ktorý pôvodne patril hradu Baňa sa na území Krakovian ako hranice uvádzajú potoky Dudváh (Dudwag), Holeška (Olesca) a Sípkovec (Chypkow).
V roku 1263 sa hrad Baňa (castri Baňa) spomína v súvislosti s darovaním majetkov Debreta, Lubov, Horná Streda, Potvorice a Nové Mesto nad Váhom, ktoré kráľ Belo IV. daroval benediktínskemu kláštoru sv. Martina na Panónskej hore. Zaniknutú dedinu Debretu môžeme lokalizovať do južnej časti chotára súčasných Piešťan a zaniknutú dedinu Lubov do priestoru severne od mesta. Z listiny vyplýva, že Piešťany v tom čase patrili do majetkovej sféry hradu. Hrad Baňa (castri de Baňa) sa uvádza aj v ďalšej listine z roku 1263 kde je zaznamenaná obchôdzka hraníc dediny Lubov a Debreta, ktorú na podnet kráľa vykonal nitriansky župan Erney Ďalšie revízie hraníc v tomto priestore boli vykonané na príkaz Belovej manželky Márie v roku 1264.
Za najstarší písomný doklad existencie dediny Banky sa v staršej ale aj v novšej odbornej literatúre považovala donácia kráľa Bela IV. na zeme Záhorec (Zahurch) a Šterusy (Cheterach) z roku 1262. Majetky daroval kráľ komesovi Zochudovi (Zočudovi) a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi, synom Konta (Kunta). Vymedzenie darovaného majetku - Šterús sa začína pri dedine Lančár (villa Kuerencher) pokračuje ku Kočínskemu potoku (fluvium Kochyn) odtiaľ k chotára obce Rakovice (villa Rakoych), odtiaľ k Steraskému potoku (fluvium Cheterach), odtiaľ k chotára Boroviec (terra ville Brey), odtiaľ k chotára dediny Banka (terra ville Banán) a odtiaľ k potoku Záhorec (fluvium Zahorch). Územím sa zaoberá aj listina, ktorá vznikla krátko po roku 1262 a je zjavne falošná. V roku 1270 kráľ Štefan I. (1270 - 1272) listinu potvrdil a preto ju môžeme brať ako hodnoverný doklad. Územie Záhorca sa nachádzalo západne od Vŕbového a vymedzenie jeho chotára začína od dediny Holeška (terra ville Olesca), ktorá je dnes súčasťou Prašníka. V metácii sa uvádza aj vrch Klenová (mons Clyoa) a dedina Brezová pod Bradlom (Brizava).

Zaniknutá stredoveká dedina Banka (Banán) sa dnes nachádza v chotári obce Borovce v hone Baňa (Bane Háje, Na Banách). K tomuto miestu sa viaže aj spor z roku 1766, ktorý vznikol pri pasení dobytka vrbovského zemana Juraj a Nezbuda s borovským zemanom Jurajom Betalanfim. V zápisnici napísanej po latinsky sú výpovede svedkov zaznamenané po slovensky. Uvedená lokalita sa spomína ako „whagy Borowskem, Banye recsenem". Vyskytli sa aj snahy stotožniť lokalitu „terra ville Banán" s dnešným Vŕbovým. Skutočnosť, ktorá vyplýva z metácie je taká, že ide o zaniknutú stredovekú dedinu, ktorú nemožno stotožniť s dnešnou Bankou ani s Vŕbovým. V druhej polovici 13. storočia hrad Baňa začal strácať svoj strategický význam a jeho majetky sa postupne dostávali do šľachtických rúk. Súviselo to so zmenou na vnútornej obrannej hranici na rieke Váh. Na rozsiahlom území, ktoré pôvodne patrilo hradu Baňa boli vybudované hrady Branč, Dobrá Voda, Čachtice a Tematín (1270). Kamenné hrady boli často vybudované na miestach staršieho opevnenia. V roku 1279 sa uvádza posledný známy župan hradu Baňa Matúš. Vo funkcii županov často vystupovali príslušníci šľachtického rodu z Ludaníc - Ludanickovci (de genere Ludan). Už v polovici 13. storočia bol rod rozdelený na osem samostatných vetiev. V roku 1283 príslušník Bohumírovej vetvy syn Sobeslav predal získané majetky v Ludaniciach, Banke a Chrenovej príslušníkovi druhej vetvy ludanickovcov Vítkovi. V roku 1292 kráľ Ondrej III. (1290 -1301), ktorým v Uhorsku vymrela dynastia Arpádovcov, povýšil do šľachtického stavu viacerých poddaných hradu Baňa. V listine sa uvádza, že hrad ležal pri rieke Váh.
Už za života Ondreja III. sa v Uhorsku prejavovala nespokojnosť šľachticov s ústrednou panovníckou mocou a po jeho smrti prepukli boje o nástupníctvo na uhorský trón. Na západnom Slovensku si v tom čase upevnil moc Matúš Cak Trenčiansky (okolo 1260 - 1321), ktorého územie sa ešte aj po jeho smrti nazývalo „terra Mathei", „zem Matúšova". Svoje majetky rozširoval na úkor susedov a cirkvi. Piešťany, ktoré sa v roku 1263 uvádzajú ako majetok hradu Baňa, boli v tom čase vlastníctvom Ugrina, Petra, Lamperta a Ladislava z Bíne synov Kazimíra z rodu Hunt-Poznanovcov. Ich majetku sa zmocnil Matúš Cák. V roku 1299 kráľ Ondrej III. vrátil násilím zaujaté majetky synom Kazimíra, medzi nimi sa spomína aj hrad Čachtice a hrad Piešťany (castrum Pekchen). Pravdepodobne v tom čase sa starý hrad Baňa chápal ako súčasť Piešťan. Po smrti kráľa sa Matúš Cák opäť zmocnil majetkov synov Kazimíra.
V roku 1301 bol v Ostrihome korunovaný za uhorského kráľa Karol Róbert z Anjou ako Karol L (1301 - 1342). Časť nespokojnej šľachty sa však rozhodla pre vlastného kandidáta syna českého a poľského kráľa. Ten bol v roku 1301 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa ako Ladislav V. V roku 1304 bol donútený Uhorsko opustiť. Matúš Cák si upevnil svoju pozíciu a kráľ Ladislav V. mu za jeho podporu daroval Nitriansku a neskoršie aj Trenčiansku župu. Uhorsko malo v tom čase dvoch korunovaných kráľov a Matúš Cák začal podporovať kráľa Karola L Na jeho úkor, na úkorniekdajších šľachtických spoločníkov a cirkvi naďalej rozširoval svoje majetky. V roku 1310 ho kráľ Karol L zbavil palatínskej hodnosti. V roku 1311 keď zaútočil na Budín sídlo kráľa ho pápežský legát kardinál Gentilis exkomunikoval z cirkvi. V roku 1312 sa Baňa spomína v súvislosti s platením desiatkov ostrihomskému arcibiskupstvu.
V roku 1317 vojsko Matúša Cáka vedené magistrom Šimonom, synom Michala z rodu Kačic dobylo Nitriansky hrad. Nitrianskeho biskupa Jána III. z diecézy vyhnali. Z listiny napísanej v roku 1318 sa dozvedáme, že biskup na Matúša Cáka uvrhol kliatbu za všetky krivdy napáchané na ňom a j eho majetku. Konštatuje, že len na mýtach mu každý rok spôsobil škodu 200 hrivien. Medzi miestami kde sa vyberalo mýto sa uvádza aj Banka. Po Matúšovej smrti jeho majetky postupne obsadilo kráľovské vojsko. Časť majetkov si kráľ ponechal a časť daroval svojim prívržencom ako odmenu za vernosť a náhradu za utrpené škody a príkoria. V súpise desiatkov pápežských kolektorov z rokov 1332-1337 sa na Banke spomína kostol sv. Martina a farár Benedikt, ktorý zaplatil pápežským decimátorom 3 groše pápežského desiatku. Išlo o malú faru, ktorej príjem bol viazaný na určitý pozemkový majetok, naturalie od farníkov a fundacie. Jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20 - 22 obyvateľov. Z demografického hľadiska išlo o faru so 60 - 66 obyvateľmi. Už v roku 1183 kráľ Belo III. dal do užívania nitrianskym biskupom desiatok a mýto v bližšie neurčenej Bane, nie je však isté či išlo o dnešnú Banku. V tom čase mohla pri hrade Baňa existovať aj dedina Banka.
Zem hradu Baňa (terre castri Banya) sa uvádza v listine z roku 1335 v súvislosti s majetkami Tomáša Rúfusa (Ryšavého) kastelána hradov Branč, Cachtice a Holíč a jeho brata Mikuláša ktoré sa nachádzali na Považí. Ich potomkovia neskoršie používali šľachtický predikát Apponyi de Nagy Appony. Prvá písomná správa o dedine Banka pochádza z roku 1348 keď kráľ Ľudovít L (1342 - 1382) daroval hrad Tematín (Themety) a panstvo Mikulášovi (? - 1367) synovi Vavrinca, po ktorom bol nazývaný aj Slovák (Toth). Neskoršie dostal prímenie Kont. Pochádzal zo Slovenska a patril medzi významných uhorských hodnostárov. Bol kráľovským pivničiarom, tekovským županom a neskoršie sa stal sedmohradským vojvodom a palatínom. V darovacej listine napísanej po latinsky a vystavenej 14. augusta 1348 sú spomenuté všetky obce patriace k hradu: Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Hárka), Hrádok (Harstnuk), Mošovce (Mosoch) a Ratnovce (Ratun).
Nové majetky krátko po obdržaní Tematína Mikuláš rozšíril aj o susedné panstvo Hlohovec. Po jeho smrti majetky zdedil jeho syn Mikuláš so šľachtickým predikátom z Ujlaku. Jeho potomkovia vlastnili tematínske panstvo až do vymretia rodu v roku 1524. Z 15. až 16. storočia sa nám o obciach tematínskeho panstva zachovalo len veľmi málo správ. V roku 1395 sa dedina Banka (villa Banya) spomína pri spore zoborského opáta Henrika s vdovou po palatínovi Mikulášovi Konto vi Klárou a jej potomkami pre vyrubovanie stromov v chotári Radošiny poddanými z Banky a Moravian. Aby sa v budúcnosti predišlo podobným sporom pred nitrianskou kapitulou ako hodnoverným miestom bola spísaná dohoda o vytýčení spoločných hraníc. Spoločná hranica Radošiny, Banky a Moravian končila na veľkom vrchu zvanom Blatnický vrch (Sarfeuhege). Majetok zoborského opátstva prešiel na Nitrianske biskupstvo a Nitriansku kapitulu definitívne v roku 1468. Priebeh hranice bol znova vytýčený na žiadosť nitrianskych biskupov u kráľa Vladislava II. (1490- 1516) vroku 1498. Jej priebeh sa zhoduje s metáciou z roku 1398.

V roku 1406 sa Banka (Banya) spomína v súvislosti s majetkom Ratnovce (Rathon), ktoré ležali pri veľkej ceste (via magna), ktorá viedla z Hlohovca do Banky. Úrodné a bohaté Považie bolo v minulosti miestom, kde sa odohral nejeden vojenský konflikt. V 15. storočí cez toto územie prechádzali husitské a neskoršie bratrícke výpravy a rabovali okolie. V roku 1431 priamo cez Banku prechádzali táboriti, ktorí pre spálený most pri Hlohovci nemohli prejsť na druhú stranu Váhu. Zemepán Tematína a Hlohovca Mikuláš Ujlaky (? - 1477) patril medzi stúpencov kráľa Žigmunda Luxemburského (1385 - 1437) a bol rozhodným odporcom husitov.
Po smrti Žigmunda a nečakanom skone jeho následníka a zaťa Albrechta Habsburského (1439) si nároky na uhorský trón robilo niekoľko záujemcov. Vdova po Albrechto-vi Alžbeta aby podporila nároky svojho syna Ladislava neskoršieho kráľa Ladislava V. zvaného Pohrobok (1440/1453 - 1457) proti poľskému kráľovi Vladislavovi I. Jagelovskému najala českých žoldnierov vedených Jánom Smikovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Rozbroje v krajine sa stupňovali aj po smrti Vladislava L Varenčíka (1444) na bojisku s Turkami, čo využili bratríci a v roku 1451 vtrhli do Uhorska. Dohodnutý mier s bratríkmi a odstúpenia pevnosti v Krupej stál Nitriansku župu 450 zlatých. Na vyplatenie tejto sumy sa museli zložiť jednotlivé obce. Banka mala v tom čase 6 port. O niečo väčšia bola Hubina, v ktorej bolo zaznamenaných 9 port a Moravany s 15 portami. Piešťany mali v tom čase 52 port. V roku 1453 kráľ Ladislav V. Pohrobok obnovil donáciu na majetky, ktoré predtým patrili jeho predkom Mikulášovi Ujlakymu. Medzi obcami tematínskeho panstva sa uvádza aj Banka. V roku 1461 bratríci znova prichádzajú na Považie a opevňujú sa pri Sv. Petre a Veľkých Kostoľanoch. V roku 1467 vojsko kráľa Mateja I. zvaného Korvín (1458 - 1490) zničilo posledný oporný bod bratríkov na Slovensku tábor vo Veľkých Kostoľanoch. Na boji sa zúčastnil aj majiteľ tematínskeho a hlohoveckého panstva Mikuláš Ujlaky.
V roku 1524 zomrel bez potomkov posledný príslušník rodu Vavrinec Ujlaky a jeho majetky pripadli kráľovskej korune. V roku 1524 (20. júla) kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) dal hrad Tematín s okolitými obcami do zálohu grófovi Alexejovi Turzovi (1490 - 1543) synovi bohatého podnikateľa Jána Turzu pôvodom z Betlanoviec na Spiši za 25 000 zlatých. K panstvu v tom čase patrili nasledujúce mestečka a dediny: Bojná (Payna), Piešťany (Pesthyen), Hrádok (Radnok), Modrová (Naghmodro), Modrovka (Kismodro), Horná Streda (Zardehel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hôrka (Horká), Stará Lehota (Olehota), Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany (Morwany). Kráľ nutne potreboval peniaze na obranu krajiny pred tureckým útokom a v Alexejovi Turzovi zároveň získal oddaného spojenca.


 

Banka v novoveku

Dňa 29. augusta 1526 osmanské vojsko vedené sultánom Solimanom II. v bitke pri Moháči porazilo uhorskú armádu. Porážka uhorského vojska, v ktorej pri úteku z bojiska zahynul aj kráľ Ľudovít II. bola dôsledkom krízy, do ktorej sa Uhorsko dostalo po potlačení povstania Juraja Dóžu (1514) a po prepuknutí stavovskej anarchie. Stretnutiu nepriamo predchádzali aj udalosti z roku 1389, keď v bitke na Košovom poli Turci porazili Srbov a Uhorsko sa tak stalo priamym susedom Osmanskej ríše. Zhromaždené vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského do boja pri Moháči nezasiahlo. Po odchode osmanských vojsk z Uhorska, bol Ján Zápoľský na podnet časti uhorskej šľachty 11. novembra 1526 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa. Ale už 7. novembra bol za kráľa korunovaný aj protikandidát, rakúske knieža Ferdinand Habsburský, brat kráľovnej Márie, vdovy po Ľudovítovi II.
Snaha Jána Zápoľského zabezpečiť si moc v krajine, ho viedla k zloženiu holdu Solimanovi II., ktorý na jeho prosbu o podporu pritiahol s armádou do Uhorska. V roku 1530 Ján Zápoľský neuvážene požiadal o podporu semederevského bega Mehmeda. Pri postupe jeho vojsk osmanskí Turci prvýkrát prenikli na naše územie. Naivná predstava, že budú škodiť len prívržencom Ferdinanda II. bola vystriedaná krutou realitou. Výsledkom plienenia, ktoré trvalo len niekoľko dní (od 26. do 30. septembra) bolo spustošenie Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej župy. Po tomto vpáde ostalo na niektorých miestach Slovenska len 15 - 20 % pôvodného obyvateľstva. Zničené a vyrabované boli aj obce a mestečká na Považí, ktoré patrili vernému prívržencovi Ferdinanda II. Alexejovi Turzovi. Následkom tejto udalosti bol úpadok hospodárskeho a spoločenského života najmä poddaného ľudu, ktorý postihol aj obyvateľov Banky. Vypálené boli aj ďalšie obce ako Jalšové, Ratnovce, Moravany nad Váhom, Modrová a iné. V roku 1531 zdanili na Banke lenjednuportu. Základnou daňovou jednotkou za feudalizmu bola porta - brána. Jej rozsah sa v priebehu času menil. Zväčša sa do porty započítavali 4 poddaní s dvojzáprahom, alebo 8 s jednozáprahom, alebo 16, ktorí záprah nevlastnili. Od 14. storočia sa znaky majetkovej diferenciácie prejavujú aj v dedinskom roľníckom prostredí. Existovali rozdiely vyplývajúce zo sociálneho postavenia a majetkových pomerov medzi sedliakom (colonus), želiarom (inguilinus) a podželiarom (subinguilinus).
Prvá hodnoverná správa o kúpeľoch v Piešťanoch sa nachádza v spise Juraja Wernhera „De admirandis Hungariae hypomnemation" (O podivuhodných vodách Uhorska) vydanom v Bazileji v roku 1549. Liečivé účinky tunajších termálnych prameňov však boli istotne známe už skôr. Kúpeľné budovy tu až do záveru 18. storočia nestáli a kúpanie prebiehalo v jamách alebo priamo vo Váhu, ktorý často menil miesto a tak sa termálne pramene niekedy ocitli aj na strane Banky. Takúto situáciu v prvej polovici 18. storočia spomína lekár Justus Ján Torkos (1699 - 1770), ktorého zaujali termálne vody a kúpele v Piešťanoch. V knihe „Schediasma de thermis Pôstheniensibus" (O piešťanských kúpeľoch) vydanej v roku 1745 píše: „V susedstve tohto mestečka (Piešťany) je na tejto strane Váhu obec Teplice a na druhej strane Banka. Hoci samo mestečko môže veľmi pohodlne ubytovať hosťov, návštevníci kúpeľov sa ubytúvajú aj v týchto obciach, pretože rieka Váh umožňuje kúpať sa raz na jednej, inokedy na druhej strane". Vhodné prírodné a klimatické podmienky predurčovali územie Banky už v minulosti na pestovanie viniča. Od druhej polovice 16. storočia až do druhej polovice 17. storočia poznáme niektoré údaje o produkcii vína na Banke uvádzané v okovoch (1 okov — 54,3 litra):

Rok Počet okovov
1569 27
1588 12
1592 11
1607 20
1672 72
1676 6
1681 18
1688 18

Pomerne nízka produkcia vína na našom území v 16. a 17. storočí je výsledkom dlhoročných vojen keď bola spustošená značná časť krajiny ale aj perenospórou - chorobou viniča. Pozitívnejší hospodársky rozvoj, ktorý sa odrazil aj v produkcii vína nastal až po roku 1711. V druhej polovici 17. storočia vlastnili na Banke vinice rôznej rozlohy títo poddaní grófa Adama Forgáča:
Gabriel Dubovský, Martin Kalnický, Michal Kabát, Andrej Haško, Michal Mlynár, Michal Lackovič, Andrej Hradišnič, Tomáš Halas, Katarína Fodorka, Adam Rusnák, Matej Melichorovič, Ján Hanus, Ján Sziládi, Juraj Gergel, Ján Vanovič, Štefan Vanovič, Ján Valach, Ján Dubovský a Juraj Hubinský.
V chotári Ratnoviec vlastnil vinicu o rozlohe 8,25 meríc Michal Masár a v chotári Radošiny vlastnil vinicu Matej Solnica. Medzi slobodníkov (libertínov) vlastniacich vinicu patril Ján Sluka a Katarína Holkovičová inak Sluková. Vinice sa v chotári Banky nachádzali v honoch: Na Predhorí (Ratnovskom), Prostrednej hore, Teplej hore, Novej hore nazývanej aj Vápencová, Starej hore a Jazvečej hore. Niektorí poddaní (napríklad Martin Poliak a Ján Masár) užívali ornú pôdu z opustených viníc, z ktorých boli povinní odviesť zemepánovi ôsmu čiastku. Od vinohradov sa odvádzali poplatky, tzv. horné, ktoré neboli závislé na úrode ale odvádzali sa podľa rozlohy vinohradov. Horné sa odvádzalo v naturáliách (víno, koláč) alebo v peniazoch. Cudzí prenájomcovia vinohradov odvádzali z celej osminy vedro vína, kapúňa a jeden koláč alebo poplatok 6 denárov. Na Banke sa v polovici 16. storočia spomínajú dve pivnice na víno. Jedna patrila pánovi Gašparovi Hôlgy a nachádzala sa pod vŕškom, na ktorom bol postavený dom kúria pána grófa. Druhá nazývaná stará pivnica bola v polovici obce pri potoku. V týchto pivniciach sa čapovalo a odpredávalo zemepánovo víno od sviatku sv. Juraja (24. apríl) po sviatok sv. Michala (29. september). Poddaným bolo povolené dorobiť si vlastné víno ktoré mohli aj predávať. Vo viniciach sa zbieralo aj ovocie, ktoré sa vysušilo a odovzdávalo zemepánovi. V roku 1720 sa na Banke uvádza 78 kopáčov vinohradov. V priebehu 17. storočia užívali Piešťanci vinohrady na území Banky. Začiatkom 18. storočia podľa súpisu dávok na hlohoveckom panstve z roku 1721 boli spustnuté vinohrady premenené na ornú pôdu.

Vínne pivnice v Banke, začiatkom 20. storočia

Poľnohospodárstvo bolo založené na princípe trojpoľného hospodárenia (1. rok: ozimina - jarina - úhor; 2. rok: jarina - úhor - ozimina; 3. rok: úhor - ozimina - jarina). Polia sa obrábali pomocou kráv a volov. Siala sa najmä raž, pšenica a ovos. Z okopanín sa pestovala repa, na konci 18. storočia zemiaky a neskoršie aj kukurica. Pestovala sa tiež šošovica, fazuľa, hrach a mak. Z priemyselných plodín sa pestovalo konope, používané na výrobu plátna. Vymlátené obilie sa uschovávalo do obilných jám. Začiatkom 16. storočia (okolo roku 1516) bola fara v Banke vyňatá spod právomoci archidiakona a priamo podriadená biskupovi.
V roku 1560 na základe nariadenia arcibiskupa Mikuláša Oláha sídliaceho v Trnave sa uskutočnila vizitácia fár ostrihomského arcibiskupstva. Vizitátor Michal Szegedi v Banke zistil, že fara nemá viac rokov farára pričom pastoráciu vykonávali susední farári.
V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 - 1573 sa uvádza, že Banka spolu z ďalšími obcami platila poplatok 150 zlatých. V roku 1571 obec vystupuje aj pod názvom Baneczka. V portálnom súpise z roku 1576 vystupuje obec pod dnešným názvom Banka. V obci boli v tom čase zdanené 4 sedliacke porty, 8 želiarskych port a jedna pastierska porta.

V archíve Nitrianskeho biskupstva v telegdyovskom urbári je uložená metácia - vymedzenie hraníc Radošiny z roku 1585. V metácii sa uvádza, že chotárna hranica viedla cez cestu Nassip, blízko Banky. Názov cesty Nassip, odvodený od zvýšeného terénu sa uvádza aj v ďalšej metácii z roku 1626. Chotárne hranice medzi Bankom, Moravanmi nad Váhom a Radošinou boli príčinou sporu, ktorý sa ťahal od konca 17. storočia ešte aj v 18. a 19. storočí. V roku 1596 po smrti vnučky Alexeja Turzu Anny Salmovej a jej manžela Jána Septima z Lichtenštejna preberá hrad Tematín s celým panstvom, ktorého súčasťou bola aj Banka mladšia vetva Turzovcov. Pretože kráľovská komora sa ich nárokmi cítila poškodená iniciovala mimoriadny súd, o dedičstvo. Aj napriek výzve panovníka aby Turzovci vrátili neprávom zabraté majetky sa tak nestalo. V roku 1598 dostal všetky majetky Stanislav Turzo (1576 - 1625), ktorý si ich rozdelil s bratmi Mikulášom a Krištofom. Zlá finančná situácia ich však prinútila dať do zálohu hrad Tematín s celým panstvom za pôžičku 48 000 zlatých grófovi Waichardovi Salmovi. Po smrti Mikuláša (1609) a Krištofa (1614) Stanislav Turzo vyplatením záložnej sumy vymenil hrad Tematín a panstvo zo zálohu.
V rokoch 1597 - 1602 sa na Banke uvádzajú niektoré majetkové podiely, ktoré patrili Waichardovi Salmovi obec však v tom čase patrila hlohoveckému panstvu, ktorého majiteľom bol Stanislav Turzo. Dozvedáme sa to zo súdneho procesu z roku 1590 keď si nárok na majetky uplatňuje oravský župan Juraj Turzo pochádzajúci z mladšej turzovskej vetvy. K hlohoveckému panstvu v tom čase ale aj neskôr patrili mestečká a dediny: Nový a Starý Hlohovec, Cerveník, Piešťany s kúpeľmi, Veľké Zálužie, Dvorníky, Bojnicky, Pusté Sady, Kľačany, Pastuchov, Tekoľdany, Drahovce, Madunice, Horná Streda, Jalšové a Banka. Stanislav Turzo zomrel v roku 1625. V roku 1636 zomrel bez potomkov jeho syn spišský župan Michal. Turzovský rod ním vymrel po meči a ich majetky, ktorých hodnota sa odhadovala na dva milióny zlatých zabrala kráľovská komora.
Napäté vzťahy medzi habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou sa znova vyostrili v roku 1593 a vyústili do vojny, ktorá s prestávkami trvala pätnásť rokov. V roku 1599 zažilo juhozápadné Slovensko ďalší ničivý vpád, keď ho spustošili oddiely krymských Tatárov pozvaných osmanským veľkovezírom Ibrahimom. Tieto udalosti sa priamo dotkli aj Banky a tragicky Piešťan a kúpeľov (Thermae Peisteinensis), ktoré od začiatku 17. storočia tvorili samostatnú sídelnú jednotku osadu Teplice ako to dokladá urbár hloho-veckého panstva z roku 1617.
V kronike uhorského historika Mikuláša Ištvánfiho „Historiarum de rébus Ungaricis..." vydanej v Kolíne nad Rýnom v roku 1622 sa o týchto udalostiach píše:
„Do týchto kúpeľov (Piešťany) prišiel v neskorej jeseni veľký počet chorých a zdravých ľudí. Prekvapil ich tu náhly, nečakaný nájazd nepriateľov, ktorí prešli rieku (Váh) po drevenom kolovom moste. Tých ktorých pre telesnú slabosť nemohli odvliecť, pobili ostatných odvliekli do krutého otroctva. Od Piešťan sa nepriateľ prehnal po brehoch Váhu až po bránu mestečka Beckova a krvavými vraždami sa vybúril na tých, čo mu prišli do cesty. Vypálil Borovce a odvliekol do zajatia zemianske ženy a deti, Jána Baloga a Pavla Vizkeletiho. Potom zamieril na Nádašdyho majetky, t.j. Kostoľany, Vŕbové a iné mestečká a dediny, ktoré tiež vypálil a odvliekol z nich veľký počet obyvateľstva, ťažko pritom odhadnúť, aký bol počet nešťastných a úbohých ľudí, ktorých buď zabili, alebo zajali. Povrávalo sa, že ich nebolo menej než desaťtisíce. Mnohí však vyhlasovali, že ich bolo oveľa viac."
V portálnych súpisoch zdanených domov v Nitrianskej stolici sa po osmanskom vpáde zaznamenal ich pokles. Kolísanie počtu domov v jednotlivých rokoch v niektorých obciach možno vysvetliť aj trojročnou úľavou platenia štátnej dane za nové domy. Pre porovnanie uvádzame údaje o počte domov na Banke a niektorých okolitých obciach pred osmanským vpádom a po ňom :

 

Obec (mesto) 1598 1600 1601
Banka 48 42 32
Hubina 34 29 23
Moravany nad Váhom 48 42 32
Piešťany 144 vypálené vypálené
Piešťany - kúpele 12 vypálené vypálené

 

Je pravdepodobné, že pri pustošení Považia krymskými Tatármi v roku 1599 bol poškodený - vypálený aj kostol zasvätený sv. Martinovi na Banke. V roku 1600 kostol opravili a kostolnú loď znovu zaklenuli renesančnou klenbou. Areál kostola ohradili a opevnili kamenným múrom, ktorý bol zbúraný pri prístavbe nového kostola v roku 1931. Pôvodný renesančný kamenný portál vstupuje dnes vstavaný do nového múru pred priečelím starého kostola. Do múru je zamurovaných aj niekoľko náhrobných tabúl s latinskými nápismi datovaných rokmi 1616 a 1630. Pochádzajú z obdobia keď kostol používali evanjelici.

Už v roku 1523 bol uhorský snem nútený vydať nariadenia ako postupovať proti novému náboženskému prúdu prichádzajúcemu z Nemecka - reformácii. Medzi prívržencov a šíriteľov reformácie patrila v tom čase aj manželka kráľa Ľudovíta II., Mária a časť meštianstva. Šírenie reformácie bolo výhodné aj pre šľachtu, ktorá si prestávala plniť patronátne povinnosti a svoje majetky rozširovala aj o cirkevné majetky. Proces vytvárania samostatnej evanjelickej cirkvi a úplná odluka od rímskokatolíckej cirkvi sa na Slovensku zavŕšila na Žilinskej synode v roku 1610 a v roku 1614 na synode v Spišskom Podhradí. V Piešťanoch, do ktorých ako do filie neskoršie patrili kúpeľná osada Teplice a Banka, sa prvý evanjelický kazateľ Ján Vranka uvádza v roku 1581. Je pravdepodobné, že evanjelici boli v Piešťanoch už skôr. Od roku 1604 patrili do čachtického seniorátu. Medzi stúpencov reformácie patrili v tom čase majitelia tematínskeho panstva Turzovci a v prvej polovici 17. storočia aj Forgáčovci. Poddaní boli nútení prestupovať na inú vieru podľa často uplatňovanej zásady „Cuis regio, illius religio", t. j. „Koho je panstvo, toho je náboženstvo".
Neúplné zachovaný latinský nápis z roku 1637 zamurovaný v múre kostolnej ohrady sa pravdepodobne vzťahuje na opravu alebo prestavbu kostola, ktorý v tom čase užívali na Banke evanjelici, uvádzame jeho preklad:

TENTO POMNÍK BOL CELKOM DOKONČENÝ ROKU 1637 ZA CTIHODNÉHO PÁNA RAPHO PARLAGIO, FARÁRA, PREDSTAVITEĽA FARSKÉHO CHRÁMU SLUKU. ZA SUDCOV PÁNA JURAJA VALACHOVIČA A ŠTEFANA HOLLÉHO ZA KOSTOLNÍKOV JÁNA, FEDORA (THEODORA) A JURAJA KANCHO (ČO).

V nápise sa uvádza aj meno piešťanského evanjelického kazateľa Rafaela Parlagiho, ktorý úrad vykonával v rokoch 1635-1637. K šľachtickej rodine Slukovcov sa vzťahujú niektoré zamurované náhrobné kamene ako aj nápis na náhrobnej doske v ohradenom areáli kostola z roku 1707 a nápis na kríži pri kostole z roku 1779. V tom čase sa však Slukovci už rekatolizovali. Do šľachtického stavu bol cisárom Rudolfom I. dňa 29. marca 1602 povýšený ich predok Beňadik Sluka (Szluka) a jeho deti Juraj, Matej, Andrej, Štefan, Pavla a Katarína. Majetky na Banke získal Beňadik Sluka od Stanislavu Turzu a v roku 1633 boli potvrdené aj jeho potomkom.
V roku 1611 čachtický seniorát vizitoval senior Izák Abrahamides. Vo vizitách uvádza aj údaje k fílii Banka. Stručne popisuje inventár kostola, pozemkový majetok a cirkevné dôchodky vyplácané v naturáliách a peniazoch. Spomína aj dôchodky rektora evanjelickej školy v Piešťanoch. Kostol na Banke bol evanjelikom definitívne odňatý, niekedy po roku 1647 kedy v rámci nastupujúcej rekatolizácie zaniká v obci aj evanjelický zbor a. v.
V roku 1639 získal hlohovecké panstvo od kráľovskej komory gróf Adam Forgáč (1601 -1681)a to za zásluhy a vernosť kráľovi počas povstania sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena v rokoch 1619 - 1626. V urbári hlohoveckého panstva z roku 1642 sa Banka neuvádza. K panstvu v tom čase nepatrili ani Dvorníky, Drahovce, Kľačany a Piešťany. Predchádzajúci majitelia ich dali do zálohu odkiaľ ich vykúpil Imrich Berčéni a vdova po Adamovi Turzovi Alžbeta, ktorej druhým manželom bol Adam Forgáč.
V roku 1656 bola Banka rozdelená na dva majetkové diely. Jednu časť vlastnil Adam Forgáč. Neskoršie ju mala v zálohu vdova po Mikulášovi Brunšvikovi. Jeho brat Šimon Forgáč svoj podiel zálohoval v roku 1697 Františkovi Benickému. Neskoršie pre účasť Šimona Forgáča v povstaní Františka Rákociho v rokoch 1703 - 1711 boli všetky jeho majetky skonfiškované a medzi nimi aj jeho majetkový diel v Banke.
Hospodársky a sociálny vývoj Banky v 17. storočí môžeme sledovať v urbaroch hlohoveckého panstva z rokov 1607, 1610, 1613, 1617 a 1661. V urbaroch sa neuvádzajú majetkové deľby medzi jednotlivými spolumajiteľmi panstva a niekedy ide len o popis majetku patriaceho jednému zo spolumajiteľov. Urbáre boli zostavované úradníkmi panstva ako praktická pomôcka pre evidenciu majetkového stavu, kontrolu jeho výnosov a vyberania predpísaných poplatkov od poddaných.

V minulosti bola Banka úzko spätá s piešťanskými termálnymi prameňmi. Váh často menil miesto, a tak sa termálne pramene niekedy ocitli na strane obce. Takáto situácia, ktorá nepretržite trvala 60 rokov nastala v 17. storočí. V svojom cestopise „A Brief Account of some Travels in Hungaria, Servia, Bulgaria etc." vydanom v Londýne v roku 1673 ju popisuje anglický lekár a cestovateľ Edward Brown (1644 - 1708). Na Banke sa zastavil pri pätnástich horúcich prameňoch. Bolo to 18. marca 1669 ale v kúpacích jamach boli ženy a deti a vraj aj jeho kočiš sa v noci vyzliekol do nahá a skočil do takejto jamy. On sám vraj nemal odvahu.
V roku 1661 sa na Banke uvádza správca kúpeľov (curator ther.) Štefan Radovič. S kúpeľníctvom súvisí aj ránhojič púšťajúci na Banke krv.

 

V roku 1642 vydal tlačou český exulant po Bielej Hore (1621) Adam Trajan Bešeňovský (1586 - ?) latinsky písanú oslavnú báseň „Saluberrimae pistiniensis thermae" (Uzdravujúce piešťanské kúpele). Autor v tom čase pôsobil ako evanjelický kazateľ v neďalekých Drahovciach a veľmi dobre poznal Piešťany a okolie. V básni opisuje prírodu Banky i keď obec priamo nespomína. Píše o výbornom kameni, ktorý je vhodný „na rôzne ciele, vozia ho aj v iný kraj, vraj v Uhorsku takýto kameň nemožno hocikde nájsť".

V urbári Banky z roku 1661 sa uvádza priezvisko Kamenár a konštatuje sa, že sú tam tiež kameňolomy pri rieke Váhu, z ktorých odvádzajú tí, čo ich využívajú a z nich ťažia, každoročne zemepánovi 70 denárov. V Piešťanoch sa v druhej polovici 17. storočia uvádza kamenár Bernard Giullini, ktorý v rokoch 1659-1664 pracoval na hrade Červený Kameň. Kameň vyťažený v lomoch na Banke bol začiatkom 18. storočia použitý aj pri stavebných prácach v kamaldulskom kláštore na Zobore pri Nitre založenom v roku 1691. Z korešpodencie vedenej medzi poddanými obcami a kráľovským mestom Trnava poznáme list napísaný v Banke 14. mája 1657. V liste Andrej Szeleôcz, pisár pána Žibrika, žiada trnavského richtára, aby vypočul svedkov vo veci Žibrikovho poddaného, ktorý je v Trnave vo väzení pre podozrenie z krádeže.
V minulosti sa nezregulovaná rieka Váh často vylievala. Povodeň postihla obec napríklad v roku 1602 a v roku 1656. I keď intravilán obce na svahu nebol bezprostredne ohrozený, rozvodnená rieka často ničila úrodu na poliach a lúkách v inundácii Váhu. Napríklad v roku 1661 sa uvádza, že Michal Lacko vič má jednu lúku, ktorá býva Váhom často zničená. Podľa urbáru boli v roku 1661 na Banke títo poddaní (mená uvádzame v prepise): Juraj Kováč (richtár), Ján Mlynár, Daniel Masár, Martin Poliak (prísažný), Andrej Záhorák, Ján Culík, Gabriel Dubovský, Ján Dubovský, Stanislav. Sklenár, Vojtko Polijak, Andrej Chalás, Martin Kalnický, Martin Stuglič, Ján Moravanský, Václav Kabát, Michal Kabát (prísažný), Andrej Haško, Michal Mlynár, Tomáš Kubiš, Štefan Malár, Ján Mlynár, Michal Lackovič, Ján Lackovič, Adam Hradišnič, Pavol Bednár, Mikuláš Pavlikovič, Mikuláš Holec, Martin Jankovič, Valentín Bankovič, Andrej Valachovič (prísažný), Tomáš Halas, Juraj a Štefan Palašofani, Ján Sluka (libertín), Ján Sluka mladší, Katarína Fodorka (vdova), Jakub Vaškovič, Štefan Sopuškovič, vdova Adama Rusnáka, Matej Melichorovič, Ján Hanus, Katarína Holkovičová, inak Sluková (vdova), Matej Pauman, Ján Sziládi, Bernard Julíny, Ján Mlynár, vdova Mateja Mlynára, Juraj Gergel, Daniel Kamenár, Ján Vaňovič, Štefan Vaňovič, Šebastián Omsperge, Juraj Zákovič, Václav Grznár, Šimon Hrnčár, Mikuláš Polizič, Ján Valko, Ján Šiška, Andrej Gazula (žebrák), Adam Gazula (žebrák), Juraj Gazula (žebrák) a Juraj Gazula (žebrák).
Bez domov sa uvádzajú podželiari: Ján Múdry, Adam Horniak, Ján Dubovský, Martin Polianovský, Mikuláš Pastir, Michal Masár, Ján Mlynár, Ján Bartovič, Matej Solnica, Juraj Zákon, Juraj Moravčík, Ján Moravčík, Mikuláš Šebovič, Štefan Radovič, Andrej Magdič, Štefan Poniš, Ján Sulivovský, Juraj Hubinský, Ján Kabát, Pavol Pelke, Michal Gábriš a Michal Kočovský. Prísažný Michal Kristanič sa zaznamenáva v úvode urbára, ďalej sa neuvádza.
Dom v obci nevlastnili podželiari, ktorí bývali v podnájme ale užívali poddanskú často kopaničnú (vyklčovanú) pôdu. V obci bolo aj mäsiarstvo a novšie mäsiarstvo, ktoré z polovice prebudoval Juraj Zalkovič. Každoročne odvádzal z jednej polovice prvého tak ako z polovice druhého mäsiarstva zemepánovi poplatok 50 denárov. V obci bola aj pradiareň ľanu, ktorú viedol Ján Sziládi nazývaný Kamenár. Každoročne odvádzal zemepánovi 17 denárov. V súpise sa uvádza aj niekoľko remeselníkov napríklad Václav Grznár - remenár, Ján Bartovič - hudobník a Ján Mlynár - mlynár. Štefan Radovič bol správca kúpeľov, Ján Sziládi správca pradiarne ľanu a Andrej, Adam a Juraj Gazula boli žobráci. Poddaní užívali poľnohospodársku pôdu, vinice a vlastnili domáce zvieratá -kone, voly, kravy, jalovice, ovce a kozy. Poddaní hospodáriaci na štvrtinovej usadlosti platili na sv. Juraja zemepánovi poddanský úrok 14 denárov, na Michala 13 denárov a na Vianoce tiež 13 denárov. Naturálna dávka na zemepánovu kuchyňu ročne predstavovala 1 kapúna, 1 koláč alebo 6 denárov. Ročne odvádzali aj dve merice pšenice a dve merice ovsa.
Už v 16. storočí sa množstvo sypanín na Banke meralo lokálnou mierou a systém merania sa v minulosti vyznačoval veľkou pestrosťou. Merica používaná na Banke mala obsah 26,66 litra a bola napríklad totožná s mericou používanou v Moravanoch nad Váhom, Ducovom, Hubine a Piešťanoch.
V obci sa uvádzajú aj dva mlyny. Jeden patril Jánovi Slukovi a bol na hornom konci obce. Druhý patril kedysi Benediktovi Slukovi. Uvádza sa že oba mlyny sú v zlom stave. V urbári z roku 1661 sa uvádzajú aj ďalšie poplatky. Napríklad pánovi správcovi sa ročne od každej usadlosti platil jeden denár, na živobytie sa správcovi platilo 72 denárov a úradníkovi 60 denárov. Od oviec sa zemepánovi odvádzala deviata čiastka atď. Po vzájomných rozporoch medzi Osmanskou ríšou a Uhorskom sa Vysoká porta rozhodla znova zaútočiť na územie Uhorska. Po porážke vojska vedeného Adamom Forgá-čom pri Parkáne (Štúrovo) obkľúčila asi 50 000 osmanská armáda pod vedením vezíra Mehmeda Kôprulú 17. augusta 1663 pevnosť Nové Zámky a pokúšala sa ju dobyť. Nedostatok potravín a krmiva pre kone bol riešený plienením okolitého územia. Na plienení sa zúčastňovali oddiely krymských Tatárov, ukrajinských kozákov a vazalské valašské a moldavské oddiely vyzbrojené len ľahkými zbraňami, ktoré sa nehodili na obliehanie pevnosti. O tomto pustošení, ktoré postihlo aj obce na Považí zanechal svedectvo trenčiansky notár Michal Vranay. Vo svojej kronike "Desceriptio Tataricae depopulationis in anno 1663" o tom píše:
„Dňa 2. septembra 1663 sa turecké oddiely dostali až k Trnave a Cachticiam. Podpálili a vyplienili okolité obce a cez Bielu horu (Malé Karpaty) vtrhli na Moravu kde si počínali podobne... 16. septembra tí istí Turci znova prešli cez Váh, nie však cez hlohovský most, ale pri Jalšovom sa prebrodili do Vŕbového. Z okolitých obcí uvrhli do zajatia vyše sto ľudí... . Tu sa ich vojsko rozdvojilo. Časť prepadla cez Bielu horu moravské markgrófstvo, druhá časť zamierila údolím Vŕbového smerom na hrad Branč a obec Myjavu".
Pevnosť Nové Zámky kapitulovala pred osmanskou armádou 25. septembra 1663. V tom čase sa do rúk nepriateľa dostali aj ďalšie hrady ako Nitra, Levice, Šintava a Hlohovec. Obce severne od Hlohovca nachádzajúce sa na ľavom brehu Váhu boli nútené sa podrobiť a formálne sa stať súčasťou rozsiahlej Osmanskej ríše. Boli začlenené do novozámockého ejáletu (kraja) a nitrianskej náhije (okresu). Na výzvu „vznešeného pašu", rozposielanú vo forme často nevyberaných výziev - obežníkov sa mali richtári mestečiek a dedín dostaviť do Nových Zámkov na súpis daní. Od roku 1664 bola Banka, tak ako desiatky okolitých obcí, povinná platiť Osmanom štátnu daň (džizje), desiatky (ošur) z poľnohospodárskych plodín vyberané v naturáliách ale aj v peniazoch a ďalšie rôzne dane a poplatky. V Banke bolo v tom čase 25 osôb povinných platiť daň z hlavy. Boli to:
„Lacko Jano, Valoch Jano, Valoch Pavel, jeho syn Miklós mládenec, Balás Martin, Sivec János mládenec, jeho syn Benedik mládenec, jeho syn Lacko mládenec, Miskóci István, Hanus Jano, j eho syn Mišo, Melihár Gyuro, Martin Mackovics, Szobocs (?) Jano, Kovács Gyuro, druhý Valoh Palo, jeho syn Martin mládenec, Mihal Jano, Hornák Ondris, j eho syn Ondrás mládenec, Lacko Gyuro, Dusincký Istefán, Makovica Ondro, Kulina Jano a Gábris Mónár." Spolu 25 osôb.
V osmanskom súpise daní (Defteri mufascal) bývajú niektoré mená napísané v deformovanej podobe, ako ich zapísal turecký pisár podľa výpovede richtára. V súpise vystupuje obec pod dnešným názvom Banka.
Obec Banka mala predpísané nasledujúce daňové povinnosti:

 

18 domácností, každá po 50 akče 900 akče
desiatok z pšenice 90 kila 1800 akče
desiatok z miešaného obilia 48 kila 480 akče
desiatok z mušu 96 pínt 480 akče
desiatok zo včelínov 625 akče
desiatok z pasienkov 270 akče
daň z dreva a sena 360 akče
daň z mlyna o jednom kameni na rieke Váh 60 akče
daň z oviec 65 akče
daň z ošípaných 66 akče
Celková daň bola vyrubená vo výške 5106 akče

 

Hodnota daňových povinností je vyjadrená v tureckej minci nazývanej akče (turecky biela). Dvesto strieborných akčí sa približne rovnalo trom uhorským zlatým. Platenie daní nemalo trvalý charakter. Dediny ho spravidla prestávali platiť hneď ako pominulo bezprostredné ohrozenie a obnovovali ho v čase nového nebezpečenstva. V roku 1687 bolo osmanské vojsko definitívne vytlačené z územia Slovenska a zanikol aj novozámocký ejálet. Treba si však pripomenúť, že poddaní aj počas platenia dane Osmanom boli spravidla povinní platiť deviatky a desiatky (obyčajne polovičnú výšku) svojmu zemepánovi a cirkvi. Zároveň museli vykonávať aj nútené práce či už ručné alebo so záprahom. Renta v úkonoch, t. j. robota zadarmo na panskom v rozsahu 52 dní v roku bola pre poddaných povinná od 16. storočia. V 17. storočí táto povinnosť často predstavovala tri až štyri dni do týždňa. Táto práca sa často vykonávala ako náhrada za užívanie pôdy alebo urbárskych úžitkov. Popri deviatku z poľnohospodárskych produktov poddaní často odvádzali zemepánovi aj tzv. poddanské dávky. Okrem povinností voči zemepánovi a cirkvi platili poddaní aj štátnu daň (kontribúciu) a množstvo vedľajších daní.
V priebehu 17. storočia sa uhorská šľachta počas stavovských povstaní spájala v boji proti Habsburgovcom s Osmanskou ríšou alebo Sedmohradskom - vazalským kniežatstvom Osmanskej ríše. Povstania boli často vedené v mene náboženskej slobody pre protestantizmus. V roku 1671 bolo odhalené Wešeléniho sprisahanie a v roku 1678 vypuklo povstanie vedené uhorským magnátom Imrichom Tôkôlym. Snaha o ochranu a zabezpečenie majetku aspoň zo strany cisárskych vojsk viedla Forgáčovcov k tomu, že požiadali cisára Leopolda L (1657 - 1705) o vydanie ochrannejOchranná listina vydaná cisárom Leopoldom L pre Piešťany a Banku v roku 1682 istiny - salva guardia pre Piešťany a Banku. Listinou zbavil panovník obce povinnosti ubytovávať vojakov, zakázal rekvirácie a za neuposlúchnutie hrozil trestami. Ochrannú listinu - salvu guardiu vydal panovník po latinsky vo Viedni 12. novembra 1682:
„My Leopold, z božej milosti zvolený rímsky cisár, odveký rozširovateľ ríše, kráľ Nemecka, Uhorska, Ceska, Dalmatínska, Chorvátska atď. Týmto prikazujeme každému jednému a všetkým maršalom, poľným maršalom atd'., všetko dobré prajúc milostivé im na vedomie dávame: Poneváč My sme sa milostivé rozhodli i rozkázali aby povinné ubytovanie vojakov, ktoré dosiaľ chodilo s veľkým obťažením i poškodením našich biednych poddaných, bývajúcich v našom Uhorskom kráľovstve - bolo zrušené a boli sme požiadaní, aby naši ľudia, bývajúci na majetkoch gýmešskeho grófa Adama Forgáča v obci Piešťanoch, i ku nej patriacej obci v Banke, boli od takýchto svojvoľných činov, i ubytovania, taktiež od vymáhania daní ušetrení. listiny - salva guardia pre Piešťany a Banku. Listinou zbavil panovník obce povinnosti ubytovávať vojakov, zakázal rekvirácie a za neuposlúchnutie hrozil trestami. Ochrannú listinu - salvu guardiu vydal panovník po latinsky vo Viedni 12. novembra 1682.

Leopold v. r. Na osobný rozkaz cisárskej i kráľovskej jasnosti Christof Jozef v. r.

 


 

Banka v 18. storočí

Nové storočie nezačalo pre Uhorsko práve najšťastnejšie. V roku 1703 vypuklo v krajine protihabsburské stavovské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Františkom II. Rákocim(1676- 1735). Trvalo do roku 1711 keď po sérii vojenských porážok povstalci zložili zbrane a prisahali vernosť cisárovi Jozefovi I. (1705 - 1711). Niektoré boje a presuny vojsk sa odohrali aj v okolí Banky. Jeden z kuruckých veliteľov Ladislav Očkaj pochádzal z neďalekého Očkova. Generál Mikuláš Berčéni sa narodil na hrade Tematín, jeho rodine patril kaštieľ v Brunovciach. Protihabsburského povstania sa zúčastnil aj Šimon Forgáč (1669-1730) za čo v roku 1708 stratil svoje majetky medzi nimi aj polovicu Banky. Druhá polovica Banky ostala vo vlastníctve potomkov jeho brata Adama (1681).
V roku 1709 získal od kráľovskej komory hlohovecké panstvo, ku ktorému v tom čase patrila aj polovica Piešťan, Teplíc a Banky český šľachtic Václav Ján Vratislav z Mitrovíc. O zmenách majiteľov panstva o jeho rozlohe a robotných povinnostiach poddaných nás informuje urbár hlohoveckého panstva z roku 1714. Ročný výnos panstva, ktoré Václav Ján Vratislav z Mitrovíc získal za úhradu 11 500 zlatých bol 4 900 zlatých.
Povodeň v roku 1714 narušila pôvodnú hranicu - tok Váhu medzi obcami a tak časť chotára Piešťan zabrali okolité obce (Banka, Ducové, Hubina, Moravany a Ratnovce). Povodne na nezregulovanom Váhu neboli v minulosti ničím neobvyklým. Povodeň postihla chotár Banky aj v roku 1733, 1744, 1760 a 1794.
V roku 1715 majiteľ hlohoveckého panstva Václav Ján Vratislav z Mitrovíc zomrel. Dedičom jeho uhorských majetkov sa stal jeho brat František Karol. Keď tento v roku 1716 zomrel bývalé majetky Forgáčovcov medzi nimi aj polovica Banky znova pripadli kráľovskej komore.
V roku 1715 sa na žiadosť cisára Karola III. (1711 - 1740) vykonal celokrajinský súpis obyvateľov vlastniacich maj etok a platiacich dane. Dane mali slúžiť na udržiavanie stálej armády s čím súhlasila aj šľachta. Podľa súpisu na Banke boli len 3 sedliacke a 3 želiarske usadlosti. Podobne ako aj ďalší súpis z roku 1720 ani tento nieje celkom presný. Krajina bola spustošená kuruckým povstaním a poddaní zo strachu pred novým daňovým zaťažením uvádzali zámerne nižšie údaje o rozlohe obrábanej pôdy, počte domácich zvierat, počte rodín a pod. S novými administratívnymi úkonmi súvisí aj vznik prvej obecnej pečate Banky z roku 1720 s vyobrazením patróna miestneho kostola sv. Martina.
V roku 1706 bola v Moravanoch zriadená rímskokatolícka farnosť. Do obvodu novej fary ako filiálky patrili obce Banka, Ducové a Hubina. V Moravanoch podobne ako na Banke bola fara už v 14. storočí tieto fary však neskoršie zanikli. V 17. storočí sa v Moravanoch v rokoch 1666 - 1669 uvádza rímskokatolícky kňaz Ján Szervidy a v rokoch 1669 - 1671 kňaz Albert Vincenti.
Pre doplnenie uvádzame zoznam kňazov moravianskej farnosti, ktorí sa v 18. storočia začiatkom 19. storočia starali aj o duchovný život veriacich na Banke:

1706- -1709 František Dávid 1728 - -1748 Jakub Paserín 1709- -1716 Michal Blaškovič 1748- -1760 Jozef Krásneč 1716- -1720 Mikuláš Nečislavský 1750- -1751 Matej Derer 1720- -1721 Anton Vajd vič 1751- -1764 Andrej Jantulík 1721 - -1723 Peter Zbornický 1764- -1769 Matej Kosorinský 1723 - -1728 Štefan Raukay 1769- -1811 Jozef Lonský

Matriky (narodených, sobášených a zomrelých), ktoré sú dôležitým historickým a demografickým prameňom boli vedené z celého farského obvodu. Zachovali sa od roku 1783. Pre porovnanie naj staršia cirkevná matrika pochádza z Košíc z roku 1587. Od roku 1895 sa vedú aj štátne matriky.
V roku 1720 hlohovecké panstvo do dedičného užívania od cisára Karola III. získal príslušník významného uhorského šľachtického rodu Juraj Leopold Erdôdy (1681 - 1759). Medzi majetkami panstva sa nachádzala aj polovica Banky. Až do zrušenia poddanstva (1848) Erdôdiovci vlastnili aj poddanské mestečko Piešťany a kúpeľnú osadu Teplice. Kúpele v rámci regálnych práv vlastnili až do poštátnenia v roku 1940. Spolunažívanie poddaných Banky rozdelenej medzi dvoch zemepánov nebolo v minulosti bezproblémové. V roku 1753 vypukol medzi poddanými spor o rozdelenie lesov v okolí Banky a Piešťan, v roku 1755 bola bitka medzi poddanými a v roku 1759 ďalší spor o lesy. Populačným rastom obyvateľstva v 18. stor. sa začal prejavovať aj nedostatok poľnohospodárskej pôdy. Nová pôda vhodná pre poľnohospodárske účely sa preto získavala kultivovaním lesnej a zamokrenej pôdy. S pôdou ktorá nepatrila k urbárskej pôde mohol aj naďalej disponovať jej majiteľ - zemepán ale až po zaplatení nákladov, ktoré poddaní vynaložili na jej získanie. Tento právny vzťah sa zachoval až do zrušenia poddanstva, resp. do vydania ur-bárskeho patentu v roku 1853.
Na Banke boli kopanice, ktoré vznikli na zemepánskej alodiálnej pôde ľahko prístupnej z materskej obce a preto tu nevzniklo kopaničiarske osídlenie. Podľa urbáru z roku 1721 obyvatelia Banky obrábali značnú rozlohu kopaničnej pôdy, z ktorej odovzdávali naturálne dávky panstvu až do roku rodu braoay 1857 kedy sa z tejto povinnosti vykúpili. Uhorský polyhistor Matej Bel (1684 - 1749) vo svojej široko koncipovanej vlastivednej, práce napísanej po latinsky „Notitia Hungariae novae ..." vydanej vo Viedni v roku 1742 sa o Banke zmieňuje v súvislosti s kúpeľmi a ťažbou kvalitného kameňa. Obec Banka je zakreslená aj na mape, ktorú v roku 1745 pre majiteľov panstva vyhotovil C. Henrich Mattes. Na mape je zakreslené koryto Váhu, ktoré si rieka vyhĺbila po veľkej povodni v roku 1744, pod kopcom Červená veža je zakreslená kompa a vchod do jaskyne s výskytom farebných hliniek. Obec s dominantou kostola sv. Martina je zakreslená aj na mape toku Váhu z roku 1759. Ďalšie rukopisné kolorované a tlačené mapy chotára Banky pochádzajú z konca 18. a začiatku 19. storočia. Daňový súpis obyvateľov Nitrianskej župy z roku 1753 nás informuje o počte obyvateľov Banky a o ich majetkových pomeroch.
Podľa súpisu boli na Banke títo poddaní (mená uvádzame v pôvodnom znení): Sedliaci (coloni): Adamus Ribarik (a Michaele), Gašpar (a Martinus Michalech), syn Nicolas (a Joanne), Martinus Moravcsik, Georgius Ribarik (a synovia Andrea a Joanne), Georgius Michalech (a syn Georgio), Nicolaus Laczkech (a Joanne Balazech a Georgio Krištofik), Joannes Stacho, Georgius Chalás (a Andrea), Joannes Mashzta , Michael Chalász, Stephano Kamenár, Nicolaus Gabris (a syn Joanne).
Želiari (inguilini): Paulus Junek (a syn Adamo), Joanne Szlavik, Joannes Ondrásech, Martinus Dubovszky, Martinus Rusznák, Michael Szlavik, Georgius Miskech, Georgius Valasech, Michael Valasech, Stephanus Halas, Joannes Juliny, Georgius Vetrík, Nicolaus Hubinszky, Georgius Juricsko, Joannes Rusznák, Adamus Luby, Joannes Radák, Nicolaus Hrobár Vencslaus Miskár Martinus Bednár, Adamus Kovácy (remeselník - kováč), Nicolaus Klampár, Michael Kadlecz, Martinus Figurás, Nicolaus Pútnik, Stephanus Kuc-sma, Martinus Csizmár (remeselník - obuvník), Adamus Adamoven (a syn Joanne), Georgius Gabris, JoanneBedecs, Martinus Paulov, Martinus Czarrovics, Joannes Ub (a Georgius), Sebastianus Svecz (Mich. Chovanyecz).
Podželiari (subinguilini): Michael Chalász, Michael Macskech, Georg Jaso, Georg Hubinszky, Adami Barykech. Arendátor (nájomca): Herschl Salamon.
Sluhovia (servitores): Martinus Barics (mlynár), Paulus Styetanszky, Adamus Gajdoš, Michael Burzik, Joannes Melicher, Joannes Miskár. Judai (židia): Josephus Lobl, Moyses Getlieb (a Abrahám).
V obci bolo usadených 66 rodín, ktoré vlastnili 43 koňov, 32 volov, 33 kráv, 338 kusov oviec a kôz, 20 úľov a ď. Uvádzajú sa aj remeselníci, kováč a obuvník. Urbarska regulácia cisárovnej Márie Terézie (1740 - 1780) z roku 1767 upravovala právne vzťahy medzi poddanými a zemepánmi. Urbár jednotne zreguloval povinnosti poddaných, znížil robotnú povinnosť ale na druhej strane zvýšil naturálne dávky. Postavenie poddaných charakterizuje výrok grófa Adama Baťániho „Ja som váš pán a Boh. Mne nemá nikdo rozkazovať. Vy musíte podľa môjho príkazu všetko splniť a odovzdať". Urbarska regulácia nezrušila nevoľníctvo, feudálne vlastníctvo pôdy a vcelku bola konzervatívna. Urbár na celú usadlosť vyruboval 52 dní roboty na panskom zo záprahom alebo 104 dní ručnej roboty do roka. Želiar s domom pracoval 18 dní ručne a želiar bez domu 12 dní v roku. Deviatok cirkvi a desiatok zemepánovi mohli poddaní vyplácať aj v peniazoch. Od usadlosti dával poddaný zemepánovi „danky" ročne 2 sliepky, 2 kapúňov, 12 vajec a holbu masla, 30 poddaných spolu 1 teľa. Urbár Banky bol spísaný po slovensky vo forme tlačenej knihy. Zisťovali sa aj predur-bárske pomery a to deviatimi otázkami. Šetrenie v jednotlivých obciach prevádzali kráľovskí komisári. O dodržiavaní a plnení urbára zo strany poddaných a panstva nás informujú osvedčenia zväčša písané po slovensky. Záznam vyhotovoval pisár podpisoval ho richtár a prísažný a to najčastejšie krížikom za predpísaným menom. Ešte v roku 1880 vedelo na Slovensku písať a čítať len 35 % obyvateľov. Z urbárskych písomností poznáme aj niektoré mená richtárov na Banke. V roku 1779 bol richtárom Ondrej Rusnák (prísažní Juraj Mišiech, Štefan Julíny, Ján Rybárik, Jano Kamenár a Ondrej Chalas), roku 1782 Ján Gábriš, roku 1784 Mikuláš Šujdár a v roku 1787 Ján Jánoška. Nová pečať Banky s vyobrazením jeleňa sa nachádza na urbárskej písomnosti z roku 1784. Po celé obdobie 18. storočia vystupuje obec pod názvom Banka. V chotári Banky sa našlo aj niekoľko drobných mincí stratených v priebehu 18. storočia. Napríklad pri záhradkárskej osade sa našiel uhorský denár Leopolda 1.(1657-1705) z roku 1704, na Červenej veži uhorský denár Márie Terézie z roku 1763, v polohe Chrasť uhorský polgrajciar Františka Lotrinského (1745-1765) z roku 1764 a nečitateľný grajčiar Františka II. (1792 - 1835).


V súpise z rokov 1778 - 1779 vyhotovenom pre Mikuláša Forgáča (1731 - 1795) majiteľa polovice Banky sa uvádza 13 sedliakov, 38 želiarov, 2 zemania, 4 žobráci a mlyn. Poddaní platili ročnú kontribúciu (štátnu daň) 249 zlatých a 20 grajciarov. Údaje z roku 1787 v jednej časti Banky uvádzajú 115 obyvateľova 15 domov stavaných z tvrdého materiálu. Celkove v tom čase na Banke žilo 281 obyvateľov z toho z konfesionálneho hľadiska 272 rímskokatolíkov a 9 židov. Sídlom židovského matričného obvodu boli Piešťany kde sa židia uvádzajú v roku 1736. Matriky (narodených, sobášených a zomrelých) sú vedené od roku 1852. Prílev židov na Slovensko začal v priebehu 18. storočia Boli to najmä židia z Moravy a od druhej polovice 18. storočia aj židia z Haliče.
V roku 1779 bol pri kostole sv. Martina postavený kamenný kríž, ktorého donátorom bol zeman Alexander Sluka. Kríž bol renovovaný v roku 1854. Dnes už nestojí na pôvodnom mieste ale pri prístavbe nového kostola. Vzťah medzi poddanými a zemepánom nám čiastočne objasňuje list poddaných z Banky prefektovi hlohoveckého panstva z roku 1779. Poddaní sa sťažujú na panského kasnára, že ich bij e a hrubo s nimi zaobchádza, ďalej na panského hájnika, že im nedovoľuj e pásť na obecnom pasienku. List ako doklad nedobrého postavenia poddaných zaujímavý aj z jazykového hľadiska uvádzame v pôvodnom znení:


12. apríla 1719 Ponížene a pokorne prosíme jich milostpána velikomožneho, pána prefektusa, aby nás úbohých ráčili vyslyšat a nám našich krivdách napomoci byt, kere krivdy my otpána kasnára mosime snašat. Nech vera jich milost pán velkomošny, jak nám tak dlho trvat bude, mosime sa svetom rozejeti, ani nám neni mošne zetruvat. Onekdajšiho dne, to jest pondelok, pohnuli nás na panské kameni vosit; tak my na roskas pansky sme aj išli. Prišelpan kasnar, dalsapanštarov bit, kerehopo hlave, kereho de mohol uderit a potom pri Váze dal jich skladat a dal jich skruzeva hajdúcha bit, že by neskoro išli na panské. Ale nech vera jich milost pán veľkomožný, išli ešte slnko len čo bolo vyšlo, lebo sa na nás velice roshneval, že sme žaluvali pred pánom slúžnym Koplotovskym, že nás spanštinupretiahujejakoje aj pravda, že volakteri sme aj dvarasi tolko odbavili jako sme dlšni. A tak sa nám stroji, že si krivak nakúpi, že nás tak bude drat. Nebudeme moci ani panštara držat, lebo sa kašdy bude bat, že ho bude dicky bit. Aj jedného z úradu dal ho ces noc na retas a ráno mu dal dvanast palíc vytiat, že mu panštar domov utikov kedho dal bit. Aj poň dva moseli sem it, čo jich dav tak sbit. Aj j aker nám vykazuje s takich bukovinok, aby pastiri tam lichvu nepasli, podobným spusobom aj s vrbiny. Uš my miserni nebudeme moci ani lichvi držat, ani pána, ani krala služit, kedpasinku mat nebudeme aj odportplacit budeme. Les ponížene a pokorne prosíme pána velkomošneho nech sa rača nad nami smiluvat a nám mizerným podaným napomoci byt a tak velku krivdu nedat činit. Jestli by sme my neboli dostatečni sa vyslúžiť, nech sa sam Buch odplata večná kralovstvi nebeskem. Sig. Banka, anno 1779 die 12 Apríl. Rich. Ondrej Rusnak, pris. Juro Mišiech, Step. Julini, Jano Ribarik, Jano Kamenár, Ondrej Chalas, Per me Step. Michalovič iuratum notarium loci. (Písal Štefan Michalovič, miestny notár)


Podľa cirkevnej vizitácie roku 1788 žilo v obci Banka 272 rímskokatolíkov a 9 židov. V roku 1789 zomrel majiteľ hlohoveckého panstva Ján Nepomuk Erdôdy (1723 -1789) ktorý správu majorátu prevzal po svojom bratovi Antonovi. Po smrti Jána Nepomuka prevzal správu majorátu jeho syn Jozef Erdôdy (1754 - 1824). Nieje celkom jasné kedy Erdôdiovci získali aj forgačovský podiel na Banke. Niekedy sa uvádza, že už v roku 1759 čo je dosť nepravdepodobné vzhľadom na súpis z rokov 1778 - 1779 vyhotovený pre Mikuláša Forgáča. Je pravdepodobné, že druhú polovicu Banky sa im podarilo získať až v roku 1792. Mikuláš Forgáč zomrel bezdetný. Z roku 1798 sa nám zachoval súpis koni a volov z Banky zostavený pre potreby armády komisárom Alojzom Andrejom Frideckým z Koplotoviec (mená uvádzame v pôvodnom znení):

Meno Kôň Vôl Meno Kôň Vôl
Adamus Rusnjak 4   Joannes Michalek 2  
Josephus Kamenár   2 (?) Monhajmer 4  
Joannes Gabris 4   Michael Moravczik   4
Michael Juliny 4   Georgius Michalek 4  
Adamus Ribarik 3   Adamus Michalek 2  
Michael Chalas 4   Stephanus Michalek 4  
Michael Chalas 4   Matinus Gašpar 4 2
Nikolaus Sikora   2 Michael Hlboký   2
Georgius Michalek   2 Joannes Bartovicz   2
Joannes Juliny   2 Martin Kamenár   2
Thomas Dubovsky   2 Adamus Valachech   2
Andreas Rusnjak   2 Georgius Vetrík   2
Michael (?)   2 Adamus Hanus   2
Nikolaus Snajdar 5   Josephus Luby   2
Joannes Massrech   2 Michael Ezpeger (?)   2
Joannes Janoska 4   Georgius Rusnjak   2
      Spolu 52 38

 


 

Banka po roku 1918

Koncom 18. storočia (1794) bolo v Uhorsku odhalené sprisahanie jakobínov, ktoré skončilo popravou siedmych účastníkov. V roku 1805 v rámci napoleonských vojen sa pri Slavkove odohrala „bitka troch cisárov", ktorá skončila porážkou rakúskych a ruských vojsk. Ruské vojsko nastúpilo spiatočnú cestu do vlasti pričom postupovalo aj cez Piešťany a Banku. Tieto udalosti podobne ako rakúsky štátny bankrot (1811), nespokojnosť šľachty, zvolanie snemu po pätnástich rokoch (1815), epidémia cholery (1831) sa premietli do hospodárskeho, a sociálneho života miest, mestečiek a dedín. Poľnohospodárstvo i pri malých výnosoch bolo aj naďalej najdôležitejším odvetvím zabezpečujúcim poživeň pre obyvateľov Banky. V roku 1801 sa uvádza údajný pobyt hudobného skladateľa Ludviga van Beethovena (1770 - 1827) na liečebnom pobyte v Piešťanoch. Na Bacchus vile obklopenej v minulosti vinohradmi na Banke mala vzniknúť jeho „Sonáta mesačného svitu". Jeho pobyt v Piešťanoch pripomína pomník z roku 1938.

Bacchus vila, letohrádok grófa Dezasse

V roku 1806 cisársky medirytec a profesor krajinomaľby na Vysokej škole výtvarných umení vo Viedni Jozef Fischer vyhotovil štyri grafické listy zobrazujúce Piešťany. Na prvom grafickom liste je pohľad na kúpele z ľavej strany Váhu z Banky odkiaľ boli kúpele dostupné kompou. V roku 1813 Piešťany a kúpele postihla veľká povodeň, ktorá zničila mnohé obce na Považí. Kúpeľné budovy zničené povodňou dal znovu vystavať Jozef Erdôdy. V roku 1819 sa na Banke ako richtár uvádza Juraj Sebo. V roku 1824 zomrel bez potomkov Jozef Erdôdy a správu majorátu prevzala jeho vdova Alžbeta Erdôdiová (1855).
Obec Banka sa spomína aj v publikáciách venovaných piešťanským kúpeľom, ktorý vyšli v prvej polovici 19. storočia. František E. Scherer v diele „Horúce pramene a kúpele Piešťan" vydanom roku 1837 v Lipsku píše: „Oproti tejto vlastnej kúpeľnej kolónii vidieť medzi blízkymi kopcami na ľavom brehu dedinku Banka s osamelou kostolnou vežou." Popisuje aj kompu, ktorá zabezpečovala prepravu medzi Kúpeľným ostrovom a obcou Banka. Prievoz charakterizoval ako najbezpečnejší na celej ceste medzi Trenčínom a Hlohovcom. V celokrajinskom (dikálnom) súpise bolo v roku 1828 na Banke zaznamenaných 451 obyvateľov a 64 domov. Zdaneniu podliehali títo obyvatelia (mená uvádzame v pôvodnom znení):
Adam Trebaticzky, Michael Rusznak, Michael Janoska, Márt. Juliny, Josephus Ga-bris, Georgius Juliny, Joannes Juliny, Georgius Hanschut, Adamus Ribarik, Martin Ha-lász, Stephani Halász, Georgius Halász, Michael Gabris, Ambrosius Sztolarik, Joannes Thurza, Márt. Vetrík, Adam Hanusz, Philippu Bernár, Pauli Stepanovicz, Pauli Rusznak, Stephan Vencsel, Jacobus (?), Joannes Ribarik, Michael Hanusch, Mathias Samuel, Joannis Klampár, Paulus Babszky, Stephan Rusznak, Stephan Moravcsik, Michael Szikora, Josephi Manyhard, Georgius Galbavý, Georgius Burzik, Márt. Ribarik, Michael Michalek, Andr. Trebaticzky, Steph. Noszka, Paulus Majernik, Márt. Dubovszky, Georgius Dubovszky, Paulus Dubovszky, Salamon Abo (žid), Joanes Moszka, Josephi Rusznak, Joannes Andrasik, Joannes Schnaidar, Georgius Schnajdar, Joannes Brezovský, Joseph Ribarik, Josephus Janoska, Stephan Michalek, Michael Hanusz, Joseph Neuman (žid), Joan Moravcsik, Adam Michalek, Georgius Michalek, Georgius Kubáni, Georgius Sche-bo, Martin Gašpar, Stephanus Gašpar, Georgius Moravcsik, Joannes Luby, Michael Kovszky, Cirillus Zamecsnik, Adamus Rusznak, Adami Petrik, Georg Nedorosz, Aloysius Steger, Andr. Schleszárik, Dávid Deusch (žid), Joseph Zeman.
V obci žilo 451 obyvateľov a bolo tam 64 domov. Poddaní vlastnili 59 koňov, 51 kráv, 4 jalovice, 27 volov, 268 oviec a ď. Obyvateľstva bolo rozdelené na sedliakov, ktorých bolo v obci 14, želiarov (50), podželiarov (5) a sluhov (8). V roku 1831 prepukla na východnom Slovensku cholera, ktorá sa začala šíriť po celom Uhorsku. Za celé obdobie jej výskytu v rokoch 1831 - 1872 zomrelo v Banke na choleru 82 obyvateľov.

Údaje o konfesionalite obyvateľov Banky v prvej polovici 19. storočia sú nasledujúce: Ev. a. v.

Rok Rím. kat Židia Ev.
1819 369 9 0
1829 477 8 0
1836 462 20 0
1841 493 8 0
1842 450 14 0
1843 438 14 0
1845 445 10 0
1948 448 12 0
1949 482 12 0
1851 503 12 0
1854 507 12 0
1860 475 18 0
1862 534 26 2
1865 568 31 1
1868 572 16 1
1873 580 25 2
1876 580 25 2
1887 788 25 3
1890 791 25 3
1894 593 20 0
1899 605 12 0

 

V priebehu 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa o duchovný život veriacich na Banke starali kňazi moravianskej farnosti:

Rok Meno duchovného
1823 - 1840 Jozef Vendelin Bošány
1840 - 1859 Jozef Duchon
1859 - 1873 Florián Némethy
1873 - 1891 Ján Bapt. Dubnický
1892 - 1900 Rudolf Molnár
1901 - 1904 Ján Lukáč
1904 - 1905 František Vozár
1905 - 1905 František Jehlička
1905 - 1932 František Novák

 

Prvá polovica 19. storočia bola v znamení revolty v mnohých európskych štátoch a nevyhlo sa jej ani Uhorsko. Absolutistický režim, feudálny systém hospodárenia, cechová malovýroba, neochota šľachty vzdať sa svojich privilégií, ale aj samotný fakt existencie poddanstva museli skôr či neskôr viesť ku kríze. „Marcovými zákonmi" z roku 1848 boli v Uhorsku zrušené urbárske povinnosti sedliakov (nevzťahovali sa na prenajatú pôdu a kopanice), desiatky a panská súdna stolica. Všetci občania boli zrovnoprávnení pred zákonom, bolo zavedené hlasovacie právo a šľachta prišla o časť privilégií. Snem v Bratislave však nezrušil zákony, ktoré násilne zavádzali maďarčinu v úradoch, školách a kostoloch. Maďarské etnikum nebolo v Uhorsku najpočetnejšie a aj šľachta bola mnohonárodná. Na protest sa Ľudovít Štúr, vyslaný na snem mestom Zvolen vzdal svojho mandátu. Po odmietnutí „Žiadostí slovenského národa" vypracovaných na porade slovenských národovcov v Liptovskom Sv. Mikuláši (10. máj) maďarská vláda vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Štúra, Hodžu a Hurbana pre poburovanie a panslavizmus. Politická dohoda s Maďarmi nebola možná, neuskutočnilo sa ani maďarsko-chorvátske vyrovnanie a preto bán Jelačič prekročil (7. septembra) so svojim vojskom Drávu a tiahol na Budapešť. Dňa 18. septembra slovenskí povstalci na základe rozkazu Slovenskej národnej rady prekročili moravsko-slovensku hranicu a obsadili Myjavu. Začali tak boj za slobodu a zrovnoprávnenie slovenského národa. Po demisii cisára Ferdinanda V. (1830 - 1848) nastúpil na trón jeho synovec František Jozef L (1848 - 1916). Ani po porážke maďarskej kossuthovskej revolúcie pri Világoši cisárskym vojskom za pomoci ruského cára Mikuláša L neprišlo zo strany Viedne k naplneniu sľubov daných Slovákom, ani k zmierneniu národnostného útlaku zo strany Maďarov. Odnárodňovacie a asimilačné snaženie voči nemaďarskej väčšine obyvateľov sa ešte prehĺbilo po politickom vyrovnaní medzi Rakúskom a Uhorskom v roku 1867 a trvalo po celé nasledujúce obdobie až do zániku monarchie v roku 1918. Udalosti rokov 1848 a 1849 sa v živote Banky prejavili len nepriamo. Hlavné boje medzi povstalcami, maďarským vojskom a gardistami sa odohrali mimo tento priestor. Po smrti Alžbety Erdôdyovej (1855) správu majetkov premenovanú na "prefektúru majorátneho panstva. Hlohovec prevzal člen vedľajšej rodovej vetvy Kajetán Erdôdy (1795 - 1856), ktorý však už o rok zomrel. Správu majetkov potom prevzal jeho syn František Xaver Erdôdy (1830 - 1906). Jemu sa pripisuje zásluha o rozvoj Piešťan ako kúpeľného mesta. V roku 1889 si Alexander Winter (1829 - 1909) prenajal od Erdôdyovcov zanedbané piešťanské kúpele a vybudoval z nich prosperujúci podnik čo malo vplyv i na rozvoj Piešťan. Termálne pramene boli v tom čase už situované na pravej strane Váhu. Pre ďalší rozvoj Banky tak mali len nepriamy vplyv (zamestnanie, služby, predaj produktov a i.).

Pohľad na obec Banka, litografia z roku 1865

„Prefektúra panstiev dedičov Jozefa Erdôdyho" v Banke vlastnila kaštieľ, veľkostatok a značnú rozlohu poľnohospodárskej pôdy, medzi ktorú patrili aj kopaničné polia a lúky. Z kopaničnej pôdy obyvatelia Banky odovzdávali naturálne dávky až do roku 1857, kedy sa s panstvom dohodli, že pôdu vykúpia. Pôda bola ohodnotená podľa bonity pričom za prvú triedu o veľkosti jednej merice sa platilo 12 zlatých, za druhú 8 a za tretiu a štvrtú triedu po 4 zlatkách. Splatnosť peňažného obnosu za výkup bola do dvoch rokov s ročným 6 % úrokom. V roku 1859 sa v obci, ktorá v tom čase mala 78 domov uvádzalo 102 budúcich vlastníkov kopaničných lúk.
Demografický a sídliskový obraz obce v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia môžeme sledovať na štatistickej tabuľke:

Rok Počet obyvateľov Počet domov
1869 517  
1880 572 86
1890 590 86
1910 522 101
1921 517 133

 

V minulosti v Banke nebola škola. V susedných Moravanoch bola rímskokatolícka škola zriadená začiatkom 18. storočia. Na tejto škole pôsobil stály učiteľ a neskoršie aj výpomocný učiteľ, ktorý chodil vyučovať deti aj na Banku. Vyučovanie prebiehalo v nejakom prenajatom dome, lebo v roku 1858 sa táto „škola" uvádza pod názvom „Eine Filial-Nothschule excurrendo" (Pobočná núdzová škola újazdná). V roku 1865 sa obec zaviazala postaviť v Banke samostatnú školu. Po rôznych prieťahoch bola škola v ktorej bola jedna trieda a byt učiteľa (izba, kuchyňa a komora) v roku 1866 postavená. Po roku 1900 bola trieda rozšírená o kuchyňu a komoru, ktoré potom k bytu pristavali. Učiteľ bol zároveň aj organistom a zvonárom. Na Vianoce piekol oblátky, mal ročný plat a časť príjmov dostával v naturáliách (obilie, drevo štóla). Ďalší príjem mal z pridelenej poľnohospodárskej pôdy. Triedne výkazy sa zachovali od roku 1908. Zoznam učiteľov, ktorí učili v škole v Banke do zániku monarchie (1918):

Rok Meno učiteľa
1866 - 1971 Ján Molnár
1871 - 1875 Rudolf Gottstein
1875 - 1887 Karol Lackovič
1887 - 1903 Štefan Kenderessy
1903 - 1906 Bonaventúra Dubník
1905 - 1907 Jozef Pázmány
1906 - 1910 Michal Simko
1910 - 1910 Karol Klimo
1911 - 1913 Ján Fridli
1913 - 1914 Juraj Harajda
1915 - 1915 Víťazoslav Juríček

 

V roku 1850 vystupuje obec pod názvom Banka, v roku 1863 Banka a v roku 1873 ako Banka. Od druhej polovice 19. storočia až do jeho zániku bola Banka sídlom notariátu. Zápisnice notariátu sa zachovali od roku 1889. V roku 1865 richtárom Banky bol Pavol Petrík. Obec v tom čase používala pečať so slovenským nápisom V roku 1876 sa v Banke uskutočnilo „prátelské pokonanie" medzi majiteľom veľkostatku Františkom Erdôdym (zastupoval ho Ľudovít Trsťanský) s urbárnikmi a Armandom Mervelim. Predmetom zmluvy bolo oddelenie pozemkov (pasienkov) v chotári Banky. V zmluve sa uvažuje aj o zväčšení rímskokatolíckeho a židovského cintorína. V obci v tom čase existovala stromová škola, husací pasienok a hliník. Domy v obci boli postavené z nepálených tehál, ktoré vyrábali miestni cigáni. Neskoršie v obci existovala tzv. Weisz-Prokešova tehelňa (v polohe Tobolka) neskôr nazývaná aj Osvaldova tehelňa. Majetkom urbalistov bol aj lom na kameň, ktorý siahal od dediny až po prievoz. Ako urbárnici zmluvu podpísali obyvatelia Banky:
Pavol Petrík (richtár), Ján Šnajdár, Juraj Gábriš, Jozef Stanek, Jozef Batník, Jozef Stečánik, Juraj Stolárik, Jozef Gašpar, Michal Šebo, Michal Dubovský, Ján Gašpar, Martin Rusnak, Štefan Sýkora, Michal Rusnak, Ján Paulík, Martin Samuel, Adam Pisárik, Ján Drahovský, FábekNeuman, Ondrej Chalás, Michal Sebo, Ján Hrnčár, Jozef Rusnak, Štefan Gašpar, Juraj Šebo, Martin Stankovič, Michal Hanus, Martin Volár, Jozef Moravčík, Michal Gašpar, Michal Paulík, Juraj Rybárik, Juraj Jánoška, Štefan Julíny, Ján Julíny, Martin Dupa, Ján Šnajdár ml., Štefan Valko, Štefan Chalás, Martin Chalás, Ján Chalás, Jozef Šebo, Mišo Vetrík, Štefan Rusnak, Pavel Menyhart, Ján Tallady (tútor), Juraj Gábriš, Štefan Moravčík, Michal Nedelka, Michal Vetrík a Ján Chalás.

Bývalá cigánska osada, 30. roky 20. storočiaPriezviská zároveň dokladajú zmeny vo výmene obyvateľstva Banky pri porovnaní s urbármi hlohoveckého panstva zo začiatku a priebehu 17. storočia. V roku 1885 bol v obci postavený pomník sv. Vendelína. V roku 1889 bol v obci založený Dobrovoľný hasičský zbor. Mal 18 členov a jeho veliteľom bol Ján Jurkovič. Jeho zástupcom bol Jozef Drahovský. Od roku 1891 k vybaveniu hasičského zboru patrila ručná štvorkolesová striekačka. Požiare a živelné pohromy patrili v minulosti medzi častejšie udalosti ako dnes. V roku 1900 vyhorelo v obci naraz až desať domov, v roku vyhorela Lôvyho pálenica a časté boli aj požiare hospodárskych budov.
Časté povodne na Váhu (napr. v roku 1813, 1889, 1893 a 1903) ničili úrodu na poliach. V roku 1893 povodeň zničila drevený most na Váhu. Spojenie Banky s Piešťanmi až do začiatku 20. storočia cez tzv. Obtokové rameno zabezpečovala kompa, ktorá je zobrazená aj na litografii Jozefa Kerpela z roku 1865. Z rokov 1897 a 1903 sa zachovali rukopisné kolorované mapy, ktoré ukazujú stav pozemkového vlastníctva v obci pred komasaciou a po nej. Na mapách sú uvedené názvy polôh (honov), mnohé z týchto miestnych názvov už dnes v teréne neexistujú. Na mape z roku 1897 sa uvádzajú názvy: Brehy, Bublišťa, Dolné Klčoviny, Domkovce, Dubčok, Dyle, Kudláčovske, Košové, Kopanice, Kňazovice, Na záhradách, Novosady, Ohrada atď.
Spoločenský a hospodársky život obce možno čiastočne sledovať v obecných zápisniciach, ktoré sa zachovali od roku 1889. Miesta na svojich hospodárstvách Erdôdyovci obsadzovali prevažne maďarskými úradníkmi. Za Maďarov alebo Nemcov sa hlásila aj väčšina židov usadených na slovenskom vidieku. V roku 1900 mala Banka 653 obyvateľov. Z toho počtu bolo 609 (93,2 %) Slovákov.

Pohľad na Váh a obec Banku, 30. roky 20. storočia


Roku 1903 veľká povodeň rieky Váh zničila drevený most z Piešťan na Kúpeľný ostrov. Obnovili ho príslušníci jednotky ženistov c. a k. armády. Vývoj obce ovplyvňoval na začiatku 20. storočia búrlivý rozvoj piešťanských kúpeľov. Krátko pred 1. svetovou vojnou bol na Kúpeľnom ostrove vybudovaný nový ubytovací a liečebný komplex - hotel Thermia Paláce a kúpele Irma.
28. júla 1914 bol v Sarajeve zabitý následník trónu František Ferdinand d'Este. Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku a onedlho aj Rusku. Konflikt sa rýchlo rozširoval a vojna vošla do dejín pod názvom „Veľká vojna", neskôr ako 1. svetová vojna. Na bojiskách zahynulo aj viacero mužov z Banky. Niektorí sa vrátili domov zranení či zmrzačení. Vojnové roky sa prejavili nedostatkom potravín a rôzneho tovaru. Z obehu zmizli najprv zlaté a strieborné, neskôr aj iné kovové mince. Boli vypísané vojnové pôžičky, ktoré boli neskôr znehodnotené. Na vojnové účely (na roztavenie kvôli kovu) boli zhabané aj zvony z veže kostola sv. Martina. Vojna skončila roku 1918 porážkou Centrálnych mocností, medzi ktoré patrilo aj Rakúsko-Uhorsko. Monarchia sa rozpadla a 28. októbra 1918 vznikol nový štát - Česko-slovenská republika. 29. októbra obsadilo československé vojsko železničnú stanicu v Piešťanoch. Od 10. novembra fungovala v okolí národná rada. Prevraty Piešťanoch a v Banke prebehol až na menšie nepokoje pomerne pokojne a život sa postupne konsolidoval.


 

dnes je: 20.7.2019

meniny má: Iľja, Eliáš

podrobný kalendár

webygroup

Úvodná stránka