Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Banka v stredoveku

Banka v stredoveku

Najstaršia písomná zmienka o hrade Baňa je v kronike bezmenného notára, ktorý podľa všetkého pôsobil v kancelárii uhorského kráľa Bela III. (1172 - 1196). Kroniku napísal po kráľovej smrti približne okolo roku 1210. Anonymova kronika (Gesta Hungarorum) sa zachovala v odpise z tretej štvrtiny 13. storočia. Uvádza, že hrad stál už v čase vpádu nomádskych ugrofínskych kmeňov (Maďarov) do oblasti stredného Dunaja a na územie Slovenska. Keď Maďari dobyli Nitru dôležité staroslovanské centrum v 9. storočí sídlo kniežaťa Pribinu neskoršie súčasť štátneho útvaru, ktorý podľa byzantského cisára Konštantína Porfyrogena tradične nazývame Veľká Morava prišli až k rieke Váh (Wag). V druhej polovici 10. storočia vraj zaujali všetky hrady pri nej. "Ich mená sú až doteraz takéto: Sintava (Stumtey), Hlohovec (Col-goucy), Trenčín /Trusum/, Beckov (Blundus), a Baňa". Kronika je dobové dielo zo začiatku 13. storočia často tendenčné a preto prijímané aj s nedôverou. Menované hrady už v čase písania kroniky existovali. Patrili do považskej obrannej línie západnej hranice Uhorského kráľovstva. Naddunajské územie začiatkom 11. storočia mocensky ovládal poľský knieža Boleslav Chrabrý, ktorý "celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu". Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za uhorského panovníka Štefana I. (1000 - 1038) a dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie územia Slovenska k uhorskému od svojho počiatku mnohonárodnostnému štátu.
Je pravdepodobné, že Baňa mala už v preduhorskom období významnejšie postavenie. Miesto, na ktorom hrad stál sa v odbornej literatúre, ale aj v ľudovej tradícii stotožňuje s dnešným územím Banky i keď nechýbajú ani iné názory o mieste jeho polohy. Český kronikár Kosmas (r. 1125) hrad Baňa stotožnil s Bánovcami nad Bebravou. Podobne uvažoval aj maďarský historik a vydavateľ Anonymovej kroniky (roku 1937) E. Szentpétery. Ďalší maďarský historik B. Homan ho stotožňuje s Banskou Štiavnicou. Uvažovalo sa aj o obci Gáň pri Galante, alebo o niektorom z hradísk poväčšine pochádzajúcich z mladšej doby bronzovej v pohorí Považského Inovca v okolí Banky. Na základe nesprávne pochopenej metácie zeme Záhorec a S terasy z roku 1262 vlastivedný pracovník G. Ethey považoval za sídlo hradu Baňa Veselé. Najnovšie sa uvažuje aj o veľmožskom dvorci na Kostolci pri Ducovom, ktorý zanikol koncom 10. storočia ako o možnom sídle hradu. Lokalita s názvom Banka sa nachádzala aj pri Diviakoch nad Nitricou, o ktorej je prvá zmienka z roku 1332. V listine z roku 1239 sa uvádza, že zem Aňala (časť obce Nesvady) patrila kedysi spoločne hradčanom Szolgagyôru, Bany a Komárna. Lokalizovanie Bane sa javí ohľadom na rozmiestnenie majetkov do Bany v Maďarsku. Koncentrácia pravekého osídlenie, ktoré sa sústreďovalo na území Banky a v jeho okolí, nálezy z obdobia keď bolo súvislé osídlené slovanským resp. staroslovenským obyvateľstvom, ranostredoveké nálezy a písomné pramene poukazujú na skutočnosť, že hrad Baňa stál na území dnešného chotára obce Banka. Predpokladáme, že hrad stál na mieste dnešného pôvodne stredovekého rímskokatolíckeho kostola s patrocíniom sv. Martina, s ktorým sa bežne stretávame už v 11. storočí resp. v jeho okolí nad riekou Váh. Jeho opevnenie – fortifikácia - mohlo pozostávať z valov možno spevnených drevenou komorovou konštrukciou s palisádou a priekopou. Pribytky vedúcej vrstvy mohli predstavovať viacpriestorové zrubové domy a pribytky ostatného obyvateľstva jednoduché jednopriestorové príbytky budované na úrovni terénu alebo mierne za hĺbené. V tom čase tu už mohla stáť aj murovaná rotunda alebo kostolík. Existenciu hradu v tomto priestore by pomohol objasniť archeologický alebo historický výskum.
Jazykovedec Ján Stanislav (1904 - 1977) sídliská z názvom vytvoreným zo slova bán vysvetľuje ako pán, vládca (dux, dominus, princeps) a odvodzuje Fragmenty stredovekej keramiky, doklady osídlenia z mongolsko-tureckého „bajan" (bohatý, lenia obce vo vrcholnom stredoveku majetný). Do maďarčiny prešlo toto slovo podľa neho zo slovanského prostredia a môže mať avarský pôvod. Takéhoto pôvodu je vraj aj názov osady Bánov ležiacej severne od Nových Zámkov alebo mestečka Bán (Bánhida) neďaleko Taty v Maďarsku.
Jazykovedec Šimon Ondruš uvádza, že "báň je miesto, kde sa vyrúbal les, baňa je miesto, kde sa rúbe, seká, láme ruda, uhlie, kamene, soľ". Kým doklady na apelatíva sú zo 16. storočia, Baňa ako toponym na označenie Banskej Štiavnice je doložená už roku 1227. Baňa podobne aj neskorší názov pre Banku (castrum) Banya z roku 1249 má slovenský pôvod. Zaujímavé j e aj zistenie, že u Frankov v 5. - 6. storočí sa kráľovské právo prikazovať, zakazovať a trestať nazývalo "bannus".

Od južných Slovanov prevzali Maďari bánya na označenie kúpeľov, ktoré majú doložené už od konca 16. storočia. Ma rozdiel od slova bánya na označenie bane ktoré je všeobecné a spisovné, bánya na označenie kúpeľov je iba nárečové. Mladšieho a iného pôvodu je používanie slova baňa vo význame guľatej nádoby (1585) a bane ako hrče na strome a kopuli (1786). Banka ako označenie peňažného ústavu prichádza do slovenčiny až v 18.- 19. storočí. Názov obce uhorský polyhistor Matej Bel (1684-1749) odvodzuje od slova baňa pre množstvo lomov na kameň, ktoré sa nachádzali v obci. Od 11. storočia bol hrad Baňa a jeho rozsiahle územie na pravom brehu Váhu siahajúce až na Záhorie a čiastočne aj na ľavom brehu Váhu kráľovským majetkom. Po vpáde moravského údelného kniežaťa Svätopluka do Uhorska, ktorého sa pravdepodobne zúčastnil aj jeho brat Otto II. v roku 1109 bolo vyplienené Považie. Vojsko preniklo až k Nitre ale hrad sa nepodarilo dobyť. So súhlasom kráľa Kolomana I. (1095 - 1116) a ostrihomského arcibiskupa Vavrinca dal opát zoborského benediktínskeho opátstva sv. Hypolita na Zobore pri Nitre Godofrida spísať kláštorné majetky. Ako susedné zeme hradu Baňa sú v tzv. Zoborskej listine z roku 1113 uvedené napríklad Piešťany (Pescan), Kocurice (Cozuran), Trebatice (Trebeta), Krakovany (Craco), Stráže (Spectaculi), Ostrov (Stro), Orvište (Rivvis) atd.
Už v roku 1111 existovali na rieke Váh colnice, patriace pod kompetenciu zoborského kláštora. Neskoršie (1318, 1429) sa mýtna stanica uvádza aj na Banke. Hrad Baňa ležal na trase ktorá prepojovala Nitriansko a Pomoravie. Na trase tejto cesty sa nachádzajú kostoly s patrocíniom sv. Martina pričom väzba svätomartinského patrocínia na prícestné zariadenia (hlavne mýtnice) je v stredoveku jednoznačná. Mýto sa na Banke vyberalo ešte v polovici 17. storočia. Z geografického hľadiska sa značná časť územia hradu Baňa nachádzala na hranici konfínia - územia medzi štátnou hranicou a vnútornou obrannou hranicou. Stará hranica bola zdrojom neustálych sporov. Až zmluva z roku 1332 určila štátnu hranicu medzi Moravou a Uhorskom zhruba na dnešnú podobu a ukončila dlhodobé spory. Hrad Baňa v priebehu 13. storočia vystupuje v mnohých písomných dokumentoch. Do polovice 13. storočia sa uvádza pod názvom Baňa. Neskoršie sa uvádza pod "maďarským" názvom Banya. Z listiny z roku 1226 vieme, že posádku hradu tvorili hradní rytieri (jobagionibus castri Baňa). Usadení boli na okolitých dedinách a ich potomkovia (dedičnosť jobagionátu bola zakotvená v Zlatej bule z roku 1222) príslušníci nižšej šľachty - zemania tam často vlastnili majetky ešte v 18. storočí. Niektoré obce ako napríklad Piešťany (1263) tvorili hospodárske zázemie hradu a hradní jobagióni v nich neboli usadení. Roku 1226 sa na hrade Baňa spomína veliteľská funkcia - maior exercibus. V prvej polovici 13. storočia sa jobagióni s veliteľskými právomocami uvádzajú aj na hradoch Nitra, Sintava, Tekov atď.
V prvej polovici 13. storočia vtrhli do Uhorska Tatári. Na rieke Slanej neďaleko Mohi (dnešné Maďarsko) 11. apríla 1241 porazili uhorské vojsko vedené kráľom Belom IV. (1235 - 1270) a prenikli na Pohronie, ktoré spustošili. Koncom apríla druhý prúd Tatárov postupne plienil Malopoľsko, Sliezsko a Moravu. V okolí Trenčína prenikli na územie Slovenska kde sa spojili s hlavným vojskom Batu chána plieniacim juhozápadné Slovensko. V krajine im odolalo len niekoľko opevnených hradov a miest. Predpokladáme, že medzi hrady čo odolali tatárskemu vpádu patril aj hrad Baňa. Po odchode Tatárov z Uhorska v polovici roku 1242 bolo treba obnoviť spustošenú krajinu. V rámci obnovy sa rozvíjal donačný systém, pričom boli odmeňovaní verní šľachtici a postupne sa tak rozdroboval kráľovský majetok. V priebehu 13. storočia tak nastal aj proces majetkovej diferenciácie medzi jednotlivými vrstvami vládnucej triedy a úpadok nižšej vrstvy feudálnych vlastníkov. Hrad Baňa bol sídlom županstva. V roku 1247 sa na hrade uvádza župan magister Sanin. V súvislosti s úsilím o potvrdenie hraníc novozískaných majetkov zoborskéh opátstva obišiel nitriansky archidiakon na žiadosť kráľa Belu IV. v roku 1249 hranice chotára Radošiny. Istý úsek hranice viedol od miesta kde sa stýkal chotár Behiniec s korytom radošinského potoka priestorom vyznačeným zemnými medzníkmi k chotárnym hraniciam dediny Bzince k trom dubom. Od toho miesta viedla hranica k zaniknutej dedine Belhosť, ktorá hraničila s poddanými hradu Baňa („gue terenet metám cum populis de Banya"), ktorej územie tvorilo západnú hranicu Radošiny. Zaniknutá dedina Belhosť (Belhuzth) sa v literatúre nesprávne zamieňa z dedinou Blesovce. V metačnej listine sa uvádzajú aj skaliská Havran (Solumkw).

Niekedy pred rokom 1251 bola súčasťou rozsiahleho územia hradu Baňa aj dedina Sobotište (Zobodycha), ktorú kráľ Belo IV. daroval komesovi Bašovi a ten ju v roku 1251 predal magistrovi Abovi, synovi Abu. S narušenými, majetkovými pomermi po tatárskom vpáde a postupnou konsolidáciou pomerov má súvis aj spor z roku 1258 medzi jobagiónmi hradu Baňa a zoborským opátstvom. Kráľ Belo IV. poveril nitrianskeho biskupa Vincenta, aby zistil či je sťažnosť oprávnená. Ten vykonal obchôdzku sporného majetku v rozsahu 2 popluží (asi 100 ha) pričom jeho užívanie opát kláštora doložil príslušnou listinou. Zistil, že sťažnosť nie je oprávnená a v práve je zoborské opátstvo. V metácii majetku, ktorý pôvodne patril hradu Baňa sa na území Krakovian ako hranice uvádzajú potoky Dudváh (Dudwag), Holeška (Olesca) a Sípkovec (Chypkow).
V roku 1263 sa hrad Baňa (castri Baňa) spomína v súvislosti s darovaním majetkov Debreta, Lubov, Horná Streda, Potvorice a Nové Mesto nad Váhom, ktoré kráľ Belo IV. daroval benediktínskemu kláštoru sv. Martina na Panónskej hore. Zaniknutú dedinu Debretu môžeme lokalizovať do južnej časti chotára súčasných Piešťan a zaniknutú dedinu Lubov do priestoru severne od mesta. Z listiny vyplýva, že Piešťany v tom čase patrili do majetkovej sféry hradu. Hrad Baňa (castri de Baňa) sa uvádza aj v ďalšej listine z roku 1263 kde je zaznamenaná obchôdzka hraníc dediny Lubov a Debreta, ktorú na podnet kráľa vykonal nitriansky župan Erney Ďalšie revízie hraníc v tomto priestore boli vykonané na príkaz Belovej manželky Márie v roku 1264.
Za najstarší písomný doklad existencie dediny Banky sa v staršej ale aj v novšej odbornej literatúre považovala donácia kráľa Bela IV. na zeme Záhorec (Zahurch) a Šterusy (Cheterach) z roku 1262. Majetky daroval kráľ komesovi Zochudovi (Zočudovi) a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi, synom Konta (Kunta). Vymedzenie darovaného majetku - Šterús sa začína pri dedine Lančár (villa Kuerencher) pokračuje ku Kočínskemu potoku (fluvium Kochyn) odtiaľ k chotára obce Rakovice (villa Rakoych), odtiaľ k Steraskému potoku (fluvium Cheterach), odtiaľ k chotára Boroviec (terra ville Brey), odtiaľ k chotára dediny Banka (terra ville Banán) a odtiaľ k potoku Záhorec (fluvium Zahorch). Územím sa zaoberá aj listina, ktorá vznikla krátko po roku 1262 a je zjavne falošná. V roku 1270 kráľ Štefan I. (1270 - 1272) listinu potvrdil a preto ju môžeme brať ako hodnoverný doklad. Územie Záhorca sa nachádzalo západne od Vŕbového a vymedzenie jeho chotára začína od dediny Holeška (terra ville Olesca), ktorá je dnes súčasťou Prašníka. V metácii sa uvádza aj vrch Klenová (mons Clyoa) a dedina Brezová pod Bradlom (Brizava).

Zaniknutá stredoveká dedina Banka (Banán) sa dnes nachádza v chotári obce Borovce v hone Baňa (Bane Háje, Na Banách). K tomuto miestu sa viaže aj spor z roku 1766, ktorý vznikol pri pasení dobytka vrbovského zemana Juraj a Nezbuda s borovským zemanom Jurajom Betalanfim. V zápisnici napísanej po latinsky sú výpovede svedkov zaznamenané po slovensky. Uvedená lokalita sa spomína ako „whagy Borowskem, Banye recsenem". Vyskytli sa aj snahy stotožniť lokalitu „terra ville Banán" s dnešným Vŕbovým. Skutočnosť, ktorá vyplýva z metácie je taká, že ide o zaniknutú stredovekú dedinu, ktorú nemožno stotožniť s dnešnou Bankou ani s Vŕbovým. V druhej polovici 13. storočia hrad Baňa začal strácať svoj strategický význam a jeho majetky sa postupne dostávali do šľachtických rúk. Súviselo to so zmenou na vnútornej obrannej hranici na rieke Váh. Na rozsiahlom území, ktoré pôvodne patrilo hradu Baňa boli vybudované hrady Branč, Dobrá Voda, Čachtice a Tematín (1270). Kamenné hrady boli často vybudované na miestach staršieho opevnenia. V roku 1279 sa uvádza posledný známy župan hradu Baňa Matúš. Vo funkcii županov často vystupovali príslušníci šľachtického rodu z Ludaníc - Ludanickovci (de genere Ludan). Už v polovici 13. storočia bol rod rozdelený na osem samostatných vetiev. V roku 1283 príslušník Bohumírovej vetvy syn Sobeslav predal získané majetky v Ludaniciach, Banke a Chrenovej príslušníkovi druhej vetvy ludanickovcov Vítkovi. V roku 1292 kráľ Ondrej III. (1290 -1301), ktorým v Uhorsku vymrela dynastia Arpádovcov, povýšil do šľachtického stavu viacerých poddaných hradu Baňa. V listine sa uvádza, že hrad ležal pri rieke Váh.
Už za života Ondreja III. sa v Uhorsku prejavovala nespokojnosť šľachticov s ústrednou panovníckou mocou a po jeho smrti prepukli boje o nástupníctvo na uhorský trón. Na západnom Slovensku si v tom čase upevnil moc Matúš Cak Trenčiansky (okolo 1260 - 1321), ktorého územie sa ešte aj po jeho smrti nazývalo „terra Mathei", „zem Matúšova". Svoje majetky rozširoval na úkor susedov a cirkvi. Piešťany, ktoré sa v roku 1263 uvádzajú ako majetok hradu Baňa, boli v tom čase vlastníctvom Ugrina, Petra, Lamperta a Ladislava z Bíne synov Kazimíra z rodu Hunt-Poznanovcov. Ich majetku sa zmocnil Matúš Cák. V roku 1299 kráľ Ondrej III. vrátil násilím zaujaté majetky synom Kazimíra, medzi nimi sa spomína aj hrad Čachtice a hrad Piešťany (castrum Pekchen). Pravdepodobne v tom čase sa starý hrad Baňa chápal ako súčasť Piešťan. Po smrti kráľa sa Matúš Cák opäť zmocnil majetkov synov Kazimíra.
V roku 1301 bol v Ostrihome korunovaný za uhorského kráľa Karol Róbert z Anjou ako Karol L (1301 - 1342). Časť nespokojnej šľachty sa však rozhodla pre vlastného kandidáta syna českého a poľského kráľa. Ten bol v roku 1301 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa ako Ladislav V. V roku 1304 bol donútený Uhorsko opustiť. Matúš Cák si upevnil svoju pozíciu a kráľ Ladislav V. mu za jeho podporu daroval Nitriansku a neskoršie aj Trenčiansku župu. Uhorsko malo v tom čase dvoch korunovaných kráľov a Matúš Cák začal podporovať kráľa Karola L Na jeho úkor, na úkorniekdajších šľachtických spoločníkov a cirkvi naďalej rozširoval svoje majetky. V roku 1310 ho kráľ Karol L zbavil palatínskej hodnosti. V roku 1311 keď zaútočil na Budín sídlo kráľa ho pápežský legát kardinál Gentilis exkomunikoval z cirkvi. V roku 1312 sa Baňa spomína v súvislosti s platením desiatkov ostrihomskému arcibiskupstvu.
V roku 1317 vojsko Matúša Cáka vedené magistrom Šimonom, synom Michala z rodu Kačic dobylo Nitriansky hrad. Nitrianskeho biskupa Jána III. z diecézy vyhnali. Z listiny napísanej v roku 1318 sa dozvedáme, že biskup na Matúša Cáka uvrhol kliatbu za všetky krivdy napáchané na ňom a j eho majetku. Konštatuje, že len na mýtach mu každý rok spôsobil škodu 200 hrivien. Medzi miestami kde sa vyberalo mýto sa uvádza aj Banka. Po Matúšovej smrti jeho majetky postupne obsadilo kráľovské vojsko. Časť majetkov si kráľ ponechal a časť daroval svojim prívržencom ako odmenu za vernosť a náhradu za utrpené škody a príkoria. V súpise desiatkov pápežských kolektorov z rokov 1332-1337 sa na Banke spomína kostol sv. Martina a farár Benedikt, ktorý zaplatil pápežským decimátorom 3 groše pápežského desiatku. Išlo o malú faru, ktorej príjem bol viazaný na určitý pozemkový majetok, naturalie od farníkov a fundacie. Jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20 - 22 obyvateľov. Z demografického hľadiska išlo o faru so 60 - 66 obyvateľmi. Už v roku 1183 kráľ Belo III. dal do užívania nitrianskym biskupom desiatok a mýto v bližšie neurčenej Bane, nie je však isté či išlo o dnešnú Banku. V tom čase mohla pri hrade Baňa existovať aj dedina Banka.
Zem hradu Baňa (terre castri Banya) sa uvádza v listine z roku 1335 v súvislosti s majetkami Tomáša Rúfusa (Ryšavého) kastelána hradov Branč, Cachtice a Holíč a jeho brata Mikuláša ktoré sa nachádzali na Považí. Ich potomkovia neskoršie používali šľachtický predikát Apponyi de Nagy Appony. Prvá písomná správa o dedine Banka pochádza z roku 1348 keď kráľ Ľudovít L (1342 - 1382) daroval hrad Tematín (Themety) a panstvo Mikulášovi (? - 1367) synovi Vavrinca, po ktorom bol nazývaný aj Slovák (Toth). Neskoršie dostal prímenie Kont. Pochádzal zo Slovenska a patril medzi významných uhorských hodnostárov. Bol kráľovským pivničiarom, tekovským županom a neskoršie sa stal sedmohradským vojvodom a palatínom. V darovacej listine napísanej po latinsky a vystavenej 14. augusta 1348 sú spomenuté všetky obce patriace k hradu: Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Hárka), Hrádok (Harstnuk), Mošovce (Mosoch) a Ratnovce (Ratun).
Nové majetky krátko po obdržaní Tematína Mikuláš rozšíril aj o susedné panstvo Hlohovec. Po jeho smrti majetky zdedil jeho syn Mikuláš so šľachtickým predikátom z Ujlaku. Jeho potomkovia vlastnili tematínske panstvo až do vymretia rodu v roku 1524. Z 15. až 16. storočia sa nám o obciach tematínskeho panstva zachovalo len veľmi málo správ. V roku 1395 sa dedina Banka (villa Banya) spomína pri spore zoborského opáta Henrika s vdovou po palatínovi Mikulášovi Konto vi Klárou a jej potomkami pre vyrubovanie stromov v chotári Radošiny poddanými z Banky a Moravian. Aby sa v budúcnosti predišlo podobným sporom pred nitrianskou kapitulou ako hodnoverným miestom bola spísaná dohoda o vytýčení spoločných hraníc. Spoločná hranica Radošiny, Banky a Moravian končila na veľkom vrchu zvanom Blatnický vrch (Sarfeuhege). Majetok zoborského opátstva prešiel na Nitrianske biskupstvo a Nitriansku kapitulu definitívne v roku 1468. Priebeh hranice bol znova vytýčený na žiadosť nitrianskych biskupov u kráľa Vladislava II. (1490- 1516) vroku 1498. Jej priebeh sa zhoduje s metáciou z roku 1398.

V roku 1406 sa Banka (Banya) spomína v súvislosti s majetkom Ratnovce (Rathon), ktoré ležali pri veľkej ceste (via magna), ktorá viedla z Hlohovca do Banky. Úrodné a bohaté Považie bolo v minulosti miestom, kde sa odohral nejeden vojenský konflikt. V 15. storočí cez toto územie prechádzali husitské a neskoršie bratrícke výpravy a rabovali okolie. V roku 1431 priamo cez Banku prechádzali táboriti, ktorí pre spálený most pri Hlohovci nemohli prejsť na druhú stranu Váhu. Zemepán Tematína a Hlohovca Mikuláš Ujlaky (? - 1477) patril medzi stúpencov kráľa Žigmunda Luxemburského (1385 - 1437) a bol rozhodným odporcom husitov.
Po smrti Žigmunda a nečakanom skone jeho následníka a zaťa Albrechta Habsburského (1439) si nároky na uhorský trón robilo niekoľko záujemcov. Vdova po Albrechto-vi Alžbeta aby podporila nároky svojho syna Ladislava neskoršieho kráľa Ladislava V. zvaného Pohrobok (1440/1453 - 1457) proti poľskému kráľovi Vladislavovi I. Jagelovskému najala českých žoldnierov vedených Jánom Smikovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Rozbroje v krajine sa stupňovali aj po smrti Vladislava L Varenčíka (1444) na bojisku s Turkami, čo využili bratríci a v roku 1451 vtrhli do Uhorska. Dohodnutý mier s bratríkmi a odstúpenia pevnosti v Krupej stál Nitriansku župu 450 zlatých. Na vyplatenie tejto sumy sa museli zložiť jednotlivé obce. Banka mala v tom čase 6 port. O niečo väčšia bola Hubina, v ktorej bolo zaznamenaných 9 port a Moravany s 15 portami. Piešťany mali v tom čase 52 port. V roku 1453 kráľ Ladislav V. Pohrobok obnovil donáciu na majetky, ktoré predtým patrili jeho predkom Mikulášovi Ujlakymu. Medzi obcami tematínskeho panstva sa uvádza aj Banka. V roku 1461 bratríci znova prichádzajú na Považie a opevňujú sa pri Sv. Petre a Veľkých Kostoľanoch. V roku 1467 vojsko kráľa Mateja I. zvaného Korvín (1458 - 1490) zničilo posledný oporný bod bratríkov na Slovensku tábor vo Veľkých Kostoľanoch. Na boji sa zúčastnil aj majiteľ tematínskeho a hlohoveckého panstva Mikuláš Ujlaky.
V roku 1524 zomrel bez potomkov posledný príslušník rodu Vavrinec Ujlaky a jeho majetky pripadli kráľovskej korune. V roku 1524 (20. júla) kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) dal hrad Tematín s okolitými obcami do zálohu grófovi Alexejovi Turzovi (1490 - 1543) synovi bohatého podnikateľa Jána Turzu pôvodom z Betlanoviec na Spiši za 25 000 zlatých. K panstvu v tom čase patrili nasledujúce mestečka a dediny: Bojná (Payna), Piešťany (Pesthyen), Hrádok (Radnok), Modrová (Naghmodro), Modrovka (Kismodro), Horná Streda (Zardehel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hôrka (Horká), Stará Lehota (Olehota), Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany (Morwany). Kráľ nutne potreboval peniaze na obranu krajiny pred tureckým útokom a v Alexejovi Turzovi zároveň získal oddaného spojenca.


 

dnes je: 19.10.2019

meniny má: Kristián

podrobný kalendár

webygroup

Úvodná stránka