Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Banka v novoveku

Banka v novoveku

Dňa 29. augusta 1526 osmanské vojsko vedené sultánom Solimanom II. v bitke pri Moháči porazilo uhorskú armádu. Porážka uhorského vojska, v ktorej pri úteku z bojiska zahynul aj kráľ Ľudovít II. bola dôsledkom krízy, do ktorej sa Uhorsko dostalo po potlačení povstania Juraja Dóžu (1514) a po prepuknutí stavovskej anarchie. Stretnutiu nepriamo predchádzali aj udalosti z roku 1389, keď v bitke na Košovom poli Turci porazili Srbov a Uhorsko sa tak stalo priamym susedom Osmanskej ríše. Zhromaždené vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského do boja pri Moháči nezasiahlo. Po odchode osmanských vojsk z Uhorska, bol Ján Zápoľský na podnet časti uhorskej šľachty 11. novembra 1526 v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa. Ale už 7. novembra bol za kráľa korunovaný aj protikandidát, rakúske knieža Ferdinand Habsburský, brat kráľovnej Márie, vdovy po Ľudovítovi II.
Snaha Jána Zápoľského zabezpečiť si moc v krajine, ho viedla k zloženiu holdu Solimanovi II., ktorý na jeho prosbu o podporu pritiahol s armádou do Uhorska. V roku 1530 Ján Zápoľský neuvážene požiadal o podporu semederevského bega Mehmeda. Pri postupe jeho vojsk osmanskí Turci prvýkrát prenikli na naše územie. Naivná predstava, že budú škodiť len prívržencom Ferdinanda II. bola vystriedaná krutou realitou. Výsledkom plienenia, ktoré trvalo len niekoľko dní (od 26. do 30. septembra) bolo spustošenie Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej župy. Po tomto vpáde ostalo na niektorých miestach Slovenska len 15 - 20 % pôvodného obyvateľstva. Zničené a vyrabované boli aj obce a mestečká na Považí, ktoré patrili vernému prívržencovi Ferdinanda II. Alexejovi Turzovi. Následkom tejto udalosti bol úpadok hospodárskeho a spoločenského života najmä poddaného ľudu, ktorý postihol aj obyvateľov Banky. Vypálené boli aj ďalšie obce ako Jalšové, Ratnovce, Moravany nad Váhom, Modrová a iné. V roku 1531 zdanili na Banke lenjednuportu. Základnou daňovou jednotkou za feudalizmu bola porta - brána. Jej rozsah sa v priebehu času menil. Zväčša sa do porty započítavali 4 poddaní s dvojzáprahom, alebo 8 s jednozáprahom, alebo 16, ktorí záprah nevlastnili. Od 14. storočia sa znaky majetkovej diferenciácie prejavujú aj v dedinskom roľníckom prostredí. Existovali rozdiely vyplývajúce zo sociálneho postavenia a majetkových pomerov medzi sedliakom (colonus), želiarom (inguilinus) a podželiarom (subinguilinus).
Prvá hodnoverná správa o kúpeľoch v Piešťanoch sa nachádza v spise Juraja Wernhera „De admirandis Hungariae hypomnemation" (O podivuhodných vodách Uhorska) vydanom v Bazileji v roku 1549. Liečivé účinky tunajších termálnych prameňov však boli istotne známe už skôr. Kúpeľné budovy tu až do záveru 18. storočia nestáli a kúpanie prebiehalo v jamách alebo priamo vo Váhu, ktorý často menil miesto a tak sa termálne pramene niekedy ocitli aj na strane Banky. Takúto situáciu v prvej polovici 18. storočia spomína lekár Justus Ján Torkos (1699 - 1770), ktorého zaujali termálne vody a kúpele v Piešťanoch. V knihe „Schediasma de thermis Pôstheniensibus" (O piešťanských kúpeľoch) vydanej v roku 1745 píše: „V susedstve tohto mestečka (Piešťany) je na tejto strane Váhu obec Teplice a na druhej strane Banka. Hoci samo mestečko môže veľmi pohodlne ubytovať hosťov, návštevníci kúpeľov sa ubytúvajú aj v týchto obciach, pretože rieka Váh umožňuje kúpať sa raz na jednej, inokedy na druhej strane". Vhodné prírodné a klimatické podmienky predurčovali územie Banky už v minulosti na pestovanie viniča. Od druhej polovice 16. storočia až do druhej polovice 17. storočia poznáme niektoré údaje o produkcii vína na Banke uvádzané v okovoch (1 okov — 54,3 litra):

Rok Počet okovov
1569 27
1588 12
1592 11
1607 20
1672 72
1676 6
1681 18
1688 18

Pomerne nízka produkcia vína na našom území v 16. a 17. storočí je výsledkom dlhoročných vojen keď bola spustošená značná časť krajiny ale aj perenospórou - chorobou viniča. Pozitívnejší hospodársky rozvoj, ktorý sa odrazil aj v produkcii vína nastal až po roku 1711. V druhej polovici 17. storočia vlastnili na Banke vinice rôznej rozlohy títo poddaní grófa Adama Forgáča:
Gabriel Dubovský, Martin Kalnický, Michal Kabát, Andrej Haško, Michal Mlynár, Michal Lackovič, Andrej Hradišnič, Tomáš Halas, Katarína Fodorka, Adam Rusnák, Matej Melichorovič, Ján Hanus, Ján Sziládi, Juraj Gergel, Ján Vanovič, Štefan Vanovič, Ján Valach, Ján Dubovský a Juraj Hubinský.
V chotári Ratnoviec vlastnil vinicu o rozlohe 8,25 meríc Michal Masár a v chotári Radošiny vlastnil vinicu Matej Solnica. Medzi slobodníkov (libertínov) vlastniacich vinicu patril Ján Sluka a Katarína Holkovičová inak Sluková. Vinice sa v chotári Banky nachádzali v honoch: Na Predhorí (Ratnovskom), Prostrednej hore, Teplej hore, Novej hore nazývanej aj Vápencová, Starej hore a Jazvečej hore. Niektorí poddaní (napríklad Martin Poliak a Ján Masár) užívali ornú pôdu z opustených viníc, z ktorých boli povinní odviesť zemepánovi ôsmu čiastku. Od vinohradov sa odvádzali poplatky, tzv. horné, ktoré neboli závislé na úrode ale odvádzali sa podľa rozlohy vinohradov. Horné sa odvádzalo v naturáliách (víno, koláč) alebo v peniazoch. Cudzí prenájomcovia vinohradov odvádzali z celej osminy vedro vína, kapúňa a jeden koláč alebo poplatok 6 denárov. Na Banke sa v polovici 16. storočia spomínajú dve pivnice na víno. Jedna patrila pánovi Gašparovi Hôlgy a nachádzala sa pod vŕškom, na ktorom bol postavený dom kúria pána grófa. Druhá nazývaná stará pivnica bola v polovici obce pri potoku. V týchto pivniciach sa čapovalo a odpredávalo zemepánovo víno od sviatku sv. Juraja (24. apríl) po sviatok sv. Michala (29. september). Poddaným bolo povolené dorobiť si vlastné víno ktoré mohli aj predávať. Vo viniciach sa zbieralo aj ovocie, ktoré sa vysušilo a odovzdávalo zemepánovi. V roku 1720 sa na Banke uvádza 78 kopáčov vinohradov. V priebehu 17. storočia užívali Piešťanci vinohrady na území Banky. Začiatkom 18. storočia podľa súpisu dávok na hlohoveckom panstve z roku 1721 boli spustnuté vinohrady premenené na ornú pôdu.

Vínne pivnice v Banke, začiatkom 20. storočia

Poľnohospodárstvo bolo založené na princípe trojpoľného hospodárenia (1. rok: ozimina - jarina - úhor; 2. rok: jarina - úhor - ozimina; 3. rok: úhor - ozimina - jarina). Polia sa obrábali pomocou kráv a volov. Siala sa najmä raž, pšenica a ovos. Z okopanín sa pestovala repa, na konci 18. storočia zemiaky a neskoršie aj kukurica. Pestovala sa tiež šošovica, fazuľa, hrach a mak. Z priemyselných plodín sa pestovalo konope, používané na výrobu plátna. Vymlátené obilie sa uschovávalo do obilných jám. Začiatkom 16. storočia (okolo roku 1516) bola fara v Banke vyňatá spod právomoci archidiakona a priamo podriadená biskupovi.
V roku 1560 na základe nariadenia arcibiskupa Mikuláša Oláha sídliaceho v Trnave sa uskutočnila vizitácia fár ostrihomského arcibiskupstva. Vizitátor Michal Szegedi v Banke zistil, že fara nemá viac rokov farára pričom pastoráciu vykonávali susední farári.
V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 - 1573 sa uvádza, že Banka spolu z ďalšími obcami platila poplatok 150 zlatých. V roku 1571 obec vystupuje aj pod názvom Baneczka. V portálnom súpise z roku 1576 vystupuje obec pod dnešným názvom Banka. V obci boli v tom čase zdanené 4 sedliacke porty, 8 želiarskych port a jedna pastierska porta.

V archíve Nitrianskeho biskupstva v telegdyovskom urbári je uložená metácia - vymedzenie hraníc Radošiny z roku 1585. V metácii sa uvádza, že chotárna hranica viedla cez cestu Nassip, blízko Banky. Názov cesty Nassip, odvodený od zvýšeného terénu sa uvádza aj v ďalšej metácii z roku 1626. Chotárne hranice medzi Bankom, Moravanmi nad Váhom a Radošinou boli príčinou sporu, ktorý sa ťahal od konca 17. storočia ešte aj v 18. a 19. storočí. V roku 1596 po smrti vnučky Alexeja Turzu Anny Salmovej a jej manžela Jána Septima z Lichtenštejna preberá hrad Tematín s celým panstvom, ktorého súčasťou bola aj Banka mladšia vetva Turzovcov. Pretože kráľovská komora sa ich nárokmi cítila poškodená iniciovala mimoriadny súd, o dedičstvo. Aj napriek výzve panovníka aby Turzovci vrátili neprávom zabraté majetky sa tak nestalo. V roku 1598 dostal všetky majetky Stanislav Turzo (1576 - 1625), ktorý si ich rozdelil s bratmi Mikulášom a Krištofom. Zlá finančná situácia ich však prinútila dať do zálohu hrad Tematín s celým panstvom za pôžičku 48 000 zlatých grófovi Waichardovi Salmovi. Po smrti Mikuláša (1609) a Krištofa (1614) Stanislav Turzo vyplatením záložnej sumy vymenil hrad Tematín a panstvo zo zálohu.
V rokoch 1597 - 1602 sa na Banke uvádzajú niektoré majetkové podiely, ktoré patrili Waichardovi Salmovi obec však v tom čase patrila hlohoveckému panstvu, ktorého majiteľom bol Stanislav Turzo. Dozvedáme sa to zo súdneho procesu z roku 1590 keď si nárok na majetky uplatňuje oravský župan Juraj Turzo pochádzajúci z mladšej turzovskej vetvy. K hlohoveckému panstvu v tom čase ale aj neskôr patrili mestečká a dediny: Nový a Starý Hlohovec, Cerveník, Piešťany s kúpeľmi, Veľké Zálužie, Dvorníky, Bojnicky, Pusté Sady, Kľačany, Pastuchov, Tekoľdany, Drahovce, Madunice, Horná Streda, Jalšové a Banka. Stanislav Turzo zomrel v roku 1625. V roku 1636 zomrel bez potomkov jeho syn spišský župan Michal. Turzovský rod ním vymrel po meči a ich majetky, ktorých hodnota sa odhadovala na dva milióny zlatých zabrala kráľovská komora.
Napäté vzťahy medzi habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou sa znova vyostrili v roku 1593 a vyústili do vojny, ktorá s prestávkami trvala pätnásť rokov. V roku 1599 zažilo juhozápadné Slovensko ďalší ničivý vpád, keď ho spustošili oddiely krymských Tatárov pozvaných osmanským veľkovezírom Ibrahimom. Tieto udalosti sa priamo dotkli aj Banky a tragicky Piešťan a kúpeľov (Thermae Peisteinensis), ktoré od začiatku 17. storočia tvorili samostatnú sídelnú jednotku osadu Teplice ako to dokladá urbár hloho-veckého panstva z roku 1617.
V kronike uhorského historika Mikuláša Ištvánfiho „Historiarum de rébus Ungaricis..." vydanej v Kolíne nad Rýnom v roku 1622 sa o týchto udalostiach píše:
„Do týchto kúpeľov (Piešťany) prišiel v neskorej jeseni veľký počet chorých a zdravých ľudí. Prekvapil ich tu náhly, nečakaný nájazd nepriateľov, ktorí prešli rieku (Váh) po drevenom kolovom moste. Tých ktorých pre telesnú slabosť nemohli odvliecť, pobili ostatných odvliekli do krutého otroctva. Od Piešťan sa nepriateľ prehnal po brehoch Váhu až po bránu mestečka Beckova a krvavými vraždami sa vybúril na tých, čo mu prišli do cesty. Vypálil Borovce a odvliekol do zajatia zemianske ženy a deti, Jána Baloga a Pavla Vizkeletiho. Potom zamieril na Nádašdyho majetky, t.j. Kostoľany, Vŕbové a iné mestečká a dediny, ktoré tiež vypálil a odvliekol z nich veľký počet obyvateľstva, ťažko pritom odhadnúť, aký bol počet nešťastných a úbohých ľudí, ktorých buď zabili, alebo zajali. Povrávalo sa, že ich nebolo menej než desaťtisíce. Mnohí však vyhlasovali, že ich bolo oveľa viac."
V portálnych súpisoch zdanených domov v Nitrianskej stolici sa po osmanskom vpáde zaznamenal ich pokles. Kolísanie počtu domov v jednotlivých rokoch v niektorých obciach možno vysvetliť aj trojročnou úľavou platenia štátnej dane za nové domy. Pre porovnanie uvádzame údaje o počte domov na Banke a niektorých okolitých obciach pred osmanským vpádom a po ňom :

 

Obec (mesto) 1598 1600 1601
Banka 48 42 32
Hubina 34 29 23
Moravany nad Váhom 48 42 32
Piešťany 144 vypálené vypálené
Piešťany - kúpele 12 vypálené vypálené

 

Je pravdepodobné, že pri pustošení Považia krymskými Tatármi v roku 1599 bol poškodený - vypálený aj kostol zasvätený sv. Martinovi na Banke. V roku 1600 kostol opravili a kostolnú loď znovu zaklenuli renesančnou klenbou. Areál kostola ohradili a opevnili kamenným múrom, ktorý bol zbúraný pri prístavbe nového kostola v roku 1931. Pôvodný renesančný kamenný portál vstupuje dnes vstavaný do nového múru pred priečelím starého kostola. Do múru je zamurovaných aj niekoľko náhrobných tabúl s latinskými nápismi datovaných rokmi 1616 a 1630. Pochádzajú z obdobia keď kostol používali evanjelici.

Už v roku 1523 bol uhorský snem nútený vydať nariadenia ako postupovať proti novému náboženskému prúdu prichádzajúcemu z Nemecka - reformácii. Medzi prívržencov a šíriteľov reformácie patrila v tom čase aj manželka kráľa Ľudovíta II., Mária a časť meštianstva. Šírenie reformácie bolo výhodné aj pre šľachtu, ktorá si prestávala plniť patronátne povinnosti a svoje majetky rozširovala aj o cirkevné majetky. Proces vytvárania samostatnej evanjelickej cirkvi a úplná odluka od rímskokatolíckej cirkvi sa na Slovensku zavŕšila na Žilinskej synode v roku 1610 a v roku 1614 na synode v Spišskom Podhradí. V Piešťanoch, do ktorých ako do filie neskoršie patrili kúpeľná osada Teplice a Banka, sa prvý evanjelický kazateľ Ján Vranka uvádza v roku 1581. Je pravdepodobné, že evanjelici boli v Piešťanoch už skôr. Od roku 1604 patrili do čachtického seniorátu. Medzi stúpencov reformácie patrili v tom čase majitelia tematínskeho panstva Turzovci a v prvej polovici 17. storočia aj Forgáčovci. Poddaní boli nútení prestupovať na inú vieru podľa často uplatňovanej zásady „Cuis regio, illius religio", t. j. „Koho je panstvo, toho je náboženstvo".
Neúplné zachovaný latinský nápis z roku 1637 zamurovaný v múre kostolnej ohrady sa pravdepodobne vzťahuje na opravu alebo prestavbu kostola, ktorý v tom čase užívali na Banke evanjelici, uvádzame jeho preklad:

TENTO POMNÍK BOL CELKOM DOKONČENÝ ROKU 1637 ZA CTIHODNÉHO PÁNA RAPHO PARLAGIO, FARÁRA, PREDSTAVITEĽA FARSKÉHO CHRÁMU SLUKU. ZA SUDCOV PÁNA JURAJA VALACHOVIČA A ŠTEFANA HOLLÉHO ZA KOSTOLNÍKOV JÁNA, FEDORA (THEODORA) A JURAJA KANCHO (ČO).

V nápise sa uvádza aj meno piešťanského evanjelického kazateľa Rafaela Parlagiho, ktorý úrad vykonával v rokoch 1635-1637. K šľachtickej rodine Slukovcov sa vzťahujú niektoré zamurované náhrobné kamene ako aj nápis na náhrobnej doske v ohradenom areáli kostola z roku 1707 a nápis na kríži pri kostole z roku 1779. V tom čase sa však Slukovci už rekatolizovali. Do šľachtického stavu bol cisárom Rudolfom I. dňa 29. marca 1602 povýšený ich predok Beňadik Sluka (Szluka) a jeho deti Juraj, Matej, Andrej, Štefan, Pavla a Katarína. Majetky na Banke získal Beňadik Sluka od Stanislavu Turzu a v roku 1633 boli potvrdené aj jeho potomkom.
V roku 1611 čachtický seniorát vizitoval senior Izák Abrahamides. Vo vizitách uvádza aj údaje k fílii Banka. Stručne popisuje inventár kostola, pozemkový majetok a cirkevné dôchodky vyplácané v naturáliách a peniazoch. Spomína aj dôchodky rektora evanjelickej školy v Piešťanoch. Kostol na Banke bol evanjelikom definitívne odňatý, niekedy po roku 1647 kedy v rámci nastupujúcej rekatolizácie zaniká v obci aj evanjelický zbor a. v.
V roku 1639 získal hlohovecké panstvo od kráľovskej komory gróf Adam Forgáč (1601 -1681)a to za zásluhy a vernosť kráľovi počas povstania sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena v rokoch 1619 - 1626. V urbári hlohoveckého panstva z roku 1642 sa Banka neuvádza. K panstvu v tom čase nepatrili ani Dvorníky, Drahovce, Kľačany a Piešťany. Predchádzajúci majitelia ich dali do zálohu odkiaľ ich vykúpil Imrich Berčéni a vdova po Adamovi Turzovi Alžbeta, ktorej druhým manželom bol Adam Forgáč.
V roku 1656 bola Banka rozdelená na dva majetkové diely. Jednu časť vlastnil Adam Forgáč. Neskoršie ju mala v zálohu vdova po Mikulášovi Brunšvikovi. Jeho brat Šimon Forgáč svoj podiel zálohoval v roku 1697 Františkovi Benickému. Neskoršie pre účasť Šimona Forgáča v povstaní Františka Rákociho v rokoch 1703 - 1711 boli všetky jeho majetky skonfiškované a medzi nimi aj jeho majetkový diel v Banke.
Hospodársky a sociálny vývoj Banky v 17. storočí môžeme sledovať v urbaroch hlohoveckého panstva z rokov 1607, 1610, 1613, 1617 a 1661. V urbaroch sa neuvádzajú majetkové deľby medzi jednotlivými spolumajiteľmi panstva a niekedy ide len o popis majetku patriaceho jednému zo spolumajiteľov. Urbáre boli zostavované úradníkmi panstva ako praktická pomôcka pre evidenciu majetkového stavu, kontrolu jeho výnosov a vyberania predpísaných poplatkov od poddaných.

V minulosti bola Banka úzko spätá s piešťanskými termálnymi prameňmi. Váh často menil miesto, a tak sa termálne pramene niekedy ocitli na strane obce. Takáto situácia, ktorá nepretržite trvala 60 rokov nastala v 17. storočí. V svojom cestopise „A Brief Account of some Travels in Hungaria, Servia, Bulgaria etc." vydanom v Londýne v roku 1673 ju popisuje anglický lekár a cestovateľ Edward Brown (1644 - 1708). Na Banke sa zastavil pri pätnástich horúcich prameňoch. Bolo to 18. marca 1669 ale v kúpacích jamach boli ženy a deti a vraj aj jeho kočiš sa v noci vyzliekol do nahá a skočil do takejto jamy. On sám vraj nemal odvahu.
V roku 1661 sa na Banke uvádza správca kúpeľov (curator ther.) Štefan Radovič. S kúpeľníctvom súvisí aj ránhojič púšťajúci na Banke krv.

 

V roku 1642 vydal tlačou český exulant po Bielej Hore (1621) Adam Trajan Bešeňovský (1586 - ?) latinsky písanú oslavnú báseň „Saluberrimae pistiniensis thermae" (Uzdravujúce piešťanské kúpele). Autor v tom čase pôsobil ako evanjelický kazateľ v neďalekých Drahovciach a veľmi dobre poznal Piešťany a okolie. V básni opisuje prírodu Banky i keď obec priamo nespomína. Píše o výbornom kameni, ktorý je vhodný „na rôzne ciele, vozia ho aj v iný kraj, vraj v Uhorsku takýto kameň nemožno hocikde nájsť".

V urbári Banky z roku 1661 sa uvádza priezvisko Kamenár a konštatuje sa, že sú tam tiež kameňolomy pri rieke Váhu, z ktorých odvádzajú tí, čo ich využívajú a z nich ťažia, každoročne zemepánovi 70 denárov. V Piešťanoch sa v druhej polovici 17. storočia uvádza kamenár Bernard Giullini, ktorý v rokoch 1659-1664 pracoval na hrade Červený Kameň. Kameň vyťažený v lomoch na Banke bol začiatkom 18. storočia použitý aj pri stavebných prácach v kamaldulskom kláštore na Zobore pri Nitre založenom v roku 1691. Z korešpodencie vedenej medzi poddanými obcami a kráľovským mestom Trnava poznáme list napísaný v Banke 14. mája 1657. V liste Andrej Szeleôcz, pisár pána Žibrika, žiada trnavského richtára, aby vypočul svedkov vo veci Žibrikovho poddaného, ktorý je v Trnave vo väzení pre podozrenie z krádeže.
V minulosti sa nezregulovaná rieka Váh často vylievala. Povodeň postihla obec napríklad v roku 1602 a v roku 1656. I keď intravilán obce na svahu nebol bezprostredne ohrozený, rozvodnená rieka často ničila úrodu na poliach a lúkách v inundácii Váhu. Napríklad v roku 1661 sa uvádza, že Michal Lacko vič má jednu lúku, ktorá býva Váhom často zničená. Podľa urbáru boli v roku 1661 na Banke títo poddaní (mená uvádzame v prepise): Juraj Kováč (richtár), Ján Mlynár, Daniel Masár, Martin Poliak (prísažný), Andrej Záhorák, Ján Culík, Gabriel Dubovský, Ján Dubovský, Stanislav. Sklenár, Vojtko Polijak, Andrej Chalás, Martin Kalnický, Martin Stuglič, Ján Moravanský, Václav Kabát, Michal Kabát (prísažný), Andrej Haško, Michal Mlynár, Tomáš Kubiš, Štefan Malár, Ján Mlynár, Michal Lackovič, Ján Lackovič, Adam Hradišnič, Pavol Bednár, Mikuláš Pavlikovič, Mikuláš Holec, Martin Jankovič, Valentín Bankovič, Andrej Valachovič (prísažný), Tomáš Halas, Juraj a Štefan Palašofani, Ján Sluka (libertín), Ján Sluka mladší, Katarína Fodorka (vdova), Jakub Vaškovič, Štefan Sopuškovič, vdova Adama Rusnáka, Matej Melichorovič, Ján Hanus, Katarína Holkovičová, inak Sluková (vdova), Matej Pauman, Ján Sziládi, Bernard Julíny, Ján Mlynár, vdova Mateja Mlynára, Juraj Gergel, Daniel Kamenár, Ján Vaňovič, Štefan Vaňovič, Šebastián Omsperge, Juraj Zákovič, Václav Grznár, Šimon Hrnčár, Mikuláš Polizič, Ján Valko, Ján Šiška, Andrej Gazula (žebrák), Adam Gazula (žebrák), Juraj Gazula (žebrák) a Juraj Gazula (žebrák).
Bez domov sa uvádzajú podželiari: Ján Múdry, Adam Horniak, Ján Dubovský, Martin Polianovský, Mikuláš Pastir, Michal Masár, Ján Mlynár, Ján Bartovič, Matej Solnica, Juraj Zákon, Juraj Moravčík, Ján Moravčík, Mikuláš Šebovič, Štefan Radovič, Andrej Magdič, Štefan Poniš, Ján Sulivovský, Juraj Hubinský, Ján Kabát, Pavol Pelke, Michal Gábriš a Michal Kočovský. Prísažný Michal Kristanič sa zaznamenáva v úvode urbára, ďalej sa neuvádza.
Dom v obci nevlastnili podželiari, ktorí bývali v podnájme ale užívali poddanskú často kopaničnú (vyklčovanú) pôdu. V obci bolo aj mäsiarstvo a novšie mäsiarstvo, ktoré z polovice prebudoval Juraj Zalkovič. Každoročne odvádzal z jednej polovice prvého tak ako z polovice druhého mäsiarstva zemepánovi poplatok 50 denárov. V obci bola aj pradiareň ľanu, ktorú viedol Ján Sziládi nazývaný Kamenár. Každoročne odvádzal zemepánovi 17 denárov. V súpise sa uvádza aj niekoľko remeselníkov napríklad Václav Grznár - remenár, Ján Bartovič - hudobník a Ján Mlynár - mlynár. Štefan Radovič bol správca kúpeľov, Ján Sziládi správca pradiarne ľanu a Andrej, Adam a Juraj Gazula boli žobráci. Poddaní užívali poľnohospodársku pôdu, vinice a vlastnili domáce zvieratá -kone, voly, kravy, jalovice, ovce a kozy. Poddaní hospodáriaci na štvrtinovej usadlosti platili na sv. Juraja zemepánovi poddanský úrok 14 denárov, na Michala 13 denárov a na Vianoce tiež 13 denárov. Naturálna dávka na zemepánovu kuchyňu ročne predstavovala 1 kapúna, 1 koláč alebo 6 denárov. Ročne odvádzali aj dve merice pšenice a dve merice ovsa.
Už v 16. storočí sa množstvo sypanín na Banke meralo lokálnou mierou a systém merania sa v minulosti vyznačoval veľkou pestrosťou. Merica používaná na Banke mala obsah 26,66 litra a bola napríklad totožná s mericou používanou v Moravanoch nad Váhom, Ducovom, Hubine a Piešťanoch.
V obci sa uvádzajú aj dva mlyny. Jeden patril Jánovi Slukovi a bol na hornom konci obce. Druhý patril kedysi Benediktovi Slukovi. Uvádza sa že oba mlyny sú v zlom stave. V urbári z roku 1661 sa uvádzajú aj ďalšie poplatky. Napríklad pánovi správcovi sa ročne od každej usadlosti platil jeden denár, na živobytie sa správcovi platilo 72 denárov a úradníkovi 60 denárov. Od oviec sa zemepánovi odvádzala deviata čiastka atď. Po vzájomných rozporoch medzi Osmanskou ríšou a Uhorskom sa Vysoká porta rozhodla znova zaútočiť na územie Uhorska. Po porážke vojska vedeného Adamom Forgá-čom pri Parkáne (Štúrovo) obkľúčila asi 50 000 osmanská armáda pod vedením vezíra Mehmeda Kôprulú 17. augusta 1663 pevnosť Nové Zámky a pokúšala sa ju dobyť. Nedostatok potravín a krmiva pre kone bol riešený plienením okolitého územia. Na plienení sa zúčastňovali oddiely krymských Tatárov, ukrajinských kozákov a vazalské valašské a moldavské oddiely vyzbrojené len ľahkými zbraňami, ktoré sa nehodili na obliehanie pevnosti. O tomto pustošení, ktoré postihlo aj obce na Považí zanechal svedectvo trenčiansky notár Michal Vranay. Vo svojej kronike "Desceriptio Tataricae depopulationis in anno 1663" o tom píše:
„Dňa 2. septembra 1663 sa turecké oddiely dostali až k Trnave a Cachticiam. Podpálili a vyplienili okolité obce a cez Bielu horu (Malé Karpaty) vtrhli na Moravu kde si počínali podobne... 16. septembra tí istí Turci znova prešli cez Váh, nie však cez hlohovský most, ale pri Jalšovom sa prebrodili do Vŕbového. Z okolitých obcí uvrhli do zajatia vyše sto ľudí... . Tu sa ich vojsko rozdvojilo. Časť prepadla cez Bielu horu moravské markgrófstvo, druhá časť zamierila údolím Vŕbového smerom na hrad Branč a obec Myjavu".
Pevnosť Nové Zámky kapitulovala pred osmanskou armádou 25. septembra 1663. V tom čase sa do rúk nepriateľa dostali aj ďalšie hrady ako Nitra, Levice, Šintava a Hlohovec. Obce severne od Hlohovca nachádzajúce sa na ľavom brehu Váhu boli nútené sa podrobiť a formálne sa stať súčasťou rozsiahlej Osmanskej ríše. Boli začlenené do novozámockého ejáletu (kraja) a nitrianskej náhije (okresu). Na výzvu „vznešeného pašu", rozposielanú vo forme často nevyberaných výziev - obežníkov sa mali richtári mestečiek a dedín dostaviť do Nových Zámkov na súpis daní. Od roku 1664 bola Banka, tak ako desiatky okolitých obcí, povinná platiť Osmanom štátnu daň (džizje), desiatky (ošur) z poľnohospodárskych plodín vyberané v naturáliách ale aj v peniazoch a ďalšie rôzne dane a poplatky. V Banke bolo v tom čase 25 osôb povinných platiť daň z hlavy. Boli to:
„Lacko Jano, Valoch Jano, Valoch Pavel, jeho syn Miklós mládenec, Balás Martin, Sivec János mládenec, jeho syn Benedik mládenec, jeho syn Lacko mládenec, Miskóci István, Hanus Jano, j eho syn Mišo, Melihár Gyuro, Martin Mackovics, Szobocs (?) Jano, Kovács Gyuro, druhý Valoh Palo, jeho syn Martin mládenec, Mihal Jano, Hornák Ondris, j eho syn Ondrás mládenec, Lacko Gyuro, Dusincký Istefán, Makovica Ondro, Kulina Jano a Gábris Mónár." Spolu 25 osôb.
V osmanskom súpise daní (Defteri mufascal) bývajú niektoré mená napísané v deformovanej podobe, ako ich zapísal turecký pisár podľa výpovede richtára. V súpise vystupuje obec pod dnešným názvom Banka.
Obec Banka mala predpísané nasledujúce daňové povinnosti:

 

18 domácností, každá po 50 akče 900 akče
desiatok z pšenice 90 kila 1800 akče
desiatok z miešaného obilia 48 kila 480 akče
desiatok z mušu 96 pínt 480 akče
desiatok zo včelínov 625 akče
desiatok z pasienkov 270 akče
daň z dreva a sena 360 akče
daň z mlyna o jednom kameni na rieke Váh 60 akče
daň z oviec 65 akče
daň z ošípaných 66 akče
Celková daň bola vyrubená vo výške 5106 akče

 

Hodnota daňových povinností je vyjadrená v tureckej minci nazývanej akče (turecky biela). Dvesto strieborných akčí sa približne rovnalo trom uhorským zlatým. Platenie daní nemalo trvalý charakter. Dediny ho spravidla prestávali platiť hneď ako pominulo bezprostredné ohrozenie a obnovovali ho v čase nového nebezpečenstva. V roku 1687 bolo osmanské vojsko definitívne vytlačené z územia Slovenska a zanikol aj novozámocký ejálet. Treba si však pripomenúť, že poddaní aj počas platenia dane Osmanom boli spravidla povinní platiť deviatky a desiatky (obyčajne polovičnú výšku) svojmu zemepánovi a cirkvi. Zároveň museli vykonávať aj nútené práce či už ručné alebo so záprahom. Renta v úkonoch, t. j. robota zadarmo na panskom v rozsahu 52 dní v roku bola pre poddaných povinná od 16. storočia. V 17. storočí táto povinnosť často predstavovala tri až štyri dni do týždňa. Táto práca sa často vykonávala ako náhrada za užívanie pôdy alebo urbárskych úžitkov. Popri deviatku z poľnohospodárskych produktov poddaní často odvádzali zemepánovi aj tzv. poddanské dávky. Okrem povinností voči zemepánovi a cirkvi platili poddaní aj štátnu daň (kontribúciu) a množstvo vedľajších daní.
V priebehu 17. storočia sa uhorská šľachta počas stavovských povstaní spájala v boji proti Habsburgovcom s Osmanskou ríšou alebo Sedmohradskom - vazalským kniežatstvom Osmanskej ríše. Povstania boli často vedené v mene náboženskej slobody pre protestantizmus. V roku 1671 bolo odhalené Wešeléniho sprisahanie a v roku 1678 vypuklo povstanie vedené uhorským magnátom Imrichom Tôkôlym. Snaha o ochranu a zabezpečenie majetku aspoň zo strany cisárskych vojsk viedla Forgáčovcov k tomu, že požiadali cisára Leopolda L (1657 - 1705) o vydanie ochrannejOchranná listina vydaná cisárom Leopoldom L pre Piešťany a Banku v roku 1682 istiny - salva guardia pre Piešťany a Banku. Listinou zbavil panovník obce povinnosti ubytovávať vojakov, zakázal rekvirácie a za neuposlúchnutie hrozil trestami. Ochrannú listinu - salvu guardiu vydal panovník po latinsky vo Viedni 12. novembra 1682:
„My Leopold, z božej milosti zvolený rímsky cisár, odveký rozširovateľ ríše, kráľ Nemecka, Uhorska, Ceska, Dalmatínska, Chorvátska atď. Týmto prikazujeme každému jednému a všetkým maršalom, poľným maršalom atd'., všetko dobré prajúc milostivé im na vedomie dávame: Poneváč My sme sa milostivé rozhodli i rozkázali aby povinné ubytovanie vojakov, ktoré dosiaľ chodilo s veľkým obťažením i poškodením našich biednych poddaných, bývajúcich v našom Uhorskom kráľovstve - bolo zrušené a boli sme požiadaní, aby naši ľudia, bývajúci na majetkoch gýmešskeho grófa Adama Forgáča v obci Piešťanoch, i ku nej patriacej obci v Banke, boli od takýchto svojvoľných činov, i ubytovania, taktiež od vymáhania daní ušetrení. listiny - salva guardia pre Piešťany a Banku. Listinou zbavil panovník obce povinnosti ubytovávať vojakov, zakázal rekvirácie a za neuposlúchnutie hrozil trestami. Ochrannú listinu - salvu guardiu vydal panovník po latinsky vo Viedni 12. novembra 1682.

Leopold v. r. Na osobný rozkaz cisárskej i kráľovskej jasnosti Christof Jozef v. r.

 


 

dnes je: 22.9.2019

meniny má: Móric

podrobný kalendár

webygroup

Úvodná stránka